Tento svet nie je pre učiteľov

.silvia Dončevová .spoločnosť

V májovom Nota Bene opisuje jeho editorka Ada Jung zážitok učiteľky, ktorá cez zúfalú opustenosť žiaka našla svoje lepšie ja. Poukazuje na skutočnú podstatu činnosti učiteľa.

Tento svet nie je pre učiteľov Diana Černáková/SITA Výkon žiaka závisí od vnímavosti, rešpektovania a chápavosti učiteľa. Pre toho ale situácia v školstve nie je motivačná.

nádherne dojímavý príbeh šikovného chlapca, ktorý prišiel pre chorobu o matku a pre nezáujem o otca. Zdanlivo obyčajný príbeh jednej učiteľky, ktorá prekročila predpísaný učiteľský rámec a objavila zázrak toho, čo v odborných kruhoch nazývame učiteľský takt alebo aj umenie výchovy. Jeho neobyčajnosť spočíva v tom, že poukazuje na možnosť učiteľa meniť budúcnosť všetkých detí. A toto nezaplatí žiaden minister školstva. A ani financií.

profesia, poslanie či služba

Čo je viac? Profesionálne pracovať s očakávaním finančného či nefinančného ohodnotenia, vložiť do práce aj niečo viac ako iba naučené poznatky a dokázať pre prácu aj niečo obetovať (napr. vlastné pohodlie) alebo dokonca pracovať s vedomím, že moja práca je službou pre toho, kto ju potrebuje a komu tým zlepším jeho mikrosvet. Zamyslenie na rozcvičku.

Zámerne zdôrazňujem, že učiť deti je služba. Správnejšie, mala by byť. Ak o tom ešte niekto pochybuje, nech si spomenie na dobrého a zlého učiteľa zo svojho portfólia spomienok na učiteľov. Čo to bolo, že ich zaradil medzi dobrých a zlých? To, čo ho naučili? Stavím sa, že nie. To, ako sa správali, ako sa dokázali stať partnermi svojich žiakov, ako dokázali prekonať vlastný pocit moci, byť kreatívni a inšpiratívni. Ako sa vedeli naladiť na každého svojho žiaka a pomôcť mu zlepšiť jeho perspektívu. Za to si ich aj po rokoch vážime a nikdy by sme ich neoznačili za darebákov, ktorí si zaslúžia odmenu vo výške životného minima.

komu má učiteľ slúžiť?

V poslednom čase sa bežní občania pýtajú, čo to vlastne tí učitelia chcú. Čo robia pre tento štát? – pýta sa premiér. Čo robia pre naše deti? – pýtajú a rodičia. Robia vôbec niečo? – pýta sa národ. Ja mám jednu odpoveď: slúžia. Slúžia deťom, rodičom, podnikateľom, premiérom. Ich práca je služba štátu. Bez ich práce nebudú múdre deti rodičov, podnikateľov ani premiérov. Nebudú múdri mladí ľudia, ktorí budú zodpovedne voliť. Nebudú múdri mladí ľudia, ktorí sa stanú rodičmi, podnikateľmi či dokonca premiérmi. Nebude žiaden lepší svet pre ďalšie deti. A prečo vlastne takéto hrozné prognózy? Nuž ani rodičia, podnikatelia či dokonca premiéri nemôžu prísť do obchodu, zobrať si chlieb a nezaplatiť. To je trestné, je to krádež! Za službu treba zaplatiť. A čo učitelia? Nie je krádežou, že už desaťročia dostávajú za svoje služby štátu almužny?

o rámcoch a nadrámcoch

Rámec určuje realitu a realita určuje rámec. Povedzme taký učiteľ. Rámec je daný jeho štúdiom učiteľstva. Tam sa zväčša dozvie, ako je predpísané učiť. To je v poriadku, každý praktik potrebuje najskôr zistiť, čo hovorí teória a pokusne v rámci študijnej praxe overiť, či je teória využiteľná, aktuálna a možno na nej ďalej stavať. Ale študent, v ktorom sa už rodí nový dobrý učiteľ, cíti, že to nestačí. Že to predsa nie je dosť, že okrem vzdelávacieho procesu (učenia vlastných predmetov) by ho malo zaujímať aj to, kto sedí v jeho triede. Žiaci, deti z rôznych rodinných prostredí, s rôznymi schopnosťami, návykmi a zlozvykmi, názormi a postojmi, s rôznymi rodičmi za chrbtom. A cíti, že toto bude ťažšie, na to ho žiadna škola nepripraví.

„Prestaňme už konečne akceptovať politické tančeky a začnime rozumne uvažovať.“

A pritom ide o dôležitejší faktor, pretože od toho, ako bude vnímavý, chápavý, rešpektujúci a nápomocný, bude záležať konečný výkon žiaka. Nie, čo žiakovi „natlačí do hlavy“ a koľko toho bude, ale aký spôsob zvolí, aby žiaka učenie bavilo, motivovalo k vlastnému skúmaniu kontextov, a aby jeho výsledky vedel aj použiť. Iba tým ovplyvní ďalšie vzdelávacie cesty svojich žiakov. A to je nadrámec, ktorý stojí veľa času, energie, sebaobetovania. Motiváciou k hľadaniu úspešnej cesty k získaniu nadrámca nie je, pochopiteľne, diplom ani plat. Je ňou túžba slúžiť svojim žiakom, vidieť ich rozžiarené oči a túžbu po poznaní, a oni túto službu odmenia svojou radosťou z učenia sa nových, zaujímavých vecí. No a tu sa končí akákoľvek odmena.

Rodičia sa zväčša nezaujímajú o svojho učiteľa. Hovoria, je to jeho práca, tak nech si ju robí. Spolupráca učiteľa a rodičov na úrovni vyspelých krajín EU je u nás zatiaľ v plienkach. Komerčná sféra si učiteľa neváži, nazýva ho darmožráčom, závidí mu kolektívnu dovolenku, ktorú si učiteľ nemôže vyčerpať, kedy sa mu zachce. Kdeže odmena. Najradšej by postavila učiteľa k pásu, ale to nemusí, to už za neho urobila koťuha byrokracia, ktorá nad učiteľom visí každý deň ako Damoklov meč. A premiér? Učiteľa nevidí. Dokonca ani jeho prácu. Zato jeho plat vidí, ale z výšky má zlý výhľad a tak vidí viac, ako je v skutočnosti. Učiteľ, neotravuj, urob niečo pre štát a poslušne čakaj, kým si to štát všimne. Ak vôbec. Nezavadzaj v uliciach a nevykrikuj na námestiach. Sú tu aj dôležitejšie záujmy premiérske. Treba nám futbalový štadión, obchvaty, predsednícke logá. Len tak budeme svetoví.

prečo potrebuje školstvo peniaze

Prestaňme už konečne akceptovať politické tančeky a začnime rozumne uvažovať. Už aj bulvár vie, že platy slovenských učiteľov sú dlhodobo poddimenzované.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť vyskúšať za 0,09 €

.diskusia
.neprehliadnite