Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vyhnaní z Donbasu

.sara Činčurová .spoločnosť

Reportáž účastníčky Mediálnej školy .týždňa o ukrajinských vysídlencoch, ktorí žijú v Užhorode pri slovenskej hranici.

Vyhnaní z Donbasu David Hanko Vnútorne presídlené osoby na úteku pred vojnou žijú prakticky vo všetkých bezpečnejších oblastiach Ukrajiny.

žijú zabudnutí na hranici Slovenska. Ukrajinskí vysídlenci, ktorí utiekli pred vojnou z Donbasu. Hotely, chaty, farnosti a opustené budovy len dva kilometre od našich hraníc už viac ako rok prichyľujú stovky rodín na úteku.

Sergej sedí v prázdnej izbe a kývne rukou smerom k počítaču, ktorý ledva stojí na troch rozheganých zásuvkách. „Dúfam, že sa dnes nevidíme poslednýkrát. Daj boh, aby som vás ešte počul,“ vraví svojej žene a deťom pripojeným na Skype. Jeho hlas rezonuje v prázdnej izbe na jedenástom poschodí, ktorú pred štyrmi dňami opustila iná utečenecká rodina. Nefunkčná chladnička a roztrhaný gauč sú jedinými svedkami ich rodinného stretnutia.

Sergejova žena a tri deti sú práve u starých rodičov vo východnej časti Ukrajiny. Tak ako mnohé iné rodiny na úteku, aj jeho rodina je rozdelená vojnou a jeho deti patria k tým, ktoré rodičia vídajú už len na Skype. Nachádzame sa presne dva kilometre od slovenských hraníc, v Užhorode.

.dva milióny ľudí
Vnútorne presídlené osoby (internally displaced persons) na úteku pred vojnou v Donbase žijú prakticky vo všetkých bezpečnejších oblastiach Ukrajiny. Množstvo ľudí, ktorí od začiatku konfliktu unikli z oblastí Donecka a Luhanska, sa odhaduje na vyše dva milióny. Dnes žijú prevažne v Rusku, Bielorusku a bezpečnejších oblastiach svojej krajiny – mnohí sa rozhodli neprekročiť medzinárodnú hranicu.

„V začiatkoch konfliktu mnohí netušili, ako dlho situácia potrvá. Keby si to teraz chcel rozmyslieť a odísť, nemôže, pretože celý Donbas je obkľúčený vojskami.“

„V novembri 2015 ministerstvo sociálnych vecí na Ukrajine zaregistrovalo viac ako 1,6 milióna vnútorne presídlených osôb. Približne 12,5 percenta presídlencov tvoria deti, 4,2 percenta zase ľudia s postihnutím,“ uviedla Medzinárodná organizácia pre migráciu v Kyjeve.

Na Zakarpatskej Ukrajine, ktorá je popri iných regiónoch krajiny len veľmi malým územím, presídlencov žije niekoľko tisíc. Bývajú, kde môžu: u rodiny, priateľov, na chatách, záhradách, v hoteloch. Jedným z nich je i hotel Zakarpatia v Užhorode. Hoci sa pôvodne jednalo len o provizórne riešenie, mnohé rodiny tam ostali ubytované dlhodobo, nenachádzajúc iné východisko; celé rodiny sa zväčša delia o jednu izbu, za ktorú platia nájomné raz mesačne.

V hrozných podmienkach sa v hoteli narodili už aj dve bábätká. (foto: David Hanko)V hrozných podmienkach sa v hoteli narodili už aj dve bábätká. (foto: David Hanko)

Utečenci vo svojej vlastnej krajine stále poberajú sociálne dávky ako napríklad detské výživné, nemocenské či dôchodky. Podľa prieskumov Medzinárodnej organizácie pre migráciu sú od nich mnohí závislí. V hoteli im slúžia napríklad na zaplatenie nájomného – často naň vyčerpajú celý svoj mesačný príjem. Jedlo, šatstvo a produkty prvej pomoci dostávajú prevažne od rehoľných sestier a charitatívnych organizácií.

V týchto podmienkach sa v hoteli narodili už aj dve bábätká, Nikita a Miroslava, 11 a 9 mesiacov. Prvé z nich ešte nikdy nevidelo svojho otca, ktorý ostal žiť a pracovať v Donbase. Druhé sa zase so svojimi rodičmi a tromi súrodencami delí o izbu veľkosti 15 štvorcových metrov .

.tam stratili všetko, tu nemajú nič
„Náš život je jedna neuveriteľná dilema: tam sme stratili všetko, tu nemáme nič,“ vysvetľuje mi Maria, jedna z obyvateliek hotela, a v jednej vete tak zhŕňa osud, ktorý je spoločný pre väčšinu utečencov. O jednu izbu sa delí so svojou mamou Svetlanou v pokročilom veku a dvoma synmi vo veku 7 a 11. Deti si na podmienky privykli: dokážu sa spolu hrať aj v malej izbe, hádžu si loptu od jednej postele k druhej, hrajú hry na miniatúrnom stolíku, ktorý ich mama používa aj ako kuchynskú linku na varenie. Pôvodom sú to zakarpatskí Slováci. Stará mama Svetlana sa narodila v Zakarpatskej oblasti, no vydala do Donecka, kde prežila 50 rokov života, a kde sa narodili aj jej deti. Minulý rok však rodina ušla pred vojnou a rozhodla sa odísť od ozbrojeného konfliktu tak ďaleko, ako sa len dalo: vrátila sa naspäť cez celú krajinu až ku slovenským hraniciam.

Mariin manžel ostal žiť v Donecku. Tak ako mnohí iní ukrajinskí muži, ostal tam kvôli práci, aby uživil rodinu, a to aj za tú cenu, že riskuje svoj život. V začiatkoch konfliktu mnohí netušili, ako dlho situácia potrvá. Keby si to teraz chcel rozmyslieť a odísť, nemôže, pretože celý Donbas je obkľúčený vojskami.

I napriek provizórnym podmienkam hotela sa nikto z rodiny nesťažuje na nedostatok čohokoľvek. Slovenské charity a rehoľné sestry podľa nich už dali utečencom všetko, čo mohli. Dokonca majú už i dve spoločné práčky a dve chladničky, takže sa vraj niet na čo sťažovať, hoci sa o ne v hoteli delí tridsať rodín.

.prebývanie v hoteli
Alexej a Ľudmila prišli do Užhorodu na aute cez celú Ukrajinu. „Keď začali bombardovať, povedala som mu: Televízor a zvieratá, inak nejdem,“ prezradila Ľudmila. Dvojica prešla na aute 1 500 kilometrov spolu s labradorom a perzskou mačkou, ktorá až dovtedy nikdy nevyšla z bytu. Ľudmila ich odmietla nechať v Donecku. Ten je vraj aj tak plný zranených a vystrašených zvierat. Pes aj mačka teraz s dvojicou bývajú v hoteli. „Vy pomáhate ľuďom, moja žena zase zvieratám,“ hovorí Alexej s úsmevom. „Ja osobne som celý život túžil cestovať, jazdiť po svete a bývať v hoteloch,“ dodáva s dávkou irónie.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite