Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hľadáme Howarda Hughesa

.martin Mojžiš .spoločnosť

Slovenským vedcom sa málokedy podaria objavy, kvôli ktorým sa možno budú prepisovať učebnice. Jemu a jeho tímu sa taký objav podaril. No zaujíma ho nielen vlastný výskum, ale záleží mu na celej slovenskej vede. Jozef Nosek.

Hľadáme Howarda Hughesa Matúš Zajac

.veda a jej podpora či nepodpora zo strany štátu sa pomaly stáva síce len okrajovou, ale predsa len verejnou témou. Takže začnime otázkou, aké sú tu vlastne podmienky na vedeckú prácu? Dá sa na Slovensku robiť špičková veda?
Neviem to posúdiť vo všetkých oblastiach, ale v biomedicínskych vedách, akými sú biochémia, genetika či molekulárna biológia, sa dá kvalitná veda robiť aj u nás. A to aj napriek tomu, že tu nemáme také podmienky ako v Spojených štátoch alebo západnej Európe. Príčinou našich problémov však nie je len chabé financovanie vedy a nedostatočná infraštruktúra, ale najmä – a to je naozaj dôležitejšie – nám citeľne chýbajú kvalitní ľudia. A to nielen jednotlivci, ale celé vedecké tímy. Dnes sa už dobrá veda nedá robiť ako za Pasteura, ktorý si vo svojej dobe vystačil len s niekoľkými asistentmi.

.prečo nám takí ľudia chýbajú?
Rozhodne to nie je len počtom obyvateľov. To, že nie sme veľký štát, nie je natoľko dôležité, nie je to rozhodujúce. Príčinu treba hľadať aj v kultúrno-historickom kontexte a našich tradíciách. Profesor Ladislav Kováč často pripomína fakt, že začiatkom 20. storočia sa k slovenskej inteligencii hlásilo len niekoľko desiatok či stoviek ľudí, z ktorých významnú časť tvorili pôrodné asistentky. Žiaľ, ani za sto rokov sa nepodarilo vygenerovať toľko kvalitných vedcov, ako v krajinách, ktoré rozvoj vedy podporujú už niekoľko storočí. Ale je tu ešte druhý aspekt. Aj tie talenty, ktoré máme, si nevieme v dostatočnej miere udržať. Nevytvárame podmienky pre talentovaných ľudí, a tak mnohí celkom pragmaticky odchádzajú tam, kde tie podmienky sú.

.čiže do zahraničia?
Samozrejme. Aj keď to znie čudne, máme obrovský problém zamestnať talentovaných mladých ľudí na univerzitách alebo ústavoch akadémie vied. Na to u nás jednoducho nie sú prostriedky. A nielen mladých ľudí, ale ani skúsených a úspešných vedcov. Odkedy sú otvorené hranice, tak väčšina mladých vedcov v nejakom momente vycestuje do zahraničia a mnohí sa už nevrátia. Pritom viacerí sú veľmi úspešní. V zahraničí už majú svoje laboratóriá a vedú výskumné tímy. Nemajú sa veľmi prečo vrátiť. Pričom to, že mladí vedci idú do zahraničia, je nielen úplne prirodzené, ale aj veľmi dôležité. Ak sa chce niekto stať majstrom, musí absolvovať tovaryšskú vandrovku, bez toho to nejde.

.čiže dočasný a čiastočný únik mozgov nie je zlá, ale naopak dobrá vec? Zlý je všeobecný a trvalý únik mozgov?
Július Satinský na podobnú otázku raz odpovedal, že nevidí problém v tom, ak by aj tridsaťtisíc mladých perspektívnych ľudí odišlo do zahraničia. Lebo ak sa z nich vráti čo i len tristo mohli by poľahky nahradiť celú vládu aj s parlamentom a krajina by tým len získala.

.no, ak to myslel ako predpoveď, tak to mu až tak nevyšlo. Vláda a parlament sú dnes obsadené úplne iným typom ľudí.
Áno, lenže to má iné príčiny. Ale ten princíp je správny: nie je dôležité, koľko ľudí odíde, potrebné je, aby sa aspoň časť vzdelaných a skúsených vrátila domov. Naším problémom je, že aj tá malá časť, ktorá by sa vrátiť chcela, na to nemá podmienky. Kam sa vrátia? Ministerstvo školstva nedávno predstavilo repatriačný program pre skúsených ľudí, ktorí už v zahraničí dosiahli vedúcu pozíciu. Má to byť jednorazový príspevok vo výške päťdesiattisíc eur. Takže takémuto človeku za opustenie dobrej pracovnej pozície a návrat domov ponúkame menej ako jeho terajší jeden ročný plat. A potom čo? Dostane ten plat aj na ďalších päť rokov? Obávam sa, že nie.

.čiže je to vlastne blbosť?
Samotná idea repatriačných grantov je správna a chvályhodná. Lenže jej technická realizácia je zlá. Možno na to nemali dosť peňazí, možno mali iné problémy, ale tak, ako je to teraz nastavené, sa to minie účinkom. Ale opakujem, že samotná idea je dobrá, skoro by som až povedal, že je nevyhnutná. Pozitívny efekt repatriácie ilustrujú sporadické prípady navrátilcov z úspešných zahraničných stáží. Bez toho, aby sme prilákali vedcov, ktorí sa v zahraničí niečo naučili a niečo dosiahli, nám tu hrozí čosi, čo by genetik nazval intelektuálnym inbreedingom (inbreeding – produkovanie potomstva blízkymi príbuznými, pozn. redakcie).

Pre zdravé akademické prostredie je potrebný neustály prísun nových myšlienok. V opačnom prípade sa ľudia začnú správať stereotypne a aj ich diskusie a výsledky práce sa časom stanú sterilné. Z takého prostredia nemožno očakávať zázraky.

.napriek tomu všetkému vznikajú aj na Slovensku veľmi slušné vedecké výsledky. Vaša skupina napríklad publikovala minulý rok článok, na ktorý následne upozornil aj časopis Science v rámci rubriky Editor‘s choice. Také niečo sa podarí len výsledkom, ktoré naozaj možno s pokojným svedomím označiť za svetové. Ako to, že ten objav neurobili už pred vami niekde, kde sú oveľa lepšie podmienky?
Náš objav je do istej miery dielom náhody. Tá sa môže prihodiť kdekoľvek na svete, takmer bez ohľadu na ekonomické a intelektuálne zázemie, ale treba jej vyjsť naproti a treba ju vedieť rozpoznať. Inak povedané, mali sme šťastie, ale určite tu platilo to známe tvrdenie, že šťastie praje pripraveným. Už viac rokov sme pracovali v tejto oblasti výskumu, ale nemôžem povedať, že sme celý ten čas cieľavedome pátrali práve po tejto veci.

.a o čo vlastne ide?
Náš objav súvisí s dekódovaním genetickej informácie. Podľa dnešných učebníc sa genetická správa zo sekvencie DNA prepisuje do molekúl, ktoré voláme mRNA. Tieto molekuly sú čítané ribozómami, ktoré podľa nich tvoria proteíny. Ribozóm číta správu v mRNA postupne vždy po troch písmenách za sebou. My sme však objavili viaceré sekvencie v mRNA, ktoré ribozómy pri čítaní ignorujú. Ribozómy pri čítaní mRNA jednoducho preskočia úseky dlhé aj niekoľko desiatok písmen.

.dovtedy nikto nič také nevidel?
Videl, ale len raz. Preskok dlhý päťdesiat písmeniek pozorovali pri čítaní mRNA americkí vedci pre vyše štvrťstoročím. Bolo to v prípade jedného génu istého vírusu. Odvtedy sa nič také nenašlo, takže to bolo považované len za akúsi raritu. A my sme takýchto preskokov našli desiatky u patogénnej kvasinky, ktorá mimochodom žije aj v našich domácnostiach – v umývačkách riadu. V jej mitochondriálnom genóme sme našli osemdesiatjeden preskakovaných úsekov. Napríklad v jednom géne sa ich nachádza až dvanásť. To znamená, že pri čítaní príslušnej mRNA si ribozóm musí dvanásťkrát poskočiť, aby vytvoril funkčný proteín.

.a prečo je to zaujímavé? Teda, pre vás je to zaujímavé preto, lebo ste to objavili ako prví. Ale prečo je to zaujímavé pre iných molekulárnych biológov a genetikov?
Pretože dekódovanie genetickej informácie je kľúčový biologický fenomén. Preskakované úseky v mRNA nejakým, zatiaľ nie celkom známym spôsobom ovplyvňujú funkcie ribozómov. Na prirovnanie si to môžeme predstaviť tak, ako by magnetická páska ovplyvňovala funkciu čítacej hlavy magnetofónu. Presný mechanizmus, akým sa to deje, zatiaľ nepoznáme. Ale už dnes je isté, že sme pootvorili dvere do neznáma.

.takže ide o niečo, čo sa oplatí skúmať už len preto, lebo nevieme, kam až nás to môže priviesť?
Presne tak. Od toho objavu sme už zistili všeličo nové. Preskakované úseky sme našli v mRNA aj ďalších druhov kvasiniek. Zistili sme tiež, že tieto úseky môžu byť mobilné, čiže sa dokážu začleniť do iných génov. Teda nielenže tieto úseky sú preskakované pri tvorbe proteínov, ale samy sú schopné skákať do génov a môžu prechádzať aj do ďalších organizmov. Prekvapivým zistením tiež bolo, že u niektorých druhov takéto úseky nie sú preskakované, ale sú prekladané do sekvencie proteínov. Z toho vyplýva, že kým ribozómy niektorých kvasiniek vedia skákať, zdá sa, že iné sa to zatiaľ nenaučili.

.dobre, myslím, že je jasné, že pre odborníkov to musí byť extrémne zaujímavé. Má to však potenciál stať sa zaujímavým aj pre laikov?
Prakticky celé 20. storočie sa vedci snažili pochopiť ako sa dešifruje genetická informácia. Základnú koncepciu pred viac ako pol storočím navrhol Francis Crick. Náš objav však ukazuje, že to, čo sme už takmer považovali za uzavretú vec, je podstatne komplikovanejšie. Poznanie týchto pravidiel je pritom úplne zásadné pre pochopenie toho, čo je jednou z najväčších výziev súčasnej biológie – skúmanie dark matter RNA, ktorá vzniká prepisom viac ako 90 percent sekvencie ľudského genómu. Všetko, čo by mohlo prispieť k objasneniu jej úlohy, môže v budúcnosti priniesť aj praktické aplikácie, ktoré budú iste zaujímavé aj pre laikov.

.aké prístrojové vybavenie je potrebné na takýto objav?
Biochémia, genetika a molekulárna biológia sú experimentálne vedy a bez moderných laboratórnych prístrojov sa takýto výskum robiť nedá. Ale fakt je, že len s tým vybavením, ktoré máme k dispozícii v našom laboratóriu, by sme tento výskum robiť nemohli. Lenže veľa vecí sa dá riešiť spoluprácou s domácimi alebo zahraničnými pracoviskami. Napríklad také sekvenovanie genómovej DNA našich kvasiniek sme si objednali u jednej juhokórejskej firmy.

.prečo tak ďaleko? Veď na Slovensko sme nakúpili plno drahých sekvenátorov DNA, ktoré nie sú ani zďaleka využité.
To je síce pravda, ale často k nim chýba profesionálny servis, jasné pravidlá využívania a kvalita výsledkov tiež nie je vždy najlepšia. A mnohé prístroje, ktoré sa za drahé peniaze nakúpili, už stihli medzitým „morálne“ zostarnúť. To súvisí najmä s tým, že technológie sekvenovania DNA a výkon moderných sekvenátorov napredujú exponenciálnou rýchlosťou. Ale na Slovensku sa stalo akousi módou mať vlastný sekvenátor.

V našom laboratóriu namiesto toho, aby sme nejaký rýchlo kupovali, sme si vzali príklad z mexických dedinčanov vo filme Sedem statočných, ktorí si nezháňali najmodernejšie zbrane, ale kvalitnú profesionálnu službu. Práve takú sme našli v Južnej Kórei a ukázalo sa, že popri skvelej kvalite odvedenej práce to bolo najjednoduchšie, najspoľahlivejšie ba dokonca aj najlacnejšie riešenie.

.takže toto bola zahraničná spolupráca na komerčnej báze. Aké ďalšie prístrojové vybavenie ste potrebovali?
Na analýzu veľkého množstva dát získaných sekvenovaním genómovej DNA už nestačili naše stolné počítače. Na to treba veľký počítačový klaster a najmä ľudia, ktorí vedia takéto dáta analyzovať. Aj v tom sme mali šťastie. Pred niekoľkými rokmi sa na susednú fakultu (FMFI UK – pozn. redakcie) vrátili dvaja talentovaní bioinformatici – Broňa Brejová a Tomáš Vinař – ktorí vyštudovali v Kanade. V spolupráci s nimi sa nám podarilo z tých dát poskladať genómové sekvencie. A v nich sme našli problém, ktorého riešenie viedlo k spomínanému objavu.

.takže toto bola akademická spolupráca s domácou inštitúciou, ktorá k objavu viedla, ale ešte ho nezavŕšila. Čo bolo ďalej?
To bol stále len začiatok. Potom nasledovala ešte pomerne dlhá cesta pozostávajúca z izolácie a analýzy mRNA a proteínov z kvasinkových mitochondrií. Kľúčové experimentálne kroky urobili naše dve doktorandky Michaela Jakúbková a Evka Hegedűsová v spolupráci s Ľubom Tomáškom z Katedry genetiky. V poslednej fáze, keď sme si už boli objavom takmer istí, potrebovali sme našu hypotézu overiť. Opäť sme v laboratóriu nemali adekvátne prístrojové vybavenie, ale využili sme našu dlhodobú spoluprácu s tímom Franza Langa z Montrealu. A kanadskí kolegovia pomocou hmotnostnej spektrometrie overili, že naše predpovede boli správne.

.takže do tretice tu máme príklad medzinárodnej akademickej spolupráce. A to všetko v rámci jedného objavu, podľa všetkého svetového významu. Pričom my sme tam prispeli najmä ľuďmi a zďaleka sme nepotrebovali vlastniť všetky prístroje, ktoré na to boli potrebné. Financovanie vedy na Slovensku však vyzerá v poslednom čase tak, že do ľudí sa neinvestuje takmer vôbec, ale na nákup prístrojov a výstavbu nových budov idú desiatky a desiatky miliónov eur. Nie je to úplne choré?
Zjavne je. V poslednom desaťročí do slovenskej vedy natieklo cez štrukturálne fondy Európskej únie bezprecedentné množstvo peňazí. Obávam sa však, že tieto prostriedky nie sú využité efektívne a sú tak premárnenou šancou. Navyše projekty financované cez štrukturálne fondy citeľne devastujú už aj tak chatrný systém podpory vedy a výskumu z domácich grantových agentúr. Tiež mám pocit, že „veda“ a „vzdelávanie“ sa často používa len ako klišé umožňujúce transfer značnej časti finančných prostriedkov do súkromných rúk.

Namiesto do kvalitných ľudí sa u nás investuje do nákupu celej plejády drahých prístrojov, ktoré nevie nikto obsluhovať, alebo do budovania vedeckých parkov s nejasným zameraním. Jeden z nich stavia aj Univerzita Komenského v Bratislave. Teraz je už takmer pred kolaudáciou a náklady budú asi 42 miliónov eur. Na jednej strane treba oceniť, že sa vedenie univerzity zaslúžilo o realizáciu tejto stavby. Na druhej strane vedecký park prináša aj riziko, že pri súčasnom modeli financovania nebude univerzita schopná zabezpečiť jeho prevádzku.

.tento vedecký park stavia firma Váhostav, ktorá nedávno takmer zbankrotovala. Nebolo rizikom vybrať túto firmu? Veď už pred začiatkom stavby muselo byť jasné, že Váhostav má finančné problémy. Povráva sa tiež, že jeden z bývalých prorektorov mal blízke vzťahy s Jurajom Širokým.
To by mnohé vysvetľovalo, ale treba sa na to opýtať vedenia univerzity. Najväčší problém však vidím v tom, že výskumný program vedeckého parku je veľmi vágne definovaný a doposiaľ nie je známe, či sa podarí na prácu v tejto inštitúcii získať skutočne kvalitných a medzinárodne uznávaných vedcov. Budovanie vedeckých parkov však vôbec nie je nejakou lokálnou anomáliou. Nové vedecké inštitúty i celé univerzitné kampusy vznikajú v mnohých ďalších krajinách. Ale aj tu platí, že keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté.

. ako to robia inde?
Uvediem jeden konkrétny príklad, ktorý poznám z osobnej skúsenosti. V roku 2006 americký Howard Hughes Medical Institute (HHMI) otvoril nový výskumný kampus asi 20 míľ od Dullesovho letiska vo Washingtone. Volá sa Janiela Research Campus. Keď to išli stavať, tak jednou z prvých vecí, ktoré riešili, bolo aký výskum sa tam bude robiť. Po dlhšej úvahe sa zamerali na neurovedy a bioimaging. A hneď začali hľadať najlepších ľudí, ktorí by tam pôsobili ako vedúci výskumných tímov. Jedným z nich bol aj Eric Betzig, ktorý vlani získal spolu so Stefanom Hellom a Williamom Moernerom Nobelovu cenu za chémiu. O budovách a ďalšej infraštruktúre začali rozmýšľať až potom, keď mali vyjasnenú túto základnú vec. Čiže presne naopak, ako sa to robí u nás, keď sa najprv „naleje betón” a „nakúpi železo” a až potom sa začne dumať, čo s tým vlastne budeme robiť.

.howard Hughes, to je ten človek, o ktorom natočili film The Aviator s Leonardom DiCapriom?
Áno, ten film bol skvelý, jedného z najpodstatnejších Hughesových počinov sa však nedotkol. Ako jeden z najbohatších ľudí Ameriky svoj inštitút vraj založil preto, aby mohol platiť nižšie dane. Vo svojom závete inštitútu odkázal majetok v sume asi päť miliárd dolárov, čo správcovia pozostalosti šikovnými investíciami v priebehu desiatich rokov takmer strojnásobili. HHMI je však nezisková organizácia, a tak museli zisk použiť na financovanie výskumných aktivít. V súčasnosti HHMI financuje niekoľko stoviek najlepších amerických vedcov pracujúcich v biomedicínskom výskume, každý z nich dostáva na svoj výskum ročne jeden milión dolárov. Pred časom v rámci medzinárodného programu financovali aj dva projekty priamo v našom laboratóriu. Získali sme od nich granty v celkovej výške osemstotisíc dolárov. Myslím si, že je to pre nás veľmi užitočný príklad a mali by sme intenzívne začať hľadať slovenského Howarda Hughesa.

.ale tí naši oligarchovia zväčša ešte stále len kradnú, rozdávanie tu príliš nevidno...
Ani on asi nebol čistý ako ľalia. Podobne John Rockefeller, ktorý je už dnes symbolom filantropie. A nie všetci miliardári boli vagabundi. V jednej chvíli však začali tie peniaze nielen brať, ale aj dávať. A mnohí investovali do vedy naozaj veľké peniaze.

.no neviem, neviem, veď u nás ešte aj ten Zoroslav Kollár prestal podporovať tú svoju archeológiu. Ja by som príliš veľký optimista nebol.
A ja by som zas nechcel byť pesimistom. Naozaj si myslím, že potrebujeme slovenských Howardov Hughesov, Billov Gatesov a im podobných. Možno sa tak nestane v tejto generácii, možno to príde až v tej ďalšej. Ale v jednej chvíli, keď už nebudú vedieť, čo by si ešte mohli za svoje peniaze kúpiť, budú reálne chcieť získať spoločenskú prestíž a niektorí tak možno urobia cez podporu vedy. Je aj na nás, aby sme ich presvedčili o tom, že sa im tieto investície skutočne oplatia.

Jozef Nosek sa narodil sa v roku 1967. Vyštudoval biológiu v Bratislave, vedúcim jeho diplomovej aj dizertačnej práce bol profesor Ladislav Kováč. Absolvoval niekoľko stáží v mikrobiologických a genetických laboratóriách na francúzskych univerzitách. Dnes je profesorom biochémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1994 spolu s Ľubomírom Tomáškom založili spoločné laboratórium katedier biochémie a genetiky, v ktorom sa venujú výskumu biológie kvasiniek. V rokoch 2001 – 2011 pôsobil ako International Research Scholar of the Howard Hughes Medical Institute.


Foto - Matúš Zajac

.diskusia
.neprehliadnite