Diskusia (7)

1. .volby od .stano Kalman | 12. august 2011 10:05

   Moj pes voli OKS :)

2. .kONDRATĚVŮV CYKLUS od .copoy | 11. august 2011 23:10

   1 KONDRATĚVŮV CYKLUS A SOUVISEJÍCÍ TEORIE Osnova přednášky: 1. Kondratěvův cyklus 2. Teorie vysvětlující Kondratěvův cyklus: - Inovační teorie - Kapitálová teorie - Teorie pracovní síly - Teorie demografická a sociálně psychologická 2 KONDRATĚVŮV CYKLUS V ekonomické praxi se dá vysledovat, že ekonomický vývoj není plynulý, že trend jeho vývoje není vždy stálý. Jako jedni z prvních si tohoto jevu všimli J.Lescure a J. Van Gelderen (16). 3 KONDRATĚVŮV CYKLUS Podrobněji se tímto jevem začal zabývat Nikolaj Dimitrijevič Kondratěv, který na základě svého zkoumání tvrdil, že každých 50 let dosahuje vrcholu jedna dlouhá technologická vlna. Podrobnosti uvedl v následujících osmi bodech: 4 KONDRATĚV 1. Soudobá ekonomická teorie rozeznává pouze cykly trvající 7 – 11 let. Současně s těmito cykly zřejmě existují i jiné cykly ekonomické dynamiky s délkou přibližně 48 – 55 let. Nazveme je: velkými ekonomickými cykly. 5 KONDRATĚV 2. Pro potřeby stanovení, zda existují tyto dlouhé vlny, byly prozkoumány statistické údaje: Anglie, Francie, Německa, USA. 6 KONDRATĚV 3. Získané údaje byly vztaženy k počtu obyvatel, podrobeny analýze využívající metod matematické statistiky aby byly vyloučeny jak náhodné výkyvy, tak i cyklická kolísání krátkodobého a střednědobého charakteru. Dále byly pro všechny nalezeny teoretické křivky dlouhodobých trendů (Secular trend). 7 KONDRATĚV 4. Většina použitých údajů odhaluje existenci cyklických vln trvajících 48 – 55 let. Přitom se periody výkyvů jednotlivých veličin mezi sebou blízce shodují. Rozptyl bodů zlomu u jednotlivých křivek přesahuje 5 let pouze v ojedinělých případech. 8 KONDRATĚV 5. Provedená analýza údajů dále umožnila formulovat čtyři důležité empirické pravidelnosti v průběhu velkých ekonomických cyklů: 9 a) Před nástupem a na počátku vzestupné vlny každého velkého cyklu dochází k hlubokým změnám v podmínkách ekonomického života společnosti. Tyto změny se projevují: - ve významných technických změnách (kterým zase předcházejí významné technické objevy a vynálezy), - v začleňování nových zemí do světových ekonomických vztahů, - ve změnách produkce zlata i peněžního oběhu, 10 b) na období vzestupných vln každého velkého cyklu připadá nejvíce sociálních otřesů (válek a revolucí), c) období sestupné vlny každého velkého cyklu jsou doprovázena dlouhotrvající a zvláště ostře se projevující depresí zemědělství, d) v období vzestupné vlny velkých cyklů jsou střednědobé kapitalistické cykly charakterizovány krátkou depresí a intenzivními vzestupy, v období sestupné vlny velkých cyklů je pak charakteristika obrácená. 11 KONDRATĚV 6. I když budeme uvažovat, že délka analyzovaného období, zahrnující maximálně 140 let, není plně dostačující pro konečné závěry, i pak zůstává existence velkých cyklů stále velmi věrohodná. 12 KONDRATĚV 7. Identifikované velké vlny konjunktury nemohou být vysvětleny pomocí náhodně nastávajících příčin. Jejich vysvětlení je zřejmě nutné hledat ve specifikách, vlastních kapitalistickému ekonomickému systému. 13 KONDRATĚV 8. Avšak nalezení takového vysvětlení naráží na značné obtíže. Jako první hypotéza pro jejich vysvětlení může sloužit následující koncepce. Délka fungování různých ekonomických aktiv i výrobních sil je různá. Stejně tak jejich vytváření je spojeno s odlišnou dobou a vynaložením různých prostředků. 14 Zpravidla je nejdéle trvající období fungování spojeno se základními druhy výrobních sil. Tyto také vyžadují i nejdelší čas a nejvíce akumulovaného kapitálu pro své vytvoření. Odtud také vychází nezbytnost znalosti různých typů rovnováhy vzhledem k různým časovým období pro ekonomii. 15 Na velké cykly je možné nahlížet jako na narušování a obnovování ekonomické rovnováhy v dlouhém období. Jejich základní příčina spočívá v mechanismu spoření, akumulace a alokace kapitálu – potřebného pro vytvoření nových základních výrobních sil. Avšak vliv této základní příčiny je zesilován působením druhotných faktorů. 16 VYSVĚTLENÍ: Počátek vzestupu se shoduje s momentem, kdy úspory a akumulace kapitálu dosahují takové intenzity, při níž se stává možným rentabilní investování kapitálu s cílem vytvoření základních výrobních sil a radikální modernizace techniky. 17 Počínající zvyšování tempa ekonomického života, komplikované průmyslově kapitalistickými střednědobými cykly, vyvolává zostřování sociálního boje, soupeření o trhy a vnější konflikty. V tomto procesu dochází ke zpomalování tempa akumulace kapitálu a zesiluje proces alokace volného kapitálu. 18 Zesílení vlivu těchto faktorů vyvolává přelom v tempech růstu ekonomického vývoje a vede k jeho zpomalení. I přes to, že je působení popsaných faktorů silnější v průmyslu, přelom se obvykle shoduje s počátkem dlouhodobé zemědělské deprese. 19 Zesílení vlivu těchto faktorů vyvolává přelom v tempech růstu ekonomického vývoje a vede k jeho zpomalení. I přes to, že je působení popsaných faktorů silnější v průmyslu, přelom se obvykle shoduje s počátkem dlouhodobé zemědělské deprese. 20 Snížení tempa rozvoje ekonomiky způsobuje na jedné straně zesílení procesu akumulace kapitálu ze strany průmyslově finančních a jiných skupin, jenž probíhá do značné míry na úkor zemědělství. Toto vše vytváří podmínky pro další vzestupnou fázi velkého cyklu, který se znovu opakuje, ale již na nové úrovni rozvoje výrobních sil. 21 Oživení 1836 - 1845 1883 - 1892 1937 – 1948 Depre- 1825 - 1836 1872 - 1883 1929 - 1937 1973 - se Recese 1815 - 1825 1866 - 1872 1920 - 1929 1966 – 1973 Prospe- 1782 - 1815 1845 - 1866 1892 - 1920 1948 – 1966 rita 4. dlouhá vlna 3. dlouhá vlna 2. dlouhá vlna 1. dlouhá vlna 22 Jako příklady, které plně odpovídají Kondratěvově cyklu, lze uvést: automobilový průmysl, výroba oceli, gumy, spotřební elektroniky, ropný průmysl, apod. O všech těchto oborech lze říci, že vznikly koncem 19. a počátkem 20. století. Od dvacátých let nedošlo k zvlášť převratným objevům a když po druhé světové válce nastal hospodářský rozmach, byly to všechno zralé obory. 23 Rozrůstaly se, vytvářely se nové pracovní příležitosti a byly vykazovány rekordní zisky. Přesto se tyto obory rozkládaly zevnitř. Zhroutily se po ropných šocích z let 1973 - 1979. Tomuto cyklu dlouhých vln odpovídají i obory s progresivními technologiemi. 24 Dá se říci, že se podle něj vyvíjí i ekonomika v Západní Evropě. Ale pro USA a částečně i Japonsko to tak úplně neplatí. Zde došlo k něčemu, co tuto dlouho vlnu prodloužilo. Objevila se nová technologie – podnikatelské řízení, které způsobilo vznik nových pracovních míst a změnu myšlení mladých Američanů. 25 TEORIE VYSVĚTLUJÍCÍ KONDRATĚVŮV CYKLUS Teorií vysvětlujících Kondratěvův cyklus je hned několik. K těm nejznámějším patří: - Inovační teorie - Kapitálová teorie - Teorie pracovní síly - Teorie demografická a sociálně psychologická 26 INOVAČNÍ TEORIE Dle J.R.Schumpetera jsou hnací silou vlnění hospodářského cyklu inovace. Touto hnací silou měl na mysli tzv. „shluky inovací“, ke kterým dochází každých 45 – 50 let. K těmto shlukům inovací docházelo kolem let 1825, 1886 a 1935. 27 V průběhu trvání dané inovační vlny se její přínos (potenciál) vyčerpá a nastává tzv. „technologický pat“, který se v této inovační vlně projeví ve formě deprese. Tuto depresi může překonat jedině nová inovační vlna. V průběhu mnoha let na základě jak výzkumů, tak i praxe se prokázalo, že inovace technologií mají významnější dopady než inovace konstrukční, tedy inovace výrobkové. 28 KAPITÁLOVÁ TEORIE Existence dlouhé vlny je důsledkem pohybu kapitálové akumulace, a to od akumulace a valorizace kapitálu, kdy v pozdější době dochází k přeakumulaci a přeinvestovanosti až do konečné fáze, kdy dochází k úpadku akumulace a devalorizaci kapitálu. 29 Tento pohyb se dá schematicky znázornit následující posloupností: „akumulace kapitálu – přeinvestovanost – úpadek kapitálu“. Přitom značnou roli hraje i ta skutečnost, že se časově neshodují změny technické, manažerské, případně i politické. 30 TEORIE PRACOVNÍ SÍLY Tuto teorii lze zjednodušeně vyjádřit posloupností: „inovace – investice – zaměstnanost – nezaměstnanost“. Zavádění nové technologie si v příslušném oboru vyžaduje vytváření nových pracovních míst, ale následné zdokonalování této technologie počet pracovních míst snižuje. 31 TEORIE DEMOGRAFICKÁ A SOCIÁLNĚ PSYCHOLOGICKÁ Tato (snad svérázná) teorie, která je založena na principu střídání generací, se dá vyjádřit posloupností: „děd založil – otec zvelebil – syn rozházel“. Dále hovoří o tzv. vyčerpanosti generací a potřebě nové krve. 32 ZÁVĚR Lze tvrdit, že dlouhé vlny jsou mezinárodní fenomén, neboť jak se jednotlivé národní ekonomiky stále více a více propojují, roste význam těchto dlouhých vln. 33 Větší počet zemí bude společně procházet jak obdobím hospodářského vzestupu, tak i poklesu. Tyto vrcholy se vcelku pravidelně střídají. 34 Zdůrazňuje, že v posledních 20-ti letech tohoto cyklu se zdá, že růstové obory tohoto technologického pokroku dosahují výjimečně dobrých výsledků. 35 Avšak to, co vypadá jako rekordní zisky, je ve skutečnosti splácením kapitálu, který už v těchto oborech není potřebný, protože přestaly růst. 36 To netrvá nikdy déle než 20 let. Pak dojde k náhlé krizi, poté 20 let stagnace během níž se objevují nové technologie.

3. .http://www.econoir.sk/2011/05/22/co-sa-stane-po-greckom-defaulte-zero-hedgetelegraph/ od .fffff | 11. august 2011 23:03

   Čo sa stane po gréckom defaulte? (Zero Hedge&Telegraph)Posted in Aktuálne, EÚ, Top on May 22 by Wlacho | Print Obvykle neprekladám články, ale tento pokladám za natoľko zásadný, že ho posúvam ďalej v slovenčine. Originál článku – What happens when Greece defaults na The Telegraph a predhovor na Here Is What Happens After Greece Defaults by Zero Hedge. Keď príde reč na Grécko, všetci sú už otrávení zo zavádzajúcich európskych politikov, ktorí dokonca priznávajú otvorenú lož, a tiež unavení z investičných bánk, snažiacich sa spraviť situáciu znesitelnejšou, ak ju zaobalia do nejakej vzletnej frázy, ktoré sú niekedy až smiešne (ako napríklad nedávno pri Sovereign Liability Management Exercise). Pravdou je, že Grécko sa poskladá ako záhradná stolička, či to bude zajtra (čo by bolo najrozumnejšie), alebo o rok, keď sa minú záchranné peniaze, je nepodstatné. Podstatné je, čo sa stane potom, keď bude prah krajiny Nikdynikdy prekročený, a svet sa opäť raz bude pozerať na krutú realitu. Andrew Lilico z The Telegraph zostavil pravdepodobne najreálnejší zoznam bezprostredných dôsledkov prekročenia dlhopisovej rieky Styx. Čo sa stane, keď Grécko defaultuje: •Káždá banka v Grécku sa stane okamžite insolventnou •Grécka vláda znárodní všetky banky •Grécka vláda okamžité zakáže výbery z bánk •Aby sa zabránilo masovým nepokojom (ako v roku 2002 v Argentíne, keď musel prezident utiecť z paláca vrtulníkom pred rozzúrenými vkladateľmi), grécka vláda vyhlási zákaz vychádzania, alebo dokonca všobecné stanné právo. •Grécko nanovo denominuje všetok dlh na Novú Drachmu, alebo ako nazve novú menu (štandartný postup pri defaulte). •Nová Drachma stratí okolo 30-70% hodnoty (pravdepodobne 50%, ale možno aj viac), čím pôvodné eurobondy stratia okolo 50% hodnoty. •Behom pár dní Íri prestanú kryť dlhy miestnych bánk. •Portugalsko sa rozhodne na základe vývoja v Grécku, či sa vydá rovnakou cestou. •Niekoľko francúzskych a nemeckých bánk utrpí rozsiahle straty a prestane spĺňať podmienku kapitálovej primeranosti. •Európska Centrálna Banka sa stane insolventnou, vzhľadom k vysokej expozícii voči gréckemu štátnemu dlhu a voči dlhu gréckych a írskych bánk. •Vlády Nemecka a Francúzska sa rozhodnú, či (a) rekapitalizujú ECB (b) umožnia ECB tlačiť peniaze na obnovenie solventnosti. (Keďže ECB je vystavená väčšinou iba euro-dlhom, môže sa vyinflovať. To je samozrejme výslovne zakázané v jej zakladateľských listinách, na druhej strane, aj bailout Grécka a Portugalska bol zmluvami EÚ zakázaný, a napriek tomu sa bez väčšieho kriku spravil, takže legálnosť nebude hrať veľkú rolu ani v prípade ECB) •Nemecko a Francúzsko rekapitalizujú svoje banky, ale zároveň vyhlásia koniec všetkým bailoutom. •Nastane bitka na trhu španielskych bankových dlhopisov, keďže ich vlastníci budú čakať debt-equity swapy (výmenu dlhopisov za majetok). •Tieto očakávania sa ukáže správne, kedže Španieli sa rozhodnú reštrukturalizovať dlh miestnych bánk rekapitalizovaním viacerých bánk práve cez debt-equity swapy. •Držitelia týchto dlhopisov sa budú sťažovať na španielsky bankový sektor na Európskom súde pre ľudské práva (a na mnohých iných) na porušenie vlastníckych práv, ale potrvá roky, kým sa tým niekto začne zaoberať, a potom to bude každému už jedno. •Pozornosť trhov sa prenesie na britské banky… Ja ešte dodám, čo by to mohlo znamenať pre Slovensko. •Zdraženie dlhu. Ako periférna ekonomika dostaneme väčšiu rizikovú prirážku. Časť štátneho rozpočtu sa bude musieť presunúť na splácanie vyšších úrokov, reálnejšia situácia je, že vláda zvolí vestu vyšších deficitov a zrýchli zadlžovanie. •Nárast inflácie. Už dnes dosahuje okolo 4%, ak sa ECB začne vyinflovávať, môžeme čakať dvojcifernú infláciu. •Oslabenie Eura, a teda zdraženie dovozov – ropa, komodity… •Ďalší prepad cenných papierov v držaní dôchodkových fondov a iných fondov zameraných na Európu •Spomalenie rastu v Nemecku, s priamym dopadom na Slovensko a všetko s tým spojené

4. .http://www.futurologia.sk/index.php?id=svihlikova_hladaniealternativyvocikapitalizmu od .cpoy | 11. august 2011 19:39

   Hľadanie alternatívy voči kapitalizmu. Rozhovor s českou ekonómkou a politologičkou Ilonou Švihlíkovou. Ing. Ilona Švihlíková, PhD. prednáša ekonómiu na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe, kde vedie Katedru politológie a spoločenských vied. Je spoluautorkou kníh Energetická bezpečnosť – geopolitické súvislosti (2008) a Energetická bezpečnosť: reakcia na krízu (2009). S veľkým ohlasom sa stretla jej posledná publikácia Globalizácia a krízy (2010). Skúma v nej vzťahy medzi procesmi globalizácie a stále častejšími krízami vyúsťujúcimi do súčasnej finančnej, ekonomickej a dlhovej depresie. Za zlom pokladá sedemdesiate roky minulého storočia a následný ostrý nástup neoliberalizmu. Analyzuje hlboké zmeny vo svetovej ekonomike – nadvládu finančného sektora, moc nadnárodných firiem, nové podoby špekulácií na finančných trhoch, zaoberá sa ekonomikou západných krajín a štátov BRIC-u. Autorka vychádza zo systémovej teórie a modelu tzv. Kondratievových vĺn, na základe ktorých načrtáva aj niekoľko rozličných scenárov možného budúceho vývoja. S Ilonou Švihlíkovou som sa stretol v Bratislave na sympóziu nazvanom Sytémové alternatívy kapitalizmu, ktoré sa uskutočnilo pri príležitosti vydania knihy Davida Schweickarta Po kapitalizme – ekonomická demokracia na Slovensku. Na túto tému na sympóziu hovorila aj Ilona Švihlíková. Pri tejto príležitosti som sa s ňou porozprával o jej knihe, o širšej plejáde otázok týkajúcich sa dnešnej globálnej krízy, ekonomickej demokracie, nástupníckej teórie kapitalizmu a podobne. Pani inžinierka, v odborných ekonomických kruhoch sa čoraz častejšie hovorí o tom, že súčasná kríza dospela k míľniku, ktorý sa už normálnou a zaužívanou cestou nedá prekročiť. Teória by mala prísť s niečím novým, progresívnym, čo by znamenalo kvalitatívny skok. Ako sa vy osobne pozeráte na tento problém? Zasväteného určite prekvapuje, že ťažisková ekonomická sféra prijala jestvujúcu krízu s prekvapením. Bolo totiž všeobecne známe, že najmä obdobie rokov 1994 – 1998 značne poznačili rôzne depresie a výkyvy, či už išlo o Mexiko, juhovýchodnú Áziu, Rusko, Argentínu, Brazíliu, neskôr Japonsko, alebo napokon o bublinu dot.com (internetová sieť) v Spojených štátoch. Všetko toto signalizovalo, že v celom systéme pretrváva silná nerovnováha. V tom čase sa ešte darilo presúvať krízové javy na perifériu či semiperifériu globálnej ekonomiky. Nastala však chvíľa, keď to už jednoducho nešlo. A „láva“ sa vychŕlila v samom centre globálnej ekonomiky – v USA. Vieme, že jadrom globálnej nerovnováhy je obrovský deficit bežného účtu. Potýkajú sa s ním hlavne Spojené štáty, ale na druhej strane existujú vysoko prebytkové krajiny, akými sú Čína, Japonsko atď. Súčasný stav odporuje teórii kapitálu, ktorá predpokladá, že kapitál bude smerovať z rozvinutých krajín do rozvojových. Zdrojom kapitálu by mali byť vyspelé štáty, pretože ich výnosová miera bude postupne klesať a investičné príležitosti budú hľadať v zahraničí. V skutočnosti je to úplne opačne. Kapitálové toky smerujú z rozvojových krajín do vyspelých, predovšetkým do USA. Podľa UNCTAD (Konferencia OSN o obchode a rozvoji) /MMF a WTO má iný názor/ predstavuje globálna nerovnováha veľké ohrozenie svetovej ekonomiky a má systémový charakter. Na rozdiel od americkej vlády sa UNCTAD nedomnieva, že Čína bude stále motivovaná na dlhodobé držanie dolárov a tým povolí USA ďalej sa zadlžovať. Interpretácia a analýza príčin Veľkej depresie sa sústredila a aj sa sústreďuje na finančnú oblasť. Prečo? Vo finančnej sfére najrýchlejšie vyplávali na povrch všetky nedostatky. Zdôrazňovalo sa, že treba zdaniť všetky špekulatívne toky, dostať pod kontrolu ratingové agentúry stelesňujúce klasickú ukážku morálneho hazardu, výrazne obmedziť bonusy bankárom. Prax ukazuje, že sa spomínané predsavzatia nenapĺňajú. Z akých dôvodov? Odpoveď nie je jednoduchá, ale jej podstata spočíva v tom, že tí zodpovední z najzodpovednejších sa nad touto otázkou dostatočne nezamýšľali, alebo sa možno ani nechceli. Nazdávam sa totiž, že finančná sféra nenesie na sebe rozhodujúce Kainovo znamienko, ona tvorí iba povestnú špičku ľadovca. Korene príčin ležia oveľa hlbšie. V bližšej i vzdialenejšej minulosti, ako sa to vezme. Zrejme narážate na sedemdesiate roky minulého storočia... Máte pravdu. Ak sa obzrieme späť na toto obdobie, zistíme, že nebolo svedkom iba štrukturálnych kríz (ropnej, potravinovej), ale zároveň aj zásadného ekonomického zlomu, ktorý sa prejavil predovšetkým v západných krajinách, v klasickej triáde Spojené štáty – Európska únia – Japonsko. Práve tento moment je významný na pochopenie dnešného stavu. V sedemdesiatych rokoch nastáva éra rozhodujúcich štrukturálnych premien – prioritu si vydobyl sektor služieb (najmä v USA), až za ním nasleduje priemyselná výroba (možno to porovnať s priemyselnou revolúciou v 18. a 19. storočí). Objavuje sa však ešte niečo dôležitejšie – mení sa vzťah medzi prácou a kapitálom., a to výrazne na úkor práce; vyhrocuje sa pomer miezd k hrubému domácemu produktu (HDP), odvtedy podiel miezd klesá a podiel zisku sa zvyšuje. Od osemdesiatych rokov nadobúda ekonomický rast podobu menej náročného pracovného rastu, dochádza k pracovne úspornému rastu, inak povedané, spotrebúva sa čoraz menej pracovnej sily. Prirodzene, to všetko súviselo s modernizáciou, rozvojom nových technológií. Ako na túto situáciu reagovali vyspelé krajiny? Ako každý kapitalista. Zvyšovala sa agregátna ponuka, vyrábalo sa viac tovarov (vznikala nadprodukcia), zároveň sa však znižoval agregátny dopyt (ľudia nemali dostatok peňazí na kúpu tovarov). Situácia sa riešila najľahšou cestou – odkladaním problému. Domácnosti a ľudia sa zadlžovali, zadlžovali sa aj štáty. Najvýraznejšie sa to prejavovalo v USA. Určite sa hľadali aj iné východiská... Hľadali aj nachádzali, ale v neprospech ľudí. Ďalším receptom na vyvažovanie nerovnováhy medzi prácou a kapitálom sa stala marginalizácia pracovného faktora, odsúvanie človeka ako tvorcu hodnôt. Pristúpilo sa k flexibilizácii pracovného trhu, k uzatváraniu čiastkových pracovných úväzkov, k zhoršovaniu pracovných podmienok. Narastala nezamestnanosť. A nešlo len o to. V záujme objektívnosti si treba uvedomiť, že v USA jestvuje veľký problém pracujúcej chudoby. Na ten sa pri posudzovaní postavenia robotníkov v Spojených Štátoch a v Európskej únii nebral zreteľ... Presne tak. V USA bolo a je nemálo takých, čo majú prácu, ale mzda im v nijakom prípade nestačí na živobytie. Faktom je, že v dnešných časoch nezamestnanosť prestala byť hlavným relevantným faktorom sociálneho postavenia zamestnanca. Sedliacky rozum vraví, že na dlh sa nedá žiť donekonečna... Keď je dlh priveľký, určite nie. Dokonca zlyhali aj pokusy riešiť to vojnovými výdavkami či militarizáciou. V plnej nahote sa to ukázalo v septembri 2008, pri plnom vypuknutí krízy. Podľa všetkého „výbuch“ nespôsobil iba dlh, ale nepochybne aj obrovský nárast nerovnosti... Za ostatné dekády sa zásadným spôsobom umocnila nerovnosť, a to vo vnútri krajín i medzi nimi. V sedemdesiatych rokoch bola mzda manažéra štyridsaťkrát vyššia ako robotníka, dnes je to niekde až štyritisíckrát. Napríklad Spojené štáty majú podobný Giniho koeficient (miera nerovnosti rozdeľovania) ako Čína a Rusko, čo znamená, že nerovnosť je tu neobyčajne vysoká. Kritizoval to aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz v článku nazvanom Of the 1%, by the 1%, for the 1% (Jedno percento – jedným percentom – pre jedno percento), ktorý nedávno uverejnil časopis Vanity Fair. Na vysvetlenie uvádzam Stiglitzove slová: „Prakticky všetci americkí senátori a väčšina členov Snemovne reprezentantov sú príslušníkmi horného jedného percenta už keď nastúpia do funkcie, zostávajú v úrade vďaka peniazom horného percenta a vedia, že keď budú hornému jednému percentu dobre slúžiť, dočkajú sa od neho odmeny, keď budú úrad opúšťať. Američania teraz sledujú protesty proti utláčateľským režimom, ktoré sústreďujú ohromné bohatstvo v rukách nepočetnej elity. Ale v našej vlastnej demokracii jedno percento ľudí poberá takmer štvrtinu národných príjmov, čo je nerovnosť, ktorú budú ľutovať dokonca aj bohatí“ (www.aiall.org). Súčasnú krízu sa usiluje riešiť celý svet. Do problému sa angažujú vlády, vedecké a finančné inštitúcie, nadnárodné spoločnosti, firmy. Všetci hľadajú východiská... Žiaľ, všetky sily orientujú len na vonkajšie príčiny, hľadanie sa kĺže po povrchu, málokto sa dotýka jadra problému. O skutočných príčinách sa prevažne mlčí, akoby nikto nechcel o nich hovoriť, alebo ich vôbec neakceptoval. Spása sa vidí vo vonkajškovo orientovanom raste. A to je podľa môjho názoru nesprávne! Všetky krajiny nemôžu mať predsa kladnú obchodnú bilanciu. Ako z toho von? Nie náhodou sa vlani objavila téma menových vojen ako v tridsiatych rokoch minulého storočia. Pani inžinierka, z vašich slov vyplýva, že súčasný ekonomický systém je zrejme veľmi ťažko reformovateľný. Navyše možno podľa toho usudzovať, že kríza nie je ani zďaleka na konci... Nie je a nemôže byť. Jednoducho preto, že jej ozajstné príčiny sa neodstránili. Ukazuje sa, že v ekonomickom systéme je niečo od základov zlé, nie je schopný sám seba oživiť a stabilizovať. Čertovo kopýtko spočíva v tom, že bol nastavený ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Nástroje zastarali, dostatočne nefungujú, stávajú sa skôr brzdou. Vtedy sa presadzoval neokonzervativizmus v ekonomickej rovine, dôraz sa kládol na monetarizmus a ekonómiu strany ponuky. Hlavný teoretik tohto prúdu Milton Friedman videl hlavný motor ekonomiky v peniazoch. Neskôr, v osemdesiatych rokoch, začína ožívať „nová pravica“ s Washingtoským konsenzom. V čom spočívala podstata Washingtonského konsenzu? Išlo o súbor „dobre mienených rád“ Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky založených na báze neoliberalizmu, ako docieliť rast a dostať sa z dlhovej krízy v osemdesiatych rokoch. Obmedzoval sa na znižovanie rozpočtových deficitov predovšetkým na strane výdavkov (zdravotníctvo, sociálne služby), rušil progresívne dane, orientoval sa na posilnenie nepriamych daní, privatizáciu verejných statkov, dereguláciu vybraných služieb, preferoval oslabovanie úlohy štátu v ekonomike. Dospelo to do až do súčasného stavu, keď sa financiácia ekonomického života stala najväčším problémom a zdrojom neférových finančných transakcií. Niečo také nemožno prijať. Akým smerom by sa mala teda ekonomika uberať? Prvým problémom je otázka práce. Nejde len o to, že klesá jej podiel na HDP, ale predovšetkým bude nevyhnutné prácu nanovo definovať. Musíme jasne stanoviť, čo je práca, čo je prospešná činnosť. Už dnes je obrovské množstvo práce, ktorú trh nevidí a oceňovať nikdy nebude. Nedávno som sa zúčastnila na konferencii Žena a ekonomika, hovorilo sa tam o tzv. neviditeľnej práci, ktorú ženy vykonávajú, no nik ju spoločensky a finančne neoceňuje. Nový systém musí tieto a podobné podnety zakomponovať do pojmu práca a jej vzťahu ku kapitálu, nech sa už bude volať trhový socializmus, alebo trhové plánovanie atď. Nemalým kameňom úrazu je aj nerovnováha. Ak sa pozrieme na obchodný vývoj jednotlivých krajín, zaraz zbadáme, že často dovážame to, čo sme schopní vyrábať či dopestovať sami. Mimo ekonomických vplyvov to predstavuje mimoriadnu záťaž na životné prostredie (kamiónová preprava a pod.). Riešenia treba hľadať v návrate k lokalizácii výroby, v presúvaní ťažiska na miestnu výrobu všade tam, kde je to možné. Navyše sa to priaznivo odzrkadlí i na zamestnanosti. Takto by sme mohli vymenovať rad ďalších problémov. Medzi ne nepochybne patrí aj problematika ekonomickej demokracie... Skutočná demokracia sa nemôže orientovať len na politickú sféru. Väčšinu života totiž trávime v práci, kde vládnu všelijaké podmienky, len nie demokratické. V tejto súvislosti by som rada zacitovala myšlienku Václava Bělohradského: „Nemožno byť slobodný podľa ústavy a byť otrokom podľa pracovnej zmluvy.“ Žiaľ, tento citát je hlboko pravdivý. Ľudia sa na pracoviskách stretávajú s nevyhovujúcimi pracovnými podmienkami, šikanovaním, neférovým zaobchádzaním zo strany nadriadených. Nemôžu participovať na riadení a spravovaní firmy, ich právomoci bývajú často nulové. V niektorých podnikoch sa dokonca potláča činnosť odborov, pracujúci nesmú štrajkovať, podávať petície. O zamestnaneckej samospráve zväčša ani nechyrovať. Viem, že prvé lastovičky prileteli už aj sem... Firmu Sklárne Květná prevzali zamestnanci. (Už ju zase predali. Určitý čas ju však skutočne viedli a zachránili ju vlastnou angažovanosťou pred krachom.) Málo sa však o tom vo verejnosti vie; nadviazali sme (Občianska alternatíva Zdola) spoluprácu s odborovými zväzmi v Čechách, aby sme pomohli rozšíriť skúsenosti a poznatky o tejto fabrike. Vláda nemá ani najmenší záujem propagovať podobné firmy založené na ekonomickej demokracii. Zorganizovali sme na túto tému aj seminár, prítomný bol manažér firmy Barum Otrokovice, kde veľmi aktívne aplikujú zamestnaneckú participáciu a dosahujú pritom pozoruhodné výsledky. Ako sa darí družstvám? Za hlavný problém pri uplatňovaní ekonomickej demokracie v družstevníctve pokladám prístup k financiám. Pre družstevníkov je nevyhnutné „vyvliecť sa“ zo zabehnutého systému, viac kooperovať medzi sebou, vytvoriť určitý reťazec družstiev, zaviesť metodiku prepojeného financovania, či už v bytovej, výrobnej, alebo spotrebnej sfére. Najväčšou bariérou v rozvoji družstevníctva sú najmä zákonné prekážky súvisiace s jeho financovaním. Paradoxom je, že vo väčšine krajín sa môžeme stretnúť s opačným príkladom. Vráťme sa k súčasnej globálnej kríze. Verejnosť sa pýta, dokedy bude trvať, či sa vôbec skončí a aké následky prinesie. Vo vašej knihe Globalizácia a kríza sa v spojitosti s trvaním kríz opierate o tzv. Kondratievove vlny, o jeho koncept K-vĺn, ktorý predpokladá, že každých 40 – 60 rokov dochádza k zásadnému obnoveniu technológií, čo sa rovná jednému cyklu. Podľa toho od roku 1945 prebieha IV. K-vlna s horným obratom(vrcholom) na konci šesťdesiatych rokov a na začiatku sedemdesiatych rokov nastáva posun smerom dolu. Podľa vás sa západné krajiny ocitli momentálne na najhlbšom dne, juhovýchodná Ázia (Čína, India, ale aj Rusko) a Južná Amerika (Brazília) sú v omeškaní a dostali sa až teraz na vrchol. Západ sa z dna nemôže vymotať a ani sa tak ľahko nevymotá, nedarí sa mu prejsť do horného obratu V. K-vlny. Mohli by ste to čitateľom bližšie vysvetliť? Výnimočnosť Kondratievových vĺn spočíva v tom, že Kondratiev ako prvý považoval vedecko-technický pokrok za endogénny faktor ekonomického rozvoja. Čiže: nové technológie možno masívne aplikovať len vtedy, keď sú na to vhodné spoločensko-ekonomické podmienky. Krajiny skupiny BRIC-u dosahujú v kontexte tejto teórie dobré ekonomické výsledky (nachádzajú sa procese dobiehania). Štáty Západu by naopak mali mať schopnosť využiť technologický potenciál a „skočiť“ ďalej – bol tu pokus s tzv. novou ekonomikou v USA, ale ten zlyhal. Natíska sa teda otázka, prečo sa nástup ďalšej K-vlny tak veľmi oneskoruje. Prečo krajiny Západu skúšajú všetko možné a usilujú sa tento skok oddialiť, či už zadlžovaním, marginalizáciou práce, resp. snahou predĺžiť extenzívny rast napríklad vojenskými konfliktami? Jedno z vysvetlení môže byť, že nové technológie nadobudli takú podobu, že ich masová aplikácia nie je zlučiteľná so súčasným systémom: s kapitalizmom. Mnohí experti tvrdia, že pri hľadaní východísk z krízy zohrávajú negatívnu úlohu Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Viac by sa vraj mali brať do úvahy odporúčania UNCTAD-u. Čo si o tom myslíte? Analýzy MMF a skupiny Svetovej banky na jednej strane a UNCTAD-u na strane druhej sa odlišujú už dlhšie obdobie, a to v celom rade zásadných oblastí. Už tu padla zmienka o tzv. globálnych nerovnováhach, ale rovnako opakovane zlyhávali analýzy oboch inštitúcií aj v súvislosti s definovaním príčin a vplyvov napríklad Ázijskej krízy, ďalej dosahov financializácie na trh komodit atď. Zlyhávali v prevenciách kríz, ale aj v ich riešeniach. Naopak UNCTAD a jeho analytické materiály získavajú časom na hodnote. Vezmime si, povedzme, známu správu Trade and Development Report; nepochybne patrí k najkvalitnejším analytickým dokumentom, riešiacim širokú škálu aspektov, ktoré MMF viac-menej ignoruje. Je všeobecne známe, že hlavnou príčinou krízy bola nedostatočná regulácia vo finančnom sektore. Nie náhodou sa preto objavili rozličné pokusy regulácie, napríklad zavedenie bankovej dane, Tobinovej dane atď. Banková daň na Slovensku sa stala akýmsi priesečníkom ideologického boja medzi pravicou a ľavicou. Aký máte na to názor? Áno, mainstreamový názor sa stále opiera o problémy vo finančnom sektore. Niekedy si hovorím, či je to z nevedomosti, alebo iba preto, aby sa mohlo povedať: finančný sektor je priveľmi komplikovaný, priveľmi globálne prepojený, jednoducho sa s tým nedá nič robiť. Skutočnosť je však iná – regulácia vo finančnom sektore je nepochybne veľmi dôležitá, ale nerieši hlavné problémy súčasnej svetovej ekonomiky. Museli by sme si totiž položiť otázku, prečo a vôbec akým spôsobom sa finančná sféra úplne vymkla z rámca reálnej ekonomiky. Vrátili by sme sa tým ku klesajúcej miere zisku v reálnej ekonomike, k nasýteniu ekonomiky a k roztvoreniu nožníc medzi agregátnym dopytom a ponukou; ale o tom sme už tiež hovorili. Vo všeobecnosti sa domnievam, že bude treba zásadne zmeniť naše uvažovanie o daniach, predovšetkým o ich štruktúre, najmä v prípade, ak sa nepodarí v globálnom alebo aspoň regionálnom meradle obmedziť vplyv daňových rajov, daňovú optimalizáciu a vnútropodnikové ceny nadnárodných firiem. Pri nových typoch (bankovej dani, dani z finančných transakcií, Tobinovej dani) nejde však primárne o výnos, ale o limitovanie ich tokov, resp. rýchlosti. Kým však svetová ekonomika bude fungovať tak, že virtuálnymi operáciami možno zarobiť x-krát viac ako výrobou či službami, sotva sa niečo výraznejšie zmení. Medzi odborníkmi sa veľa hovorí o hľadaní novej medzinárodnej meny. Faktom je, že s medzinárodnou menou je spojených veľa výhod: ekonomická prestíž, možnosť financovať schodky bežného účtu vo vlastnej mene. Nazdávate sa, že dolár nájde premožiteľa? Dolár je jedným z pilierov americkej moci. Keby Spojené štáty nemali dolár, už dávno by sa ocitli v nesmierne závažných problémoch. Nová internacionálna mena (resp. jej hľadanie) je priamo spätá s tým, ako sa vyrieši rozšírenie dolárov po celom svete a najmä ich podiel (hoci klesajúci) na svetových devízových rezervách. Prvé náznaky obmedzovania moci dolára vidíme napríklad v krajinách BRIC-u, ktoré sa čoraz viac prikláňajú k používaniu svojich mien v bilaterálnych obchodoch (v juanoch). Na druhej strane Triffinova dilema, čiže známe protirečenie – nie je možné byť úspešnou domácou menou a zároveň plniť internacionálnu funkciu – stále platí; bolo by určite nevhodné tento omyl znovu opakovať, trebárs s juanom. Uvažuje sa o rozšírení SDR (zvláštne práva čerpania), ale to podľa môjho názoru veľa nepomôže, pretože stále ide o komplex zložený z hlavných svetových mien, ktoré by sa zrejme rozrástli o juan či brazílsky real a podobne. Zásadné riešenie načrtol guvernér čínskej banky, keď veľmi pozitívne hovoril o Keynesovej idei bancoru, idei, ktorá sa zrodila v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Stretávam sa s mnohými názormi, že pravicové vlády svojou benevolentnosťou vlastne spôsobili súčasnú krízu, ľavicové zase (alebo ľavicovo orientované ekonomické balíčky) sa podpísali pod umocnenie dlhovej krízy. Čo vy na to? Je to trocha zjednodušený pohľad. Predovšetkým si treba vyjasniť, čo je vlastne ľavicová politika. Tzv. ľavica totiž v posledných dvadsiatich rokoch aplikovala pravicové neoliberálne recepty (viď tzv. tretiu cestu). Nazdávam sa, že najmä v európskom priestore značne tápe a nie je schopná sformulovať voči neoliberalizmu nejakú ucelenú víziu (mimo defenzívy sociálneho štátu a návratu do úplne iného obdobia – do šesťdesiatych rokov minulého storočia). Stimulačné balíčky prijímali a aplikovali rozlične orientované vlády (od Číny po Spojené štáty), čiže rozdelenie ľavica – pravica nemá v tomto prípade veľký zmysel. S dlhovou krízou zápasí aj Európska únia. Vlani hodila záchranný pás Grécku, čo vyvolalo veľmi kontroverzné nálady. Všeobecne sa tvrdilo, že Gréci si svoju ekonomiku doslova prejedli. Je to pravda? Grécko a jeho dlhová kríza, to je obrovská a zásadná téma. V Českej republike vyhrala táto téma pravici voľby. Grécko nemalo v prvom rade vstupovať, resp. nemalo sa mu dovoliť vstúpiť do Eurozóny. Veď ako môže fungovať spoločná mena v krajine, ktorá má takú slabú ekonomickú štruktúru a de facto žije čiastočne z poľnohospodárstva a z cestovného ruchu? Navyše brzdiacim faktorom krajiny je jej geografická poloha: periféria Európy a roztrieštenosť na mnohých malých ostrovčekoch, ktorá extrémne sťažuje vybudovanie nejakej priemyslovej chrbtice. Vysoká zamestnanosť Grékov vo verejnom sektore skôr vyjadruje fakt, že štát tu jednoducho slúžil ako zamestnávateľ poslednej inštancie. Nezabúdajme ďalej na to, že Grécku pomáhal „upravovať“ štatistické údaje neslávne známy Goldman Sachs, ktorý potom veselo obchodoval s finančnými derivátmi CDS (a v skutočnosti stavil na grécky bankrot). Európska únia mieni pokračovať v hádzaní záchranných pásov, tentoraz pôjde o stabilizačný Euroval v podobe hotových peňazí, ktorý by mal platiť od roku 2013. Slovenská vláda a parlament budú mať so schválením tohto konceptu (a to aj napriek tomu, že sa vyhlasujú za koalíciu rozpočtovej zodpovednosti) určité problémy, pretože jedna z koaličných strán (SaS) sa stavia jednoznačne proti (nebude podporovať lajdákov a darmožráčov). Nazdávate sa, že je to správne stanovisko? Vstup do hospodárskej a menovej únie je veľmi dôležitý krok, ktorý si treba dôkladne premyslieť. Prináša so sebou určité výhody, ale nesie v sebe aj veľkú mieru zodpovednosti. Taká únia – ako ukazujú aj príklady z histórie – nemôže fungovať bez politickej vôle, a ako ukazuje súčasná realita Eurozóny, predovšetkým pri jej veľmi heterogénnom zložení, je jednoducho bez fiškálnych transferov stratená. Otázkou je, či je to pre ostatných členov akceptovateľné, ale to si mali premyslieť vopred. Predpokladám, že „lajdák a darmožráč“ je hlúpy politický obrat, pretože krajiny, ktoré sa ocitli v problémoch nenesú za to až takú veľkú vinu. Štrukturálna slabosť, postavenie na periférii Eurozóny a v neposlednom rade aj asymetria obchodných a kapitálových tokov (v oboch dominuje Nemecko) ich postavila do veľmi ťažkej situácie.. Projektovanie Eurozóny bolo, žiaľ, založené skôr na politickej úvahe a pramálo sa zohľadnila reálna ekonomická štruktúra. Problém deficitu a zadĺženia európskych krajín, kde si „ľudia žili nad pomery“ (podľa pravice) signalizuje, že sociálny štát je drahý a nie sú naň peniaze. Nie je však drahšia nezamestnanosť? Aké sú vôbec náklady sociálneho zmieru? Nevytvára „fiškálna konsolidácia“ svojimi škrtmi len ďalšie dlhy, ktoré nie sú účtovne viditeľné? Drahý sociálny štát je večná neoliberálna mantra. Zapadá do kontextu hľadania „riešení“ od sedemdesiatych rokov – zosilnenia tlaku na faktor práce v prospech kapitálu. Neoliberáli navyše uvažujú iba v ekonomických kategóriách, ináč povedané, hodnoty, ako súdržná spoločnosť či sociálny zmier im nič nehovoria – ibaže až vo chvíli, keď by to ohrozovalo bezpečnosť elít. Fakt, že sociálny štát je tzv. drahý skôr ukazuje na to, že kapitál už nemá motiváciu usilovať sa o sociálny zmier a preferuje konflikt. Prečo? Jednak sa zmenili geopolitické podmienky. Existencia východného bloku, a to, že by mohol byť úspešnejší ako Západ, nútilo západné krajiny zohľadňovať sociálne podmienky svojich občanov. A jednak pri súčasnom type rastu ekonomiky už netreba tak veľa ľudí, na čo teda na nich brať ohľad. Elity zvolili cestu štvania jednotlivých skupín proti sebe – trend, ktorý je napríklad v ČR značne viditeľný. Takzvaná fiškálna konsolidácia, povedzme, ako v Grécku, je jednoducho ekonomická samovražda. Každý normálne uvažujúci človek si predsa nemôže myslieť, že ekonomika, ktorá je natoľko štrukturálne slabá a natoľko zadlžená, dokáže niečo také splatiť bez toho, aby ju to úplne zničilo a rozložilo. A posledné poznámky: zohľadňujeme dlhy bánk, ktoré sa napokon rozprestrú ako koberec nad celou spoločnosťou, pritom však neberieme do úvahy dlhy v sociálnej a ekologickej oblasti. Politika fiškálnej konsolidácie v súčasnej európskej podobe je kontraproduktívna a hlúpa. Ak však nejde o zámer, ako spoločnosť úplne rozložiť. Euroskeptici tvrdia, že Európska únia nebude mať dlhé trvanie. Poukazujú predovšetkým na Nemecko, ktoré uskutočnilo niekoľko kľúčových opatrení bez konzultácie s európskymi partnermi. Hrozí z toho nebezpečenstvo pre jednotu a kooperáciu Európskej únie? Nemecko ozaj uskutočnilo v minulých rokoch rad zásadných rozhodnutí, ktoré nekonzultovalo so svojimi partnermi. Za ťažiskové opatrenia pokladám utlmenie domáceho dopytu prostredníctvom mzdovej deflácie a orientáciu na vonkajškovo orientovaný rast (je to skôr stratégia pre krajinu vo fáze dobiehania, napríklad pre Čínu). Keďže je Nemecko ekonomicky najdôležitejším štátom Eurozóny, logicky to tento priestor výrazne ovplyvnilo, najmä však perifériu – dnešné krajiny PIGS (Portugalsko, Írsko, /niekedy Taliansko/, Grécko a Španielsko). Nemecko začalo silno dominovať a stále dominuje v oblasti obchodných a kapitálových tokov, nehovoriac už o tom, že nemeckú ekonomickú štruktúru – najmä veľký a expanzívny priemyselný sektor – nemožno porovnávať s nijakou inou krajinou Európskej únie. Nemci, žiaľ, považujú svoju ekonomickú cestu za správnu a usilujú sa ju napríklad v Pakte euro plus aplikovať v celej Eurozóne. Ukazuje sa, že kríza urýchlila zmeny na geopolitickej úrovni. Vyššiu váhu získalo zoskupenie G-20, čo naznačuje úpadok Západu a posilňovanie tendencií k multipolárnemu svetu. Do popredia sa dostáva zoskupenie krajín BRIC-u (Brazília, Rusko, India, Čína). Čína sa stala druhou najsilnejšou ekonomikou a najväčším exportérom na svete. Aký vývoj možno tu očakávať? Ide o veľmi komplikovanú otázku. V hre je veľa faktorov: do akej miery sú krajiny BRIC-u závislé od Západu, ďalej či sú schopné posilňovať spoluprácu krajín Juh-Juh, a napokon, ako bude vyzerať ich vlastná ekonomická politika, resp., či sa dokážu vyrovnať s vlastnými slabosťami (demografický vývoj, jednostranná ekonomická štruktúra a podobne). Pre krajiny Západu bude najdôležitejšie, aby si ich predstavitelia uvedomili, že na skutočné riešenie krízy sú nevyhnutné zásadné systémové opatrenia, a nie, ako sme toho svedkami, „vyliečiť“ jej neduhy rovnakými metódami, ktoré ju vyvolali, - čiže obmedzovaním moci štátu, nárastom nerovností a globálnych nerovnováh. Pokým si to neuvedomia, resp. nebudú donútení si to uvedomiť, môže nás čakať cesta do pekla, ktorej znaky možno pozorovať už dnes. Ľudia na celom svete sa v súčasnosti obávajú potravinovej krízy. Súvisí to najmä s rastom cien ropy, výrobou biopalív a s nerovnováhou v dotačnej politike jednotlivých krajín. Aký sa tu očakáva vývoj? Problém potravinovej bezpečnosti sa opäť stal svetovou agendou so skokovým nárastom cien v roku 2008. V súčasnosti sa táto situácia opakuje. Predovšetkým treba zdôrazniť jedno – potravinová kríza neznamená globálny nedostatok potravín, sú však natoľko drahé, že si ich chudobní nemôžu dovoliť kúpiť. Kľúčovou otázkou sa stane vývoj cien ropy a už zmienená politika biopalív, ktorá v súčasnej podobe vedie k bezprecedentnému prepojeniu potravinového a energetického trhu vrátane tvrdej „súťaže“ o pôdu. Na poľnohospodárstvo nemožno pozerať ako na niečo zastarané a azda aj zbytočné pre „modernú“ spoločnosť. Potravinovú bezpečnosť a sebestačnosť treba postaviť medzi skutočné politické priority, a to najmä v krajinách s vhodnými klimatickými podmienkami. Globalizácia hlboko zasiahla aj medzinárodný obchod. Najväčší vplyv naň majú nadnárodné spoločnosti, často väčší ako jednotlivé štáty. Ako sa pozeráte na jeho ďalší vývoj? Väčšina kritických autorov sa zhoduje v tom, že súčasný systém sa nebude dať zásadnejšie zmeniť, kým v ňom budú fungovať aktéri nepodliehajúci nijakej demokratickej kontrole a nijakej zodpovednosti (nadnárodné firmy). Na program dňa sa opäť dostáva spolu s krízou otázka suverenity štátu. Medzi umiernené reformistické návrhy patrí vytvorenie jednotných ekologických a sociálnych štandardov, ktoré by sa museli globálne dodržiavať. Predovšetkým by bolo potrebné zamedziť daňový dumping a zneužívanie vnútrofiremných cien vrátane odlevu ziskov a dividend. Navyše štruktúra nadnárodných firiem je v globálnom meradle silno oligopolistická, čiže ťažko možno hovoriť o nejakej „voľnej hre trhových síl“. Radikálni kritici nadnárodných firiem a ich praktík často zdôrazňujú nevyhnutnosť „vtesnať“ multinacionálne spoločnosti pod demokratickú kontrolu (nemyslí sa tým vždy prevzatie štátom, ale napríklad prevzatie zamestnancami). V podmienkach globalizácie naberá nové črty investovanie. Z dôvodov efektívnosti sa premiestňujú pracovne náročné výroby do oblastí s nižšími mzdovými nákladmi, nižšími štandardmi v ekológii a s daňovým dumpingom. Napokon to vyúsťuje k tzv. pretekom ku dnu. Môžete to bližšie osvetliť? V pretekoch ku dnu (race to the bottom), ako výstižne poznamenal J. Stiglitz, prehrávajú úplne všetci. V honbe za tzv. konkurencieschopnosťou sa krajiny predháňajú o „angažmán“ nadnárodných firiem, o to, kto ponúkne nižšie dane (resp. nijaké dane), ešte viac lacnej detskej práce (napríklad v juhovýchodnej Ázii), čo najnižšie alebo žiadne ekologické štandardy, kto najdokonalejšie odstráni akúkoľvek sociálnu legislatívu atď. Krajiny sa ozaj pretekajú v tom, ako čo najviac zhoršiť podmienky pre svoje obyvateľstvo, aby záujemcom predostreli údajne najväčšiu konkurencieschopnosť. Preteky ku dnu vyjadrujú absurditu a závažnosť súčasných ekonomických problémov. Honba za efektívnosťou, za najnižšími nákladmi je opätovne pokus Západu predĺžiť si „život“ pomocou extenzívneho rastu, oddialiť prechod do V. vlny. Táto cesta sa však nakoniec obracia proti samotným aktérom; nielenže obmedzuje kúpnu silu (stačí si uvedomiť, že zamestnanec je takisto spotrebiteľ, to vedel už Henry Ford, no z hľadiska dnešného globálneho trhu akoby to prestávalo byť dôležité), ale ničí aj spoločnosť a základy demokracie. Napokon, keď musíme byť konkurencieschopní, vonkoncom nezáleží na tom, kto vyhrá vo voľbách, veď jedinú „správnu“ politiku nám nadiktujú finančné trhy, ratingové agentúry a nadnárodné firmy. Nie nadarmo sa v západných krajinách čoraz častejšie hovorí: keby mohli voľby niečo zmeniť, zakázali by ich. Dovoľte mi dotknúť sa niektorých citlivých problémov na Slovensku. V našom parlamente sa bude prerokúvať nový Zákonník práce. Pripravila ho vláda údajne s cieľom ďalej ho sflexibilniť, urobiť pružnejší. Opozícia namieta, že pôjde o zhoršenie pracovných podmienok. Ako sa podľa vás tento súboj skončí? Podobný zápas bude prebiehať aj v ČR. Je to stále tá istá pesnička; na počudovanie budeme konkurencieschopní a efektívni len vtedy, keď sa zamestnancom zhoršia sociálne štandardy na úroveň 19. storočia pred Bismarckom. Podľa argumentov pravice zacieleným proti odborom a proti zákonníku práce ako takému to niekedy vyzerá tak, akoby zamestnanci vykorisťovali zamestnávateľov a predstavovali hlavný problém pri pretváraní krajiny na kvitnúcu záhradu. Uvedomme si, že žijeme v 21. storočí, máme k dispozícii veľmi moderné technológie, ktoré by teoreticky mali viesť k tomu, že budeme pracovať stále menej, a nie viac! Spojené štáty majú nepochybne veľmi flexibilný trh práce – aj napriek tomu sa vyznačujú v kríze vysokou nezamestnanosťou, obrovskou mierou pracujúcej chudoby, veľkou mierou nerovnosti v spoločnosti. Flexibilizácia pracovnej sily je opakovanie, vari aj zosilnenie „riešenia“ problémov sedemdesiatych rokov – krízu liečime tými istými prostriedkami, aké ju vyvolali. Aj ďalšia otázka súvisí so Zákonníkom práce – a to s nezamestnanosťou. Ustanovenia v našej právnej norme mi zavše pripomínajú známy americký systém hire an fire (rýchle pracovníka najať a rýchle ho aj vyhodiť). Američania sa dlhý čas chválili, že práve vďaka tomu majú jednu z najmenších nezamestnaností na svete. Lenže vždy zabudli dodať, ako sa u nich nezamestnanosť eviduje... O Spojených štátoch som sa už stručne vyjadrila v predchádzajúcej časti rozhovoru. So štatistikou nezamestnanosti sa dajú skutočne robiť divy. Nie je to iba príklad USA, manipulácie s výkazníctvom sa objavujú aj v Českej republike. V Spojených štátoch stačí, keď pracujete niekde zopár hodín týždenne (kosíte trávnik či vykonávate iný druh prekarizovaných služieb), zo štatistiky jednoducho vypadnete a hneď všetko vyzerá „optimistickejšie“. Našťastie však existujú analýzy, ktoré ukazujú, že skutočná miera nezamestnanosti v USA je zhruba dvojnásobne vyššia ako sa oficiálne uvádza. Skončil sa dokonca aj mýtus, že vysokoškolské vzdelanie zabezpečí ľuďom zamestnanosť a dobre platenú prácu. Prax nás o tom dennodenne presviedča.... Máte pravdu. Bol to ďalší mýtus – vysokoškolské vzdelanie vám zabezpečí dobré uplatnenie na trhu práce. Nič také neplatí ani v USA, ani v Európe. Ide skôr o to, ako primäť mladých ľudí, aby sa – vzhľadom na zavedenie školného – kvôli „istote“ dobrého miesta zadlžili na celý život a potom neskôr zistili, že realita je niekde inde. Vysokoškolské vzdelanie viac slúži na „filtráciu“ mladých na úspešných a neúspešných (niekedy zadlžených a nezadlžených), pretože súčasná ekonomika jednoducho nedisponuje „vysokokvalifikovanými“ pracovnými miestami a pri jestvujúcej podobe nimi ani disponovať nebude. Potom sa stáva, že vysokoškoláci vykonávajú prácu, na ktorú by normálne stačil stredoškolák. V našom rozhovore odznelo veľa podnetných myšlienok o príčinách súčasnej krízy, o cestách, ako ju prekonávať a znovu naštartovať rozvoj ekonomiky. Čitateľov bude akiste zaujímať, aké sú scenáre ďalšieho vývoja spoločnosti... Scenáre ďalšieho vývoja, resp. ich stručný náčrt tvoria poslednú časť mojej knihy Globalizace a krize. Uvádzam tam tri nasledujúce varianty: Najhorším scenárom je pokračovanie súčasného vývoja – čiže ešte viac opatrení, ktoré viedli priamo ku kríze – ďalšie zhoršovanie postavenia zamestnancov, úvahy o prepojení volebného práva na majetok, rovnako ako to bolo v 19. storočí. Je to scenár, ktorý ráta s nárastom fašizoidných tendencií v spoločnosti – volanie po pevnej ruke v kombinácii s „vyrovnaním sa“ s tými, čo nám „odhrýzajú z nášho chlebíčka“ – v krajinách západnej Európy to môžu byť migranti (tieto tendencie a rastúcu obľubu takto orientovaných politických strán silno badať už teraz), ale aj bezdomovci či rozličné menšiny. Žiaľ, hnutia či politické strany s fašizoidnými prvkami naberajú v západných krajinách na sile – stačí spomenúť americkú Tea Party. Ďalšie dva scenáre predpokladajú, že proti tomuto smerovaniu sa postavia buď samotné elity a pokúsia sa o globálnu koordináciu zhora (ako to napokon avizuje tzv. Stiglitzova správa schválená v OSN), alebo to vyvolajú sami občania svojou aktivitou zdola, napríklad Útekom zo systému. Ako príklad možných alternatív uvádzam silné komunitné hnutie v Južnej Amerike. Nech už je to akokoľvek, domnievam sa, že v súčasnosti sa nachádzame v jedinečnej etape – niekedy sa hovorí o podobnej situácii ako bol rozpad Rímskej ríše. Myslím si, že fungovanie euroatlantickej civilizácie, krajín Západu sa dostalo za svoju hranicu, či už ekonomicky, ekologicky, sociálne, alebo morálne. Táto kríza má mnoho dimenzií a chaos, ktorý nastáva, je príležitosťou pokúsiť sa o radikálnu zmenu k niečomu lepšiemu. Podobný vývoj dobre popisuje teória chaosu, ktorá nám zároveň dáva i určitú nádej: práve v období chaosu môžu mať aj malé udalosti veľký význam, ináč povedané, úsilie každého z nás môže tento svet zmeniť. Rozhovor pripravil a spracoval Pavol Dinka www.futurologia.sk

5. .svět se »zasekl« na konci 4. Kondratěvovy vlny od .cpoy | 11. august 2011 19:18

   Rozhovor Haló novin s ekonomkou Ilonou Švihlíkovou Svět se »zasekl« na konci 4. Kondratěvovy vlny Při prezentaci své knihy »Globalizace a krize – souvislosti a scénáře« jste nynější hospodářskou krizi dala do souvislosti s Kondratěvovými cykly. Jaká je ta spojitost? Knihu jsem začala psát jako dynamickou analýzu komplexních systémů a při aplikaci systémové teorie, zatím víc užívané v přírodních než ve společenských vědách, věci nevycházely do doby, než jsem oprášila koncept Kondratěvových vln. Až pak se jednotlivé krize a odlišné pozice zemí BRIČ (Brazílie, Rusko, Indie, Čína) a Západu začaly jevit v jiném světle. K-vlny popisují jevy v kapitalistické ekonomice s víceméně pravidelnou periodou okolo 50 let, které odrážejí procesy nejen ekonomické, ale spojené s celospolečenským pohybem, přičemž jádrem K-vln jsou technologie. Nikolaj Dimitrijevič Kondratěv se nevěnoval jen tradičnímu hospodářskému cyklu, ale zaobíral se dlouhodobými cykly. Koncept K-vln není mainstream, není všeobecně uznáván - běžně se jimi operuje v USA a Rusku, dlouhými cykly se zabýval i Josef Alois Schumpeter. U nás je koncept rozšířen málo, jde prý jen o popis, nejsou prý hlouběji reflektovány skutečné příčiny. Dnes se k němu ale obrací stále více ekonomů, aby pochopili vývoj. Dle Kondratěva se s periodou 25 let objevují technologie, které zásadně mění ekonomiku i společenský a hodnotový systém, politiku, mezinárodní vztahy. Horní fáze vlny je spojena s expanzí technologií, které vtahují velkou část pracovní síly, jsou tedy spjaty s rozkvětem ekonomiky. V případě 4. K-vlny, která začala pro země Západu po 2. světové válce, došlo ke zlomu v 70. letech, kdy technologie růstové byly vytlačeny úspornými, pracovně méně náročnými. Země Západu mají v porovnání s BRIČ technologický náskok, ale jsou »zaseklé« na konci 4. K-vlny, v její dolní fázi, déle, než odpovídá empirii. Proč? O to se vedou spory. Pátá K-vlna nenastupuje. Buď technologie nemáme, nebo - jak se domnívá část ekonomů - jsou, ale není možná jejich masová aplikace. Klíčové je, zda jsou vytvořeny institucionální podmínky pro aplikaci a k čemu by vedly. V knize operuji s hypotézou, s možností, že technologie, jež možná již máme k dispozici, by vedly k tak zásadní změně, že současný systém by už byl neudržitelný. Dnešní pokročilý kapitalismus by zničily, pro svůj rozvoj potřebují jiné podmínky, například větší spolupráci. Domnívám se, že země Západu si proto »kupují čas«. Uměle prodlužují fázi cyklu růstem zadlužení, včetně financializace ekonomiky, dále militarizací – snahou cosi ukořistit, a tlakem na pracovní sílu. Tyto cesty se již různě vystřídaly. Reálná ekonomika už není s to přinášet výnosy jako dříve, proto se vytvářejí výnosy umělé, ve finanční sféře. Pozice BRIČ je odlišná. Jsou pozadu, dle mého názoru se nacházejí v horní fázi 4. K-vlny. Mohou využívat technologie vymyšlené převážně jinde, mají i vhodnější systém aplikace. Jestliže porovnáte přechod mezi 2. a 3. K-vlnou, resp. 3. a 4. K-vlnou, co z toho vyplývá pro přechod do 5. K-vlny? Jaké jsou hybné dialektické síly těchto posunů? To je těžké, vlny mají rysy společné a odlišné. Hnacím motorem jsou sice technologie, ale jde o to, zda je příslušná země schopna novinku aplikovat a jakou silou: násilím, revolucí, jaké podmínky si vytvoří? Podíváme-li se na technologie 5. K-vlny, tak zjistíme zásadní věc – mají pravděpodobně takovou povahu, že by mohly vést k lepšímu životnímu standardu, ale ne nutně k ekonomickému růstu tak, jak jej dnes chápeme. Mají pracovně velmi úspornou povahu, tak kladou otázku: Jak by systém vypadal, kdyby zpočátku nebylo třeba například 25 procent, později možná i 90 procent pracovních sil? Dříve docházelo k přesunu pracovních sil mezi sektory, ze zemědělství do průmyslu, pak - od 70. let - do služeb. Nyní ale nemáme další sektor. Byl zde pokus v USA, tzv. nová ekonomika, o přeskok do další K-vlny, ale pokus selhal. Při jeho analýze se ukázalo, že tam jsou nějaké překážky. Byla sice nízká inflace i nezaměstnanost - ekonomické ukazatele, které jinak působí proti sobě, ale zde držely spolu kladně. Dokonce se hovořilo o tom, že »nová ekonomika« odstranila hospodářský cyklus. Skončilo to ale selháním. Proto se domnívám, že technologie 5. K-vlny nemohou být stávajícím systémem plně využity. Které technologie patří do 5. K-vlny? Týkalo by se to biotechnologií, plného využití automatizace, IT technologií, tj. mnoho pracovních míst vykonávaných člověkem se stane přebytečných. Otázkou však právě je, co by to udělalo s ekonomikou a zvláště se společenským systémem. To je hlavní problém. Technologie jsou a jsou i využívány, ale nejsou masově aplikovány. Elity to neví, nebo se brání přechodu, zdržují, kupují si čas nestandardními opatřeními, které stejně ale fungovat nebudou a kulminují v krize. Zůstali by tedy projektanti, konstruktéři a výrobci automatů, co ale s ostatními pracovníky? Uvažuje se o potřebě asi desetiny současného počtu pracovníků. Co ale pak s ostatními? Proto se objevují myšlenky o základním příjmu. I sami teoretici kapitalismu, majitelé továren si jsou vědomi tohoto nebezpečí a přiznávají brzdění automatizace, pobízejí k vymyšlení něčeho nového. Obracejí se například k návrhům na rozvoj sociálně ekologických služeb, jenže současný trh není schopen ani ochoten tam přesouvat zdroje. Musel by zde být tedy jiný aktér, který by tam finanční toky přesměroval. Jsou dvě protichůdné tendence. Je možnost aplikace nových technologií, ale nikoli v tomto systému. Potíže se proto kumulují a elity si kupují čas. Čtvrtá K-vlna už nemá jiné řešení, než přechod k něčemu dalšímu, ale to by se musely změnit společenské podmínky pro tuto aplikaci, součástí by měla být redefinice práce, která by ocenila i sociální »neviditelné« činnosti jako péče o děti, seniory apod. Proto jsou do ekonomiky USA vrhány stovky miliard dolarů; toto mohutné kvantitativní uvolňování rozhodně není běžným makroekonomickým nástrojem. Zaujmout musí už jen obrovská kumulace krizí v posledních přinejmenším 20 letech. To je důkaz, že v systému je cosi dlouhodobě špatně. Donedávna se dařilo tyto krize přesouvat na periferii, do jižní a jihovýchodní Asie, Mexika, Argentiny, nakonec ale musela krize vypuknut v i v srdci systému - v USA. Současné znaky oživení jsou malé, v USA jsou to jen pohyby zásob, není tam žádný zásadní růstový impuls. Kde by se vzal? Probíhá bitva, kdo více depreciuje (znehodnotí, ve vztahu k jiným měnám devalvuje - pozn. red.) svoji měnu. Domácí poptávka je udušena. Snahy EU a Německa - snaha o kolektivní fiskální konsolidaci v čase největší krize - to je kolektivní sebevražda. Kdo a kde by měl společenskou změnu uskutečnit a jaká je šance? K-vlny vycházejí z toho, že ten, kdo je posouvá do dalšího cyklu, je ta nejvyspělejší země. Měla by to tedy být nějaká země Západu. Na přednášce jste zmínila, že Japonsko je v této krizi již 20 let… Ano, již 20 let a neví jak dál. Má zmíněné technologie, ale není schopno nebo ochotno na ně přejít. Není normální, aby země, která byla považována za vzor - v 70. letech se říkalo, že 21. století bude patřit Japonsku - najednou 20 let stagnovala. Japonsko je v deflační pasti, už vyzkoušelo všechno možné, a nikdo neví, co s tím. Je to ekonomika, která je plně nasycena a nemůže přeskočit do další vlny, která by jí dala další impuls, byť by to asi nebyl růst HDP. To je ostatně ukazatel, který má mnoho negativ, neodráží hodně důležitých faktorů a naopak zahrnuje něco, co může zkreslovat celkové ekonomické vidění. Není uvažovanému přechodu nakloněn filozofický základ východní Asie? Konfuciánství, keiretsu, tradiční zodpovědnost vládce, šéfa za poddané, podřízené? Japonsko by tyto možnosti mělo, jen kdyby je dokázalo využít. Muselo by se koncentrovat spíše na domácí trh, což je ale problém při antispotřební mentalitě. Hodnotové základy pro přechod má však vynikající. Ona je má ale i EU - kdyby ovšem byl aplikován sociální stát. Toho se však EU zřekla a nynějšími kroky ho destruuje. Na rozdíl od USA, kde jsou velmi rozšířena komunitní hnutí, ale je tam obrovský, atomizovaný individualismus. Spíše tam pozoruji tendenci ke scénáři fašizace společnosti, což potvrzuje popularita hnutí jako Tea Party. Pokud by se dělal žebříček států, které by měly přeskočit do 5. K-vlny, tak by na čele bylo určitě Japonsko, pak asi EU a potom USA. Otázkou je, když to udělá jedna země, jak to ostatní napodobí. Faktory a podmínky by měly být podobné, postup by pak mohl být koordinovanější. Japonsko ale není zemí, která by byla vždy napodobována. Existuje mnoho úvah a hypotéz o přechodu, ale přesně to neví nikdo, i když část elit si problém uvědomuje. Ostatně, jak již někdo řekl, spíše si dovedeme představit konec světa, než konec kapitalismu. Máme záplavu katastrofických filmů, kde přežívají malé skupinky lidí, ale najít film, který operuje s jiným systémem, je obtížné. Například ale Star Trek není kapitalismus, nejsou tam peníze, věci vyrábějí stroje, je to ekonomika volného času a lidé se věnují tomu, co je zajímá. 30. 5. 2011Karel RŮŽIČKA

Komentáre do diskusie môžu pridávať len predplatitelia Piana. Zaregistrovať sa môžete tu.

Redakcia si vyhradzuje právo vymazať príspevky, ktoré obsahujú vulgárne či rasistické výrazy, a tiež tie, ktoré sú osobným útokom na redaktorov a spolupracovníkov .týždňa.