vytýčiť si projekt s cestami do arabského sveta počínajúc rokom 2011 nebola ideálna predstava. Lenže ako poznám tento región, ideálne to nebude asi nikdy. Bez ohľadu na predikcie stále pôjde o vysoko turbulentnú zónu vzhľadom na dva faktory – náboženstvá a zdroje. Tie však nestáli v ceste k tomu, aby som s fotografom Alanom Hyžom sedemnásťkrát nevyrazila do jednotlivých krajín s cieľom stvoriť knihu, ktorá bude odrážať intímnosti domácností, ale i verejného života v podobe kulinárstva. Hoci sme sa zamerali na gastronómiu, veď recepty sa v knihe mihnú, tému sme zasadili do širšieho rámca. Spoločenského, politického, environmentálneho a príbehového. Alan fotografiou, ja textom.
poslední turisti v Jemene
Bezpečnostná situácia v arabských krajinách, niekde menej, niekde viac bola aj v čase našich ciest ďaleko od ideálnej. Víza do Jemenu sme dostali asi ako poslední turisti. Hoci Jemen považujeme s Alanom za najrozmanitejšiu a najčarovnejšiu krajinu z navštívených, príťažlivá bola nielen pre nás. V období po „jemenskej“ jari medzi návrhmi bohatých arabských susedov na správne fungovanie tejto krajiny, ktorí, mimochodom, podporili prezidentské voľby s jediným kandidátom, mala odnož al-Káidy semeno v Jemene už zasiate. To sa prejavilo aj na našom pohybe po provincii Hadramaut, kde sme pár hodín medzi letom na Sokotru využili na spoznávanie okolia. Len čo sme sa pohli z letiska v Mukalle, pohol sa aj pick-up s nákladom. Na najbližšom checkpointe sme obsah pick-upu spoznali – sedmoro policajtov. Nečakaná ochranka vyzbrojená AK-47 a jemenskými kindžalmi v uniforme, ale i v tradičnom. Aj my, aj policajti sme sa po natriasajúcej púštnej ceste v miniprístave Šihr kochali množstvom rají, tuniakov a žralokov, ale aj látkami vychádzajúcimi z krosien, aby mali na tradičnú suknicu maawaz aj policajti. Rozpočet-nerozpočet, nevyžiadanú ochranku sme nemohli na obed nepozvať.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.