Som za život

Som za život, lebo už rok utekám pred smrťou. Som za život, lebo som mama. Som za život pre to, lebo život je dar a k darom by sme sa mali správať s úctou. Aj keď je smutnou pravdou, že k materiálnym darom sa správame šetrnejšie ako k daru života. A čo je desné a absolútne v rozpore s hodnotami, ku ktorým sa ako judeo- kresťanská civilizácia hlásime, daru života sa zbavujemu tak ľahko ako nechceného vianočného prekvapenia. 

Aj ja si myslím, že prístup médií a väčšiny verejnosti k potratom je benevolentný. Aj to, že cesta od rozhodnutia ísť na potrat k samotnému zákroku je príliš jednoduchá. Teraz hovorím o  "administratíve", lebo predpokladám, že drvivá väčšina žien, ktoré sa na túto cestu vydali a vydajú, s tým žijú a budú žiť do konca života. 

Neverím v zákazy a pre to si myslím, že zákaz potratov nič nevyrieši. Anjeličkárky po slovenských dedinách a mestách "lietali" celé roky. A keď sa nebudú dať robiť  potraty  v nemocniciach, objavia sa zase. Lebo vždy budú ženy, ktoré rodinná, materiálna či spoločenská situácia do potratu dotlačí. 

Myslím, že úlohou médií nie je kázať ani súdiť. Mohli by však urobiť niečo pre to, aby sa o živote hovorilo ako o hodnote. Vieme robiť siahodlhé a podrobné analýzy o cenách. Vecí, hypoték, zdravotných zákrokov. Málo hovoríme o hodnotách. O tom, že nie je vyššia hodnota ako ľudský život. O tom, že je zahodno vytvoriť také spoločenské prostredie, kde sa život považuje za dar a tak sa s ním aj narába. S úctou, pokorou, vďakou, radosťou. 

Som za život, lebo som už rok onkologický pacient a vidím, čo sú ľudia ochotní podstúpiť, aby si udržali dar života. Som za život, lebo mám štvorročné dievčatko a ďakujem Bohu za každý deň s ním. Som za život, lebo je to dar darov.   

Jana Shemesh 

Prečo podpisujem

Hoci téma potratov je v slovenskej spoločnosti veľmi živá, nepovažoval som doteraz za potrebné sa k nej vyjadriť. Z jednoduchého dôvodu: nestál som ani na jednej z dvoch hlavných strán sporu. Hoci mám viacero kamarátok, ktoré svoje dieťa umelo potratili, ja som, našťastie nikdy nestál pred nejakým zásadným rozhodnutím, kvôli ktorému by som musel zaujať nejaký zásadný postoj. Ale možno v tom bol len obyčajný alibizmus. 
V poslednom čase som však o probléme začal rozmýšľať intenzívnejšie. Prvýkrát vtedy, keď som si prečítal text právnika a dnes poslanca Radoslava Procházku O myšiach a ľuďoch. Autor v ňom okrem iného píše: „Hoci teda ústava výslovne požaduje ochranu nenarodeného ľudského života a na ochranu narodeného zvieracieho života nijako neodkazuje, zákony tomu narodenému zvieraciemu životu priznávajú vyššiu ochranu než nenarodenému ľudskému, ak je mladší ako dvanásť týždňov.“ Procházkove vety mnou dosť otriasli, ale ako to tak býva, po čase zážitok upadne do zabudnutia.
Druhýkrát som nad vecou začal intenzívnejšie rozmýšľať po tom, ako sa mi dostal do rúk text vyhlásenia Novinári za život. Keďže ma jeden zo spoluautorov vyhlásenia požiadal, či by som ho, ak s ním budem súhlasiť, nemohol podpísať, venoval som mu dosť času. Po dlhom zvažovaní som to ale nakoniec odmietol. Chýbala mi v ňom totiž zmienka o druhej strane – o ženách, ktoré sa pre potrat nakoniec rozhodli. Nehodil som to však za hlavu a pokúsil som sa nejaký postoj nakoniec zaujať. 
Nie som lekár, biológ ani teológ. Neviem, kedy vzniká človek. Neviem, či je to vtedy, keď sa narodí, vtedy, keď má mozog, alebo už vtedy, keď sa spojí spermia s vajíčkom. Názory na to sa rôznia. Keďže nemám túto istotu, prikláňam sa v tejto otázke skôr na stranu tých, ktorí argumentujú, že od samotného počatia si nesieme genetickú informáciu, ktorá sa nemení. 
V dejinách ľudstva si rôzne spoločnosti definovali človeka rôzne. Neraz sa stalo, že z okruhu ľudí nejakú skupinu vylúčili. Nechcem teraz medzi tieto spoločnosti klásť rovná sa, chcem len povedať, že mnohé z nich dnes považujeme za barbarské, pretože umožňovali zabíjať novorodencov i dospelých, ktorí sa nejako – napríklad farbou pleti alebo vyznaním – odlišovali od väčšiny. A to „len“ preto, že ich tá ktorá spoločnosť za ľudí jednoducho nepovažovala. 
Keď však hovorím A, musím povedať aj B. Na druhej strane tohto tragického problému sú ženy, ktoré sa pre potrat rozhodli. Nemyslím si, že by si zaslúžili nejaké všeobecné odsúdenie. Nemyslím si totiž, že na potrat idú s radosťou. Mnohé, napríklad tie, ktoré potom trpia depresiami, si zaslúžia skôr súcit a pomoc rodiny. 
Ale pochopenie si zaslúžia už dlho pred tým, ako sa vôbec pre potrat rozhodnú. Zo skúsenosti jednej kamarátky viem, že ak žena nemá v tehotenstve oporu, svoj „problém“ ukončí radšej na gynekológii. 
Téma potratov je tragická. Na jednej strane stojí žena, ktorej len ťažko môžeme uprieť právo nakladať s vlastným telom, na druhej strane potenciálny človek, ktorý nemôže protestovať pred kyretou, ktorá ho oddelí od maternice. Riešenie, ktoré uspokojí obe strany asi neexistuje. Ak sa však mám rozhodnúť, som na strane práva na život, pretože je podľa mňa viac ako právo na voľbu. Najmä dnes, keď je dostupnosť antikoncepcie neobmedzená a keď je možné narodené dieťa odložiť do baby boxu alebo ho dať na adopciu. 
Text vyhlásenia som sa preto nakoniec rozhodol podpísať s tým, že k svojmu podpisu pripojím tento text. Nie som za zákaz potratov. Určite nie v krajných prípadoch znásilnenia či ohrozenia života matky. A nechcem ani bojovať za okamžitý zákaz či sprísnenie potratov na požiadanie. 
Vyhlásenie chápem ako apel na spoločnosť. Slobodná spoločnosť by mala rešpektovať aj práva tých, ktorý sa za seba nemôžu vyjadriť. Keď, celkom správne, dokáže chrániť životy zvierat, mala by všemožne chrániť aj životy ľudí, akokoľvek sa nám ešte ľuďmi nezdajú byť.

Tomáš Gális