Anton Vydra

Zapečení v pragmatizme

V jednej nedávnej .lampe použil tento výraz František Mikloško. Mieril ním presne. Presne na neuralgický bod našej spoločnosti. Sme zapečení v pragmatizme, ktorému sme prepadli.

Christopher Marlowe vložil do svojho Tragického príbehu doktora Fausta tento dialóg:

Faust: Kam ste sa to prepadli?
Mefistofeles: Do pekla.
Faust: Ako je možné, že ste sa odtiaľ dostali von?
Mefistofeles: Vy mi nerozumiete, toto je peklo, vôbec som z neho neodišiel.

Peklo nemusí byť niekde tam vonku, ďaleko od nás. Je celkom intímne, je tu, v nás a medzi nami. A tým peklom je aj určitá podoba pragmatizmu, v ktorom sme sa zakliesnili, ako keď nás v zlom sne prikvačí obrovské bremeno, ktorého sa nie a nie striasť.

Pragmatizmus má veľa tvárí – dobrých i zlých. Napokon ako všetko, čo v skutočnosti za niečo stojí. Dalo by sa rozlišovať medzi pragmatistami a pragmatikmi, medzi vyznávačmi uznávaného a dobre premysleného filozofického smeru zaoberajúceho sa konaním (grécke pragma označuje čin, konanie) a čistými oportunistami, ktorí sledujú svoje vlastné ciele a cynicky podriadili všetko, čo robia, len presne vypočítaným a vymeraným krokom – nech by aj nešlo o ich vlastné ciele, ale o ciele ich inštitúcie, firmy, strany, cirkvi, štátu, národa. Toho posledného sa naše zapečenie v pragmatizme týka asi najviac.

„Našla by sa aspoň jedna univerzita, ktorá by dokázala nezmyselnej byrokracii povedať Nie?“

Rok 2015 nám ponúkol viacero príkladov tohto správania. Jedným z príkladov boli aj naše univerzity. Ten slalom pomedzi nezmyselné požiadavky akreditačnej komisie sa nedal prehliadnuť. Aj ich naplniť, aj sa im vyhnúť; aj získať body, aj si nepoškodiť.

Martin Mojžiš sa v minuloročnom rozhovore s predsedom Akreditačnej komisie Ľuborom Fišerom opýtal, čo by sa stalo, keby Univerzita Komenského odmietla odovzdať Akreditačnej komisii všetky tie požadované materiály, ktoré sú vraj také potrebné na komplexnú akreditáciu: „Navrhli by ste odobrať jej po takmer sto rokoch existencie pomenovanie univerzita?“ Fišera odpovedal veľmi vágne, že keby to spravila Univerzita Komenského, potom by to urobili aj iní a každý by si tak robil, čo sa mu zachce.

Iste, aj akreditácie majú svoj zmysel. A veľký. Ide len o to, ako sú nastavené kritériá a čo všetko sa kvôli tomu od univerzít žiada. Lenže našla sa aspoň jedna univerzita, ktorá by dokázala nezmyselnej byrokracii povedať Nie! aj za cenu, že by tým na nejaký čas poškodila samú seba? Veď všetci veríme (možno naivne, ale predsa len), že univerzity sú tu na to, aby sa zastávali určitých hodnôt. Tak prečo šuchli hlavy do piesku? Lebo pragmatizmus.

A presne z toho istého dôvodu tie isté univerzity podliezajú latku vedeckosti, keď publikujú kvantá kníh (poctivo pripravené aj s tými narýchlo „skutými“), ktoré označujú za vedecké monografie vydané v zahraničnom a renomovanom vydavateľstve (takým je dnes už kadejaké), len aby tým získali vyššiu sumu peňazí a bodov. Sú medzi nimi aj také knihy, ktoré by ste márne hľadali v kníhkupectvách, a to z najrozličnejších dôvodov. No body a peniaze za ne im už nik nevezme. Sú už „za vodou“. Ostali zapečení vo svojom pragmatizme.

„Bolo mi jasné, že univerzity sa ocitli vo faustovskom pekle. “

Keby sa popritom viac venovali aj iným formám textov, možno by tento cynický pragmatizmus až tak nebil do očí.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa.
Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

Predplatiť


.anton Vydra redaktor

4. január 2016
komentovať 0
Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií.