Naši hokejisti nepostúpili do štvrťfinále po tretí krát za sebou. Pre niekoho, po úvodných sympatických výkonoch, sklamanie, pre iných menej prekvapivý výsledok. Prečo sme nepostúpili? V prvom rade sme nedávali góly. Okrem piatich gólov Kazachom, ktorých však rozstrieľali aj iné mužstvá a štyroch gólov Bielorusom sme iným súperom dali iba po góle alebo sme neskórovali. Góly sme nedávali nielen kvôli nedostatku šťastia (veľa tyčiek), ale najmä kvôli neskúsenosti strelcov a absencii kanoniéra. Svatoš či Bartovič sa snažili, ale nestačili na všetko sami.

Nezvládli sme prvé tretiny zápasov (a niekedy ani druhé). Okrem stretnutia s Kazachstanom sme stále po prvej tretine prehrávali a celý zápas sme iba doťahovali náskok súperov. To berie veľa síl a sebavedomie. Iba raz sme mali dostatok síl na zvrat. So silnejšími súpermi sa zázrak nekonal. Snaha a dravosť chlapcom nechýbali, ale skúsenosti áno.

Často sme sedeli na trestnej lavici. Ak hráte skoro celú tretinu v oslabení niet divu, že dostanete 6 gólov, ako sa nám to prihodilo s Dánmi.

Nemali sme veľkú oporu v brankárovi, i keď Budaj nás veľakrát podržal, a robili sme veľa chýb v obrane. Tam sa neskúsenosť prejavovala najviac.

Dúfajme, že pod Hanlonom tento tím za rok dozrie, do mužstva pribudnú skúsenejší hráči a tento mix bude úspešnejší na budúcich majstrovstvách, ktoré hráme doma. Postúpiť do štvrťfinále by mala byť naša povinnosť. Uhrať niečo viac bude príjemné prekvapenie.