Keď som niečo pred vyše rokom potrebovala ilustračné obrázky ku môjmu článku o stužkových, povedal mi náš artdirektor Robo Csere, nech zabudnem na fotobanku a rýchlo nájdem nejakú stužkovú, vybavím povolenie na fotenie a pošlem tam Borisa. Keď som uvidela, čo nafotil a čo náš artdirektor z toho vybral, takmer som sa rozplakala. Toľko krásnych dievčat, toľko zaujímavých momentov tam bolo a on nafotí všetkých ľudí bez hláv? Tak sa začala naša plodná spolupráca.

Potom sme s Borisom začali robiť rozhovory do novej lifestylovej rubriky Sedem cností a nerestí a  ja som mala možnosť pozorovať ho pri robote, ako so sebou všade vláči objektívy, stojany, špeciálne upravené blesky. Lifestyle bez vizážistu, bez produkcie, s vyťaženými osobnosťami, ktoré majú na rozhovor aj fotenie čas tak pol hodiny maximálne celú, to chce veľkú predstavivosť a schopnosť improvizovať. Cez víkend som do vianočného dvojčísla sumarizovala všetkých 49 rozhovorov a 49 fotiek, ktoré sme s Borisom urobili, a až takto pokope ma ohromilo, koľko sme toho spolu za rok urobili. Keď som sa v zápätí dozvedela, že je Fotograf roka 2011, prišlo mi to logické.

Samozrejme, Boris Németh nedostal ocenenie Fotograf roka 2011 za vyššie spomínané fotky (ale dúfam, že aj to raz príde). Porota v zložení Judita Csáderová – predsedkyňa, Aurel Hrabušický  a Michaela Bosákova ho ocenila za dva cykly fotografií: Slovakia –  I´m lovin it  a Europe.

Tu je jej zdôvodnenie:

Slovakia –  I´m lovin it
Ľudia sú v jeho snímkach síce väčšinou prítomní, ale ich prítomnosť je často marginálna. Fotografa väčšmi zaujímajú ľudské produkty a prostredie, ktoré spolu vytvárajú. Uhol záberu niekedy smeruje ponad horizont, do priestoru, kde sa odohrávajú efemérne deje, zdôrazňuje sa moment komunikácie (textovej, fónickej), odkazu do „iných sfér“, dokonca istej transcendencie (ale skôr v ironickom zmysle).
Boris Németh ako pohotový fotožurnalista, má zmysel pre paradoxy, ale jeho najlepšie snímky obsahujú jemné významové nuansy, vďaka ktorým postupne vzniká iná, sublimovanejšia výpoveď o Slovensku – produkte a zároveň „obete“ spoločenskej transformácie po roku 1989.

Europe
Némethov niekoľko rokov budovaný a stále ešte neuzatvorený projekt Európa má ambiciózne ciele:  dokumentaristicky zaznamenať životné okamihy v čo možno najširšom európskom priestore –  od krajného východu až po krajný západ. V našich pomeroch to prináša isté realizačné úskalia, podľa počtu a závažnosti snímok je zrejmé, že na niektoré európske „miesta" mal autor viac času a inde sa iba mihol. Napriek tomu už doteraz sústredený obrazový materiál svedčí o tom, že autorovi sa podarilo pozbierať dostatok pozoruhodných dokladov o aktuálnom stave európskej civilizácie.
Citát: Aurel Hrabušický, kurátor  výstavy dizertačných prác autora

***

Osobnosť slovenskej fotografie

Bolo by neslušné opomenúť, že za Osobnosť slovenskej fotografie bude v piatok o 18.00 v SEDF vyhlásený Miro Gregor, za prínos do slovenskej výtvarnej fotografie v 60. rokov 20. storočia.

Miro Gregor (1931 Žilina) AZSF, HonZSF bratislavský fotograf a knižný grafik, ktorý neodmysliteľne patrí medzi významné postavy slovenskej fotografie 60. rokov 20. storočia. Dlhodobo pôsobil v oblasti kultúry a výtvarnej výchovy – ako metodik pre amatérske výtvarníctvo a fotografiu (Krajská poradňa ĽUT v Žiline v 1957 - 1960), zakladateľ novej edície fotografickej literatúry a redaktor obrazových publikácií vo vydavateľstve Osveta v Martine (1960 - 1962) a ako technický a výtvarný redaktor časopisov vydavateľstva Obzor v Bratislave (Výtvarníctvo Fotografia Film 1963 - 1967). V roku 1973 sa stal fotografom v slobodnom povolaní. Fotografii sa začal venovať sám už v roku 1950, jeho témami boli v počiatočnom období najmä žánrové motívy, krajina a architektúra s viditeľnými odkazmi na predvojnovú fotografiu alebo moderné medzivojnové maliarstvo. Po začiatku 60. rokov sa v jeho fotografii prejavila schopnosť skladať jednotlivé drobné motívy do kompozične zaujímavých výrezov reality (Cestou z práce, 1960). V roku 1961 sa stal členom fotografickej sekcie ZSVU, čím sa dostal do užšieho kontaktu s ďalšími známymi fotografmi 50. a 60. rokov. Podobne ako ostatní sledoval zahraničnú tvorbu Edwarda Westona alebo Billa Brandta a zaujímal sa o aktuálne snahy o zvýtvarnenie slovenskej fotografie pomocou grafickej štylizácie, taktiež skúšal nové experimentálne postupy vo fotografii. V rámci tém a motívov sa u neho ako nové objavili odkazy na ekológiu, civilizáciu a hrozby jej zániku (Krajina pri Dunaji, 1962), paralelne sa venoval i zachytávaniu detailných abstraktných štruktúr ako prasymbolov (Moderné rytmy, 1963). Významnejšie do povedomia verejnosti sa však dostal až po polovici 60. rokov svojimi netradičnými, plošne graficky a abstrahujúco poňatými fotografiami aktov (Z cyklu Žena 1965- 1967) –, čo bola téma, ktorú spolu s Oľgou Bleyovou a Jaroslavom Vávrom dostal po dlhom období opäť do slovenskej fotografie. V priebehu 70. rokov pokračoval v tvorbe graficky štylizovanej fotografie architektúry (Nová Bratislava, 1979, Atóm. Pre mier, 1979) a ďalej sa venoval zostavovaniu publikácií (Bratislava. Osveta. 1978, Slovensko moje. Osveta, 1987, Slovensko. Osveta, 1997). Okrem aktívneho fotografovania sa od začiatku 60. Rokov sám kriticky vyjadroval k aktuálnemu dianiu v slovenskej fotografii, spolu s Magdalénou Robinsonovou bol zostavovateľom almanachu 100 Foto (Obzor, 1965). Je zakladajúcim členom Slovenského výboru FIAP a jeho prvým predsedom, bol taktiež viacnásobný predseda a člen poroty výstavy pod patronátom FIAP FOTOFORUM 1992 – 2004

Text o Mirovi Gregorovi pripravila Lucia Almasiova, Slovenská národná galéria