Narodila sa v roku 1969 v biednej Zambii, to ostatné už pripomína skôr americký sen – má diplom z Harvardu a Oxfordu, kde vyštudovala ekonómiu, dnes je bestsellerovou autorkou, ktorú minulý mesiac americký magazín Time zaradil medzi sto najvplyvnejších ľudí planéty. Tvrdí osebe, že je najšťastnejšou osobou na svete. Dambisa Moyová však píše o smutných veciach – v knihe Mŕtva pomoc (Dead Aid) burcuje proti masívnej rozvojovej pomoci, ktorá je podľa nej príčinou toho, že Afrika posledných 50 rokov tak veľmi trpí.
Rozsiahly rozhovor s Moyovou v aktuálnom vydaní švajčiarskeho týždenníka Die Weltwoche (na www.weltwoche.ch) vysvetľuje, prečo ide o takú úspešnú autorku: vyjadruje sa jasne a zrozumiteľne, nič zbytočne nekomplikuje, nebojí sa konfrontácie s okolitým svetom (s mimovládkami, organizáciami ako Svetová banka, pre ktorú aj pracovala). Keďže rozumie Afrike aj ekonómii, jej zdrvujúca kritika je dôveryhodná. A napokon, sama je Afričanka, nikto ju teda nemôže obviniť z rasizmu či salónnosti.

Moyová v rozhovore hovorí, že si to veľmi rozhádzala práve s mimovládkami (NGO), ktorých reakcia na jej knihu bola pre ňu „trpkým sklamaním“. Podľa nej je totiž medzi NGO-ľudmi mnoho takých, ktorí „chcú v Afrike ponechať status quo, pretože by sa inak pripravili o oprávnenie na vlasttnú existenciu“. Kým africkí lídri reagovali na jej knihu zväčša pozitívne, zo strany NGO prišli najextrémnejšie reakcie: „Títo ľudia sú voči mne veľmi agresívni a zlostní. Oni predsa skutočne vyhlásili, že kvôli tomu, čo hovorím, budú zomierať bábätká“.
Moyová na otázku Weltwoche, čo je vlastne zlé na rozvojovej pomoci, odpovedá vo faktoch a číslach: keď v 60. rokoch minulého storočia pomoc odštartovala, jej cieľom bolo zvyšovať hospodársky rast a redukovať chudobu. Odvtedy pritiekli do Afriky dva bilióny dolárov. Napriek tomu sa dnes vodí Afrike horšie. Vtedy žilo asi 10 percent Afričanov pod hranicou príjmu dva doláre, dnes je to 70 percent. V posledných 30 rokoch hospodársky rast klesal ročne v priemere o 0,2 percenta. „Otázkou nie je, prečo tieto krajiny nikam nepokročili, napriek rozvojovej pomoci trvajúcej desaťročia. Odpoveďou je: nepokročili kvôli nej.“ Podľa Moyovej pritekajúce doláre nevytvárali nové pracovné miesta, ale ich ničili. „Rozvojová pomoc spôsobuje infláciu, dlhy, byrokraciu a korupciu. V takej krajine nechcú podnikatelia investovať a vytvárať tam pracovné miesta.“ Čína či India sú na tom dnes lepšie než Afrika z dôvodu, že neprijímali zahraničnú pomoc zvonku. Dambisa Moyová odkazuje aj na štúdiu Svetovej banky, podľa ktorej 85 percent darovaných peňazí išlo na iné než zamýšľané účely. „Jeden vysoko postavený spolupracovník Medzinárodného menového fondu varoval pred dvomi rokmi, že Demokratická republika Kongo je totálne skorumpovaná. Čo sa stalo? O čosi neskôr dostalo Kongo MMF najväčší úver, aký africká krajina ešte nikdy nezískala. Konžský prezident vraj ukradol z rozvojových peňazí päť miliárd dolárov“. MMF a Svetová banka síce „hovoria správne veci, ale robia nesprávne veci. Hovoria o slobodnom obchode a privatizácii, ale namiesto toho, aby tieto krajiny povzbudili k väčšiemu obchodovaniu, budovaniu súkromného sektora a získavaniu zahraničných investorov, krajinám len dávajú peniaze. Peniaze, ktoré napokon vyschnú.“
Moyová ponúka jednoduché riešenie: keďže súčasnú pomoc pre Afriku pokladá za smrtiacu, treba ju po uplynutí prechodného obdobia zrušiť. „Dôležité je, aby politici vedeli, že už nebude peňazí“.

Africká ekonómka pritom neodmieta akýkoľvek druh pomoci. Ako pozitívny uvádza prístup Číňanov. Tým sa podľa jej slov v posledných desiatich rokoch podarilo všetko to, v čom Západ za 60 rokov zlyhal. „Len v roku 2004 investovali Číňania 900 miliónov dolárov v Afrike, USA len 10.“ Kým Číňania stavali infraštruktúru či elektrárne, investovali do baní, textilných fabrík a podobne, Európa so Západom sa predháňali vo vylievaní peňazí. Otázka magazínu Weltwoche, či sa nebojí toho, že sa Afrika ocitne v čínskych rukách, Moyovú nijako neznepokojila: „Africké ženy chcú nakŕmiť svoje deti. Dokáže v tom Západ pomôcť? Dokáže vytvárať pracovné miesta? Nie. No Číňania to vedia.“ Čo by sme jej na to my, západní spasitelia, asi tak namietli?

Moyová v rozhovore tiež opisuje, ako sa jej podarilo prekonať africké prekliatie: Jej starí rodičia boli síce jednoduchí ľudia bez vzdelania, svoje deti však nútili, aby chodili do školy, čo boli vtedy niečo mimoriadne (pretože anglickí kolonizátori to videli len veľmi neradi). Jej otec napokon vyštudoval medicínu v Kalifornii, jej mama bankovníctvo, obaja sa však vrátili do Zambie. Dcéru viedli k tomu, aby sa nikdy svojich cieľov nevzdávala, lebo všetko, čo si zaumieni, raz dokáže. Žeby teraz dokázala presvedčiť Európu, USA, Svetovú banku, aby upustili od permanentného „zachraňovania“ Afriky? Jedno je isté: pre túto pozoruhodnú Afričanku to nebude také jednoduché, ako bolo vyštudovať spolu Oxford aj s Harvardom...