Vonku je zamračené, na naše pomery trochu chladné počasie, bez slnka, trochu veterno. Keď sa pozriem na mužov v krátkych tričkách či ženy v sukniach bez pančúch a kabátov, je mi ešte chladnejšie. Cítim sa tu tak trochu ako Španiel. Podobne ako južanskí turisti aj ja mám chvalabohu teplejší kabát, sveter a v kaviarni sa zbytočne nevyzliekam.

Íri dnes podľa všetkých správ, médií a komentátorov v opakovanom hlasovaní schvália Lisabonskú zmluvu. Lisabon dnes ráno vo svojich vydaniach podporili všetky hlavné denníky, vrátane Murdochovho bulváru a jediný, kto trochu bojazlivo pripojil k zmluve EÚ prídavné meno „kontroverzná“ bola ranná hlásateľka na anglickej televízii Sky News.

Pred malou chvíľou som navštívil svätú omšu v krásnom kostole svätého Augustína a Jána, porozprával sa s tamojším kňazom Patom Gayerom, čakám na stretnutie s Anthonym Coughlanom, aktívnym v kampani proti Lisabonu a začnem písať článok do pondelkového vydania.

Viac ako o výsledku dnes všetci hovoria o podmienkach, v ktorých sa dnes hlasuje. Nech už dnešné hlasovanie dopadne akokoľvek, jedno je isté. Írom sa podarilo ovplyvniť európsku integráciu viac ako Angličanom, Talianom či Poliakom dokopy.

Nielen kvôli tomu, že Brusel musel po prvom referende ustúpiť Dublinu v dôležitých otázkach, ktoré nedokázali vyjednať ani diplomati veľkých štátov. Dublinu sa podarilo zastaviť hlúpe nápady maďarského komisára Kovácsa, ktorý chcel s podporou Paríža, Berlína a ďalších 20 štátov navrhnúť harmonizáciu priamych daní, Dublinu sa podarilo opakovane oslabiť legitimitu Bruselu, ktorý prestal hovoriť o priblížení Únie ľuďom, keďže sa bojí referend, a napokon, vďaka tomu všetkému berú Dublin v Bruseli vážne.

Íri sa dnes nemajú za čo hanbiť. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že mnohí z tých, ktorí hlasovali pred rokom proti, budú dnes za. Mnohé sa totiž zmenilo. A Íri to na rozdiel od bruselských a pro-európskych elít zvládli s hrdosťou. Samozrejme, opakované referendum a tlak Bruselu je učebnicový príklad ignorancie. Poučenie z Írska je však iné.

Ak chce malá či veľká krajina niečo dosiahnuť, nemusí sa Bruselu báť. Naopak. Treba si ísť za svojím a nebáť sa slobodne a nahlas povedať „nie“. To je totiž Achillova päta EÚ.