Začnime Bruselom. Nemecký ústavný súd jednohlasne rozhodol o súlade Lisabonskej zmluvy a nemeckej ústavy, teší sa Merkelová, Barroso a celý bruselský salón. Zaujímavé však je, že väčšina ústavných sudcov zasadajúcich v senáte (jeden bol proti) zároveň podmienila ratifikáciu Lisabonu posilnením právomocí obidvoch komôr nemeckého parlamentu rozhodovať o európskom práve a procedúrach využívaných podľa platných zmlúv. Inými slovami, najsilnejšia krajina Európy, s najsilnejším postavením na Rade ministrov aj v Európskom parlamente žiada väčšie právomoci pre nemeckých poslancov, ergo nemeckých voličov.  

Samozrejme, všetci nadšení eurofili, ktorí na rozdiel od nemeckých ústavných sudcov v Lisabone ohrozenie národnej suverenity nenašli, to teraz pokojne prehltnú, nič sa predsa nestalo. Ono sa však niečo stalo, a síce jedna zložka nemeckej štátnej moci začala brať vážne ochranu štátnej suverenity. Dôležitý však bude najmä výkon tejto „podmienky“. Stačí sa totiž pozrieť na Slovensko. Podobný dokonca ústavný zákon u nás platí, o jeho využitie sa však snažil v podstate iba Vladimír Palko. Bude zaujímavé sledovať, či sa Nemecko, ktoré Brusel v podstate financuje, pomaly neprebudí. Čas na to dozrel.

Príkladom je aj nedávne schvaľovanie azylovej kvóty pre irackých kresťanov. Nemecký parlament prijatie pár tisíc perzekvovaných kresťanov podmienil tým, že o tom rozhodne Brusel, konkrétne Rada ministrov. Trvalo to rok navyše a text schválenej regulácie musel byť „vymiškovaný“ tak, aby sa Škandinávci nemuseli hanbiť za diskrimináciu: nehovorilo sa o kresťanoch, ale irackých občanoch.

Druhá poznámka sa týka v Nemecku žijúcich moslimov. Podľa správy nemeckého ministerstva vnútra žije v Nemecku o milión viac moslimov, ako si doteraz Nemci mysleli. Konkrétne 3,8 až 4,3 milióna. Rozptyl plus mínu polmilióna síce až tak konkrétny nie je, ale údaj je to vážny. Spiegel síce upokojuje dátami o nosení šatiek, účasti na školských výletoch či plávaní, ako sú moslimovia integrovaní, problém však väzí inde. Ako mi povedal jeden z poradcov poslaneckého klubu CDU, keď chcel minister vnútra Wolfganfa Schäubleho (CDU) hovoriť o nepríjemných veciach, najmä kriminalite, všetky takéto zmienky boli z jeho „moslimského prejavu“ vyškrtnuté.

Nemci sa teda správajú k moslimom na svojom území nesuverénne. Kancelár Schrőder síce svojho času povedal, že Nemci spravili otvorením sa Turkom historickú chybu, na viac sa však nikto dodnes nezmohol. Nemeckí konzervatívci by si podľa môjho nemenovaného známeho z CDU želali vznik tureckej strany. Znamenalo by to síce ďalší rozklad kedysi stabilného nemeckého politického spektra.  Ale zároveň otvorenie jednej dôležitej politickej témy. Suverenita je totiž stále základným znakom štátu.