Výrok je síce v origináli trošku dlhší a farbistejší, dodnes však vystihuje, že porozumieť Írom nemusí byť vždy ľahké. Bruselské elity, ktoré si museli zvyknúť za posledné roky na ťažký akcent politikov z Dublinu a neustály strach z ich referend, o tom vedia svoje.

Íri sa však prispôsobili, ako vyplýva z dnešných výsledkov, masívne podporili Lisabonskú zmluvu. Čo to znamená? V prvom rade, že vedia o európskej integrácii viac ako ktorýkoľvek iný národ. V druhom rade, že spolu s nemeckým ústavným súdom urobili najviac preto, aby usmernili zlý smer rastúcej centralizácie a harmonizácie. A napokon, ukázali cestu, ako treba bojovať proti Bruselu. Treba zvyšovať nároky, nechať ľudí rozhodovať, pýtať si viac, a viac aj dostanete.

Že to smrdí populizmom? A čo produkuje Brusel? Započúvajte sa do rečí eurokratov, to nie je populizmus? Keď sú v úzkych, hovoria o vojne a mieri. Ľudia ako Barroso nemajú najmenší problém povedať každému presne to, čo chce počuť. Čo povedať nato? Íri to slovo našli, povedali nie.

To však bolo pred rokom a odvtedy sa veľa zmenilo a dnes boli donútení povedať nie. Je zaujímavé, že keď museli druhýkrát zopakovať referendum, bolo to pre zástancov Lisabonu normálne. Keď druhýkrát zopakovali podanie na ústavný súd senátori ODS, je to nehoráznosť, ktorá vadí aj Topolánkovi. Zaujímavý meter.

Čosi mi však hovorí, že národy, ktoré sa držia vlastného náboženstva a bigotnosti, toho prežijú viac, než sa zdá. A už teraz sa teším, ako sa bitka o podobu Únie na tento ostrov raz vráti.