Život a teda aj smrť každého človeka má rovnakú cenu a závažnosť. Desiatky Brazílčanov zavalených bahnom pri Rio de Janeiro, Moskovčania, cestujúci metrom do práce, bezdomovec na lavičke v parku, umierajúci pacienti všetkých nemocníc sveta. Každý si zaslúži, aby za ním či za ňou niekto smútil, každý by si zaslúžil nekrológ v novinách, rekviem v kostole, nárek v mešite, či kádiš v synagóge.

Podobne niekoľko desiatok pasažierov poľského prezidentského špeciálu, ktorý zhavaroval pri pristávaní v Smolensku.

Ich smrť získava neznesiteľný pátos, keď si uvedomíme kam išli a kto to boli.

Išli do Katyne, aby tam vzdali úctu ľuďom - vtedajšej elite poľskej armády - ktorých popravili sovietski kati pred 70 rokmi. A boli to ľudia, reprezentujúci príbuzných katyňskej masakry, boli to vojenskí duchovní (katolícky vojenský biskup, evanjelický farár a pravoslávny vojenský pop), ktorí mali na pietnom mieste slúžiť omšu, bolo to velenie poľskej armády na čele s náčelníkom generálneho štábu, bol to guvernér poľskej národnej banky, ombudsman, členovia a členky parlamentu na čele s jeho podpredsedami, boli to ministri vlády, bol to bývalý prezident, bol to súčasný (vlastne v tejto chvíli už tiež bývalý) prezident so svojou manželkou...

Poľsko pri Katyni druhýkrát stratilo časť zo svojej elity. Prečo? To má byť nejaký boží vtip? Alebo hlúpa náhoda? Alebo je za tým nejaká konšpirácia? Najprv kati v Katyni a teraz smola v Smolensku?

Odpoveď netuším. No otázku si neprestávam klásť.

Poľsko je veľký a (v tom najlepšom zmysle slova) hrdý národ. Dejiny Poľska sú plné romantického hrdinstva a tragického pátosu. Dnes ráno sa začala písať ich ďalšia kapitola.

Som presvedčený, že Poliaci sa s touto hroznou ranou vyrovnajú - tak ako s toľkými inými ranami v minulosti - s vystretým chrbtom a po období smútku budú ešte silnejší (ale aj melancholickejší) ako sú dnes. Vedenie krajiny je mŕtve, ale "jescze Polska nezgynula." Jej dejiny sú však o jedno hroznú tragédiu bohatšie.

Chcel by som priateľom Poliakom vyjadriť hlbokú sústrasť. Pár dní budem smútiť s nimi, no - ako sa poznám - potom na to zabudnem. Ako poznám Poliakov, oni na to nezabudnú nikdy. A tak je to správne.

Nech Pán Boh, ktorý jediný rozumie, čo a prečo sa to tu vlastne stalo, dovedie prezidenta Kaczyňského a všetkých jeho spolucestujúcich tam, kde ich už čakajú hrdinovia z katyňského lesa, teda do večnej slávy. A tých, ktorí tu ešte zostali nech veľmi poteší. Nech im dá "radość, której tak szukamy", ako voľakedy (s nádherným pátosom) spieval Marek Grechuta.