Vypočul tak prosbu horehronského železiarenského baróna Vladimíra Sotáka, ktorý u neho dotáciu vybavoval. Keby táto krajina na tom bola tak dobre, že by nevedela, čo s peniazmi, človek by si povedal: však nech, veď aj podpora tejto zábavky pre smotánku môže byť za istých okolností vlasteneckým činom. Možno raz budeme patriť v tomto športe medzi svetovú špičku. Taký slovenský Tiger Woods by predsa len nemusela byť pre nás zlá reklama.
 Lenže táto krajina je na tom tak, že keď už chceme vlastenecky utrácať štátne milióny, tak na to existujú tisíce lepších príležitostí. Jednu pánovi ministrovi a jeho súdruhom zo SNS ponúkam. A budem lokálpatriot.
V roku 2004 vyhorel do tla Palárikov dom v Čadci. Nebola to žiadna impozantná stavba, ale  desaťročia bola jedným z dôležitých symbolov tohto mesta. Postavili ju v dvadsiatych rokoch minulého storočia takmer výlučne z príspevkov miestnych ľudí. Neprispel na ňu žiadny veľký magnát, ale poskladali sa drobní živnostníci, úradníci, robotníci, slúžky. A oplatilo sa. V Palárikovom dome počas prvej Československej republiky fungovalo divadlo, kino, hudobná škola, krúžky, dokonca telovýchovné cvičenia Sokola a Orla. Podľa dobových štatistík sa v rokoch 1927-1939 uskutočnilo 6072 podujatí, čo znamená v priemere dve denne. Dnes je to smutná opustená ruina, na ktorej rekonštrukciu mesto vraj nemá peniaze.
Pre predkladateľov zákona na posilnenie vlastenectva Rafaela Rafaja, Jána Slota, Annu Belousovovú (mimochodom obyvateľku Čadce) a ministra Jána Mikolaja mám preto jeden nápad. Zadarmo. Navrhujem im, aby „voľných“ 580-tisíc eur radšej než na golfový turnaj venovali na štart zbierky, z ktorej by sa zaplatila rekonštrukcia Palárikovho domu v Čadci. Na zvyšok určite radi prispejú miestni, tak ako pred deväťdesiatimi rokmi.
No tak čo, dáma a páni zo SNS? Soták alebo Janko Palárik?