Mojím najobľúbenejším zombíckym filmom je  Úsvit mŕtvych z roku 2004. Je to vlastne remake rovnomenného filmu z roku 1978. Celý rozsah apokalypsy po ožití mŕtvych je pekne vykreslený už v prvej štvrťhodinke. Hlavná hrdinka vybehne ráno z domu na útulnom americkom predmestí, utekajúc pred svojím nemŕtvym druhom, ktorého pred chvíľou dohrýzlo dievčatko od susedov. Mladej žene sa naskytne pohľad skazy: Po okolí chaoticky pobehujú ľudia, ktorých naháňajú iní ľudia. Na ceste sú ledabolo odstavené autá. Niektoré z nich horia. Suseda, čo po nich strieľa pištoľou, zrazí sanitka. Výkriky prenasledovaných sa miesia s húkaním sirén policajných áut. Nad mestom sa vznášajú helikoptéry...

Ten obraz celosvetovej pohromy, videnej z pohľadu amerického malomesta, na mňa vtedy veľmi zapôsobil. Ešte pár dní po návšteve kina som rozmýšľal ako by asi taká pohroma vyzerala v praxi. A ako by vyzerala u nás? Zombíka je možné najlepšie zneškodniť strelou do hlavy. Páliť do iných častí tela nie je veľmi efektívne. Každopádne, štáty ako Amerika, Švajčiarsko, či Izrael, kde sú strelné zbrane dostupnejšie ako detské hračky, by sa zrejme udržali dlhšie ako Slovensko, so zbraňovými obmedzeniami od ministra vnútra.

Kanadská štúdia

Ako som neskôr zistil, otázka šírenia zombíckej nákazy nezamestnávala len mňa, ale aj dve seriózne inštitúcie. Pred dvomi rokmi, teda ešte pred tým ako CDC prišlo so svojím manuálom prežitia, vypracovali dve kanadské univerzity akademickú štúdiu na túto tému. Ide totiž o epidemiologickú otázku. Príčiny zombíctva sa v hororových filmoch vysvetľujú len veľmi zbežne. V kultovej snímke  Noc živých mŕtvych z roku 1968 je za dôvod nákazy vyhlásené žiarenie z kozmu. V neskorších snímkach sa objavuje motív vírusu. Či už je to tak alebo onak, uhryznutie zombíkom vedie k horúčke, neskôr k smrti a následnému premeneniu na zombíka. 

V mojom obľúbenom filme Úsvit mŕtvych zombie šprintujú ako Usain Bolt. Avšak v klasických filmoch Georgea Romera sa pohybujú pomalým šuchtavým pohybom. Práve to pomáha vytvárať filmovým tvorcom atmosféru strachu. Aj keď sú totiž zombíci zdanlivo pomalí, niet pred nimi úniku. Kanadskí vedci sa zaoberali týmito pomalými zombíkmi. 

Za použitia matematických modelov dospeli k záveru, že v prípade vypuknutia tohto typu nákazy by následky boli pre ľudskú civilizáciu katastrofálne, leda že by sa od začiatku proti zombíkom postupovalo veľmi agresívnymi metódami. „Teda ak sa zombie objavia, musíme konať rýchlo a rozhodne, a vyhubiť ich skôr, než oni vyhubia nás.“ Píše sa v analýze. 

Ako by epidémia zombíkov prebiehala?

Problém je, že keby sa epidémia zombíkov náhle vynorila, adekvátny zásah by zrejme prišiel neskoro. Predsa len, z hľadiska spoločnosti by u nakazených išlo o ľudí s občianskymi právami. Bezpečnostným i lekárskym kapacitám by chvíľu trvalo, kým by zistili, čo sa vlastne deje. Predstavme si svet, ktorý nikdy nevidel žiadny film o zombíkoch. Zrazu v noci je polícia upovedomená, že sa množia ataky tackajúcich sa osôb, ktoré vyzerajú ako na drogách. Prvou voľbou polície by nebolo bez milosti zombíkov strieľať guľkou medzi oči, ale snažiť sa ich zadržať a liečiť. Koniec koncov, nevedeli by s čím majú dočinenia. Naopak, polícia by mala tendenciu zadržiavať a vyšetrovať osoby, ktoré by v sebaobrane použili strelnú zbraň. Podceňovať netreba ani skutočnosť, že na opačnej strane by ľudia vlastne čelili svojim premeneným príbuzným a priateľom.   

Pohryznutí, ktorým by sa podarilo z útokov vyviaznuť, by končili v nemocniciach, kde by však po krátkej dobe umierali, vstávali z mŕtvych a napádali pacientov i personál. V prípade vypuknutia takejto nákazy by sa práve nemocnice a karanténne strediská stali ohniskom šírenia zombíctva. Zdravotníctvo by vlastne skolabovalo pod týmto náporom ako prvé. Skôr ako by prezident, prípadne vláda boli schopní zistiť, čo sa deje, vyhlásiť núdzový, či výnimočný stav a nasadiť armádu, epidémia zombíkov by sa vymkla kontrole a vyradila väčšie mestá. Najväčšiu šancu by mali paradoxne ľudia z izolovaných oblastí. 

Tento epidemiologický rozmer načrtáva napríklad film  28 týždňov neskôr. Aj keď pravidlá hry sa v ňom od Romerových filmov trochu líšia. Šírenie nákazy sa v ňom podarilo obmedziť na Anglicko. Po skončení karantény, kedy poslední infikovaní zomreli od hladu, začína americká armáda opätovne zaľudňovať Londýn Britmi zo zahraničia. Jediný človek sa však stane opäť zdrojom nákazy...

Zombíci sú zaujímavá téma a je skvelé, že aj na takúto možnosť sa kompetentní pripravujú. Ale skôr, než nás vyhubia oni, dostane nás zrejme Ebola, E.coli, výbuch supervulkánu, globálne otepľovanie, náraz asteroidu alebo atómová vojna. A keby aj zombíci prišli, sme na nich pripravení. Veď sme videli všetky tie hororové filmy (ktoré boli zjavne len populárne podanými inštruktážnymi videami) a keby dačo, máme príručku CDC.