Príslušníci mnohých menšín, najmä rasových, národnostných a náboženských, čelili v minulosti útlaku, či rôznym znevýhodneniam, ktoré komplikovali ich každodenný život. Cesta k rovnoprávnosti bola nezriedka dlhá a strastiplná. Medzičasom sa však veci obrátili. Niektorým menšinám už nestačí rovnosť pred zákonom. Včerajšiu diskrimináciu vraj má napraviť dnešná pozitívna diskriminácia. Stará nespravodlivosť má byť vykompenzovaná novou nespravodlivosťou. 

Zmenil sa aj spôsob ako sa menšiny uchádzajú o sympatie väčšiny. Dnes stavajú na tom, čo ich od ostatných odlišuje. Stavajú na svojej inakosti – ako to radi nazývajú aktivisti, ktorí tvrdia, že za nich hovoria. Avšak v minulosti bojovali menšiny oveľa častejšie proti predsudkom tým, že zdôrazňovali, čo ich s väčšinou spája, nie čo ich rozdeľuje. Každý človek má celé spektrum identít. Niektoré z nich ho robia menšinou, či dokonca izolujú od ostatných. Iné však má s väčšinou spoločné a môže ich využiť ako premostenie, cez ktoré sa dá majorite priblížiť aj tá inakosť. Tie menšiny boli tiež ochotné niečo obetovať aj pre väčšiny, ktoré ich veľmi nemuseli. Nie nadarmo sa hovorí: Čo robíš sám pre seba, zomrie spolu s tebou, ale čo robíš pre druhých, pretrvá.

442. peší pluk americkej armády 

Američania japonského pôvodu to vo svojej novej domovine nikdy nemali jednoduché. Na prelome 19. a 20. storočia čelili na Havajských ostrovoch a v Kalifornii mnohým formám rasizmu, diskriminácie a segregácie. Mali oddelené školy, nesmeli vlastniť pôdu, zmiešané sobáše boli zakázané a v roku 1924 s ich imigráciou do Spojených štátov proste skoncoval zákon. Nálady proti tejto menšine vyvrcholili po japonskom útoku na Pearl Harbor a vstupe USA do druhej svetovej vojny. Odhaduje sa, že asi 120 tisíc Japoncov bolo premiestnených do internačných táborov. Asi dve tretiny z nich mali americké občianstvo.

Takéto zaobchádzanie by nepochybne človeka naštvalo. Koniec koncov, mnohé tie rodiny už žili v USA druhú alebo tretiu generáciu. Čo však Američania japonského pôvodu s touto očividnou nespravodlivosťou urobili? Obliekli si azda kimoná a išli manifestovať svoju inakosť v nejakom vykričanom krikľavom „Japan Pride“ pochode? Nie! Miesto toho ukázali väčšine, čo ich s ňou spája. 

Mnohí z mužov, ktorých rodiny sa nachádzali v internačných táboroch, narukovali dobrovoľne do americkej armády. A vytvorili slávny 442. peší pluk, ktorý slúžil na európskom bojisku. V boji proti Nemcom preukázali americkí Japonci mimoriadnu statočnosť a vzhľadom k svojej veľkosti a trvaniu išlo o najčastejšie vyznamenanú jednotku v celých dejinách amerických ozbrojených síl. Jej príslušníci boli ocenení 9486-krát vyznamenaním purpurového srdca. 

Po skončení vojny nasadenie týchto vojakov postupne pomohlo odbúrať protijaponské predsudky v americkej spoločnosti. Keďže mnohí z nich pochádzali z Havajských ostrovov, pomohli dokonca prekonať odpor voči prijatiu tohto súostrovia do Únie ako 50. federálneho štátu. V roku 1988 sa prezident Ronald Reagan oficiálne ospravedlnil Američanom japonského pôvodu za internáciu a priznal im veľkorysú finančnú kompenzáciu. 

Apropo vojna! Aj v zrovnoprávnení žien hralo dôležitú rolu ich nasadenie počas svetových vojen. A to na domácom fronte – najmä v továrňach, kde nahradili mužov, čo odišli na front. Ženy obetavo bojovali za patriarchálnu spoločnosť, ktorá ich utláčala. Pritom sa nato mohli celkom dobre vykašľať alebo sa trebárs spriahnuť s nepriateľom. No oni to neurobili. Miesto toho bojovali aj za svojich „utláčateľov“ a tým si od nich vydobyli uznanie i rovnoprávnosť. 

Slovenskí protestanti

Iným príkladom sú náboženské menšiny u nás. V 18. storočí, pred vydaním Tolerančného patentu, nebola situácia slovenských evanjelikov ľahká. Katolícka vrchnosť im ustanovovala mnohé obmedzenia vo výkone bohoslužieb a výučbe náboženstva, zasahovala do zmiešaných manželstiev, bránila v spoločenskom vzostupe, štúdiu v zahraničí, upodozrievala ich zo špionáže v prospech Pruska a pod. (viac o tejto téme napríklad Eva Kowalská: Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí). 

Politika vlády a oficiálne ovzdušie v krajine sa prejavili aj na postojoch väčšinového katolíckeho obyvateľstva voči protestantom. Predsudky a nedôvera pretrvali ešte dlho po vydaní Tolerančného patentu. Môj starý otec pochádzal zo zmiešanej katolícko-luteránskej dediny a spomínal si na sporadické incidenty v spolužití oboch komunít ešte v 30. a 40. rokoch minulého storočia. 

Aj keď to evanjelici asi nerobili so zvláštnym cieľom získať si uznanie katolíckej väčšiny, no je fakt, že ich nadštandardné zastúpenie medzi historickými, politickými, kultúrnymi a vedeckými osobnosťami Slovenska im vydobyl rešpekt. Určitý zoznam slávnych slovenských evanjelikov (aj keď nepochybne neúplný) možno nájsť na tomto mieste. Je ťažké nadávať na luteránov, ak napríklad národno-emancipačné hnutie štúrovcov pozostávalo zo samých evanjelických kňazov, prípadne zo synov kňazov. S trochou marketingového preháňania by sa dokonca dalo povedať, že evanjelici Slovákov ako moderný národ vynašli. K tejto cirkvi patril aj Milan Rastislav Štefánik, či Milan Hodža.

Preukázať svoju rovnakosť a zdôrazňovať, čo má menšina spoločné s väčšinou sa týka aj menších protestantských cirkví (baptisti, metodisti...), ktoré sú u nás nezriedka a trochu nespravodlivo označované ako „sekty“, hoci napríklad v anglosaských krajinách patria medzi najpočetnejšie denominácie. Príkladom môže byť kresťanský zbor v Trenčíne. Kresťanské zbory sú voľným združením autonómnych miestnych evanjelikálnych spoločenstiev. Sú registrované ministerstvom kultúry a na území Slovenska pôsobili ešte za čias Rakúsko-Uhorska. 

Aby sa zbavil nálepky „sekty“ začal ich trenčiansky zbor organizovať každý rok letné anglické tábory pre deti, na ktoré chodia vypomáhať mladí ľudia z partnerského zboru v Texase. Je to spôsob ako slúžiť svojej komunite bez ohľadu na denomináciu. Vlani sem v spolupráci s NASA a slovenským ministerstvom obrany dotiahli dokonca amerického astronauta. Ak sa neuzatvárate do seba, ale robíte niečo pre svoju komunitu, začne vás tá akceptovať, aj keď sa od nej v niečom líšite. Ďalšie malé cirkvi si získavajú rešpekt svojho okolia napríklad prácou medzi Rómami (vrátane kontroverzných jehovistov), či prevádzkovaním sociálnych aktivít... 

Ako získať akceptáciu

Vyššie napísané neznamená, že rozdiely sú samé o sebe zlé. Práve naopak. Z rozdielov vyplýva deľba práce, obchodná výmena dostáva zmysel, ale vzniká vďaka nej i mnoho originálnych tvorivých postupov v umení, vede alebo podnikaní. Mnohé úspešné firmy si pochvaľujú pestré zloženie svojho top manažmentu, kde sú zastúpení muži i ženy, starí i mladí, prípadne ľudia s rôznym etnickým pôvodom – len to nesmie byť vynucované nejakými zákonnými kvótami. 

Čiže inakosť nie je nevyhnutne zlá. Poukazujem len na spôsob ako najlepšie získať priazeň nie veľmi naklonenej väčšiny. Dnes často vidíme ako rôzne menšiny vystavujú na obdiv svoju inakosť, mysliac pritom často prejavy, ktoré väčšina vníma ako výstredné, neslušné alebo dokonca poburujúce. Týmto si robia medvediu službu. No aj ony by si nepochybne získali väčšie sympatie majoritnej spoločnosti, keby viac vyzdvihovali, čo ich s ňou spája a nie to, čo ich od väčšiny oddeľuje. - Keby viac vyzdvihovali, čo chcú pre ostatných urobiť, miesto zdôrazňovania toho, čo chcú od ostatných dostať.