Do tohto „štátu“ so svojimi nepísanými zákonmi, silným náboženským cítením a tradíciou pašovanie koní sa vraciam dlhodobo. Keď tu mali svojho času v kine Goral premietať „ľahko erotický“ film Emanuella II., starší ľudia sa vzbúrili a presadili jeho stiahnutie z programu so slovami: „Nebudeme sa predsa opičiť po amerikáncoch, veď naše žiletky z toho ostrejšie nebudú!“

Inky sú jedny z najlacnejších cigariet. Žltnú od nich prsty a zuby. „Jedno pivo a Inky,“ prepočítal v mozolnatej dlani drobné mince a poručil krčmárke Christopher Švec (čítaj „kris svek“), antropológ z Pittsburgu a štipendista Fulbrightovej nadácie, ktorý v sebe nezaprie slovenských predkov. Pred pár rokmi na Slovensku vykonával terénny výskum. Svojho času videl v Amerike Hanákov film Obrazy starého sveta. Očaril ho a rozhodol sa prísť. Zložil si u Hudáčkovcov svoj bag , na posteľ pod obraz Panny Márie pohodil svoj jacket a začal s domorodcami jesť slaninu, klobásu a iné junk food . Inými slovami, aklimatizoval sa. A vždy večer, keď už iní ľudia spali si starostlivo zapisoval do notesu svoje observations . Čo bolo témou jeho vedeckého záujmu? „Človek, ktorý sa nikdy nevzdal súkromného vlastníctva, neprijal kolektivizáciu a nevzdal sa viery v Boha. Moja kolegyňa z New Yorku skúmala podobnú, komunizmom nie príliš zasiahnutú dedinu v Číne,“ hovoril. Chlapi zatiaľ stavajú pred neho na stôl krígeľ s pivom a štamperlík borovičky.

Piontek znamená po goralsky piatok. Je to bežný pracovný deň. Neviem, či aj osudný požiar, pri ktorom v roku 1946 vyhorel takmer celý Lendak nevypukol v „čiorny piontek“. To jediné si nepamätal Vojtech Vida, bývalý kurátor pre cirkevné otázky a živá kronika obca. Vtedy vyhorelo 198 dreveníc. Jedna gazdiná sušila nad pecou ľanové nohavice, ktoré sa od iskry zapálili. Požiar trval niekoľko dní... Je to zvláštne, ale dnešný pocit výnimočnosti u lendačanov má možno svoje korene aj v tejto udalosti. Lendak, na rozdiel od takého Ždiaru, nikdy neležal na hlavnej turistickej trase smerom na Poľsko. Na rozdiel od Ždiaru tu nevisia na domoch ceduľky „Zimmer frei“ . Lendačan by vraj nikdy „nešiel spať do šopy“, len aby mohol ubytovať nejakého devízového cudzinca. O čo ide? O nedostatok podnikavosti? O obyčajnú hrdosť? O izolovanosť? Z každého čosi, pre odpoveď sa ale vrátime o pol storočia do minulosti.

V roku 1313 templárska rehoľa Strážcov svätého hrobu Jeruzalemského v Lendaku postavila kláštor. Určite nepredpokladali, že na začiatku 21.storočia tu bude stáť Boží hrob ako kópia toho jeruzalemského. Kedysi dávno tu mal zemepán knieža Hohenlohe pri kostole vykopanú jamu, takzvanú ľadovňu. Cez leto tam držal mäso a iné potraviny. Vojtech Vida spomínal: „Po vojne prišli zlé časy, rozhodli sme sa ale, že sa komunistom nepodvolíme. Vybudujeme na mieste bývalej ľadovne Boží hrob! – rozhodol som ako predseda kultúrnej komisie pri MNV. Keby prišla atómová vojna alebo iná skaza, aspoň máme kde deti schovať. Súdruhom z okresu som stavbu zahlásil ako protiatómový bunker. Prišli, či máme na stavbu povolenie. Máme, vravím, a dal som pečiatku želiarskej pašienkovej spoločnosti. Doniesli tam plynové masky. Tie som však strčil do kina, lebo na ceste z Košíc bol už oltár, o čom súdruhovia nevedeli. Za dva roky išlo na stavbu 18 vagónov cementu, lendačania zadarmo pracovali. Aj TANAP nám pomohol. Až naostatok sa súdruhovia dozvedeli, že nejde o protiatómový kryt ale o Boží hrob... V roku 1961 sme ho vysvätili.“

Je to kultové miesto. Hydraulické zariadenie otvára jeho železný poklop iba niekoľkokrát do roka, počas najvýznamnejších sviatkov. Vnútri je dvojmetrová sádrová socha Ježiša Krista. Lendacké ženy ju v roku 1962 kúpili v jednom poľskom obchode za dvetisíc zlotych... a až vďaka osobnej intervencii súdruha Jozefa Lenárta (kedysi pracoval s Vojtechom Vidom v jednom podniku) ju colníci v Lysej Poľane vydali. Protiatómový Boží hrob ostal, tradícia „trojberov“, čiže povestných pašerákov koní z Poľska už ale vymizla. Odnepamäti sú symbolom goralskej prefíkanosti. Kedysi im to vynášalo, kone boli v Poľsku podstatne lacnejšie, a preto ich za 5 000 Kčs za kus preháňali tajne cez osturnianske a frankovské vrchy.