Keď som prvýkrát videl epizódu zo seriálu Spartakus: Krv a piesok, v prvom momente som si pomyslel, že televízna zábava dosiahla nové dno. Vyzeralo to ako bezmyšlienkovitý mix ľahkej erotiky a krvavého násilia, ktorému by sa skôr hodil podnázov „Krv a kozy“. S nostalgiou som si spomenul na klasického Spartaka v podaní Kirka Douglasa, z filmu, ktorý v roku 1960 nakrútil Stanley Kubrick. Ale vytrval som. A neľutujem. Každá doba si zrejme žiada iné stvárnenie veľkolepého epického príbehu gladiátora, ktorý v 1. storočí pred Kristom viedol vzburu otrokov proti pyšnému Rímu.

Seriál si ma získal. Medzi tými toľko kritizovanými násilnými a erotickými scénami sa totiž nachádza celkom inteligentná zápletka. Jednotlivé epizódy sú dobre vypointované a celý dej prvej série smeruje ku grandióznemu vyústeniu v podobe masakru domu lanistu Batiata, ktorým sa začala legendárna revolta otrokov. Keďže predstaviteľovi hlavného hrdinu bolo diagnostikované rakovinové ochorenie, po skončení prvej série vznikol najskôr prequel s názvom Bohovia arén. A v pokračovaní už stvárni Spartaka iný herec. Ale o inom som chcel...

Zmenili sa ľudia k lepšiemu?

Spartakus, Rím, Tudorovci, Borgiovci... v poslednej dobe je televízia plná seriálov, ktoré stavajú na historických témach. Avšak tie príbehy nechcú vzdelávať divákov v dejepise. Toto nie sú Dobrodružstvá mladého Indianu Jonesa, ktorý v každej epizóde stretne nejakú významnú postavu zo začiatku 20. storočia a vezme si od nej morálne poučenie do života. Tieto seriály sú iné.

Do výpravných kulís je tu väčšinou zabalené rozprávanie o osobnej ctižiadosti a prešpekulovaných intrigách, v ktorých ide predovšetkým o moc, slávu, sex a bohatstvo. Natíska sa otázka, či sa svet za dvetisíc rokov vôbec nezmenil a stále ide o to isté. Alebo si tvorcovia televíznych seriálov vyberajú akurát poklesnuté epochy, aby si do nich mohli premietať naše súčasné, cynické pohľady na politiku a spoločnosť?!

Nedávno sme s kamarátmi pri pive v tomto duchu rozoberali Spartaka dumajúc, či dej seriálu svedčí o tom, že človek sa nemení alebo je naopak dôkazom postupného morálneho dozrievania ľudstva. A tiež: ako sme sa dostali odtiaľ, sem? Keď sa gladiátori vraždia v aréne, kamera zvykne na pár sekúnd ukázať rozbesnených divákov, ktorí slintavo jasajú, sledujúc zápas na život a na smrť. Na tejto našej krvilačnosti sa zrejme nič nezmenilo, ale vystačíme si s inscenovaným filmovým násilím a tragédiami vo večernom spravodajstve. V tomto smere sme ako upíri, ktorí už nečíhajú na bezbranné obete v temných uličkách, ale živia sa kradnutím krvných vakov z nemocníc.

Gladiátorské zápasy boli nepochybne čiernou škvrnou na bielej tóge antiky, ktorú si ako obdobie majú niektorí tendenciu idealizovať. Zaujímavé je, ako s týmito hrami Rimania na sklonku svojej ríše skoncovali. Začiatkom 5. storočia po Kristovi prerušil jeden taký zápas v amfiteátri kresťanský mních menom Telemachus, ktorého nahnevaný dav ukameňoval k smrti, lebo rušil jeho obľúbenú zábavku. Západorímsky cisár Honorius následne-  pod vplyvom pohnutia z mučeníckej smrti horlivého kresťana - gladiátorské zápasy zakázal.

Ľudská dôstojnosť vtedy a dnes

Asi najkontroverznejšou črtou seriálu Spartakus je však absolútne bezbrehé ponižovanie a zneužívanie otrokov ich rímskymi pánmi - či už ide o sexuálne služby alebo zabíjanie v aréne. Otroci sú nútení mechanicky a bez odvrávania splniť aj ten najmenší rozmar svojich pánov. Tí ich úplne nepokryte používajú ako prostriedky k uspokojeniu svojich bezprostredných chúťok či zištných ambícií. Immanuel Kant, ktorý vyzýval ľudí, aby svojho blížneho nebrali ako prostriedok k dosahovaniu vlastných cieľov, ale cieľ sám osebe, je tu postavený úplne na hlavu.

Z dramaturgického hľadiska sa zámer tvorcov dá pochopiť. Chcú divákovi sprostredkovať motivácie, ktoré otrokov viedli ku krvavej vzbure. Zmasakrovanie Batiata, jeho ženy Lukrécie a smotánky mesta Capua otrokmi v záverečnej epizóde prvej série vyzerá ako spravodlivá a zaslúžená odplata za všetky vytrpené príkoria. Sme dnes morálne ďalej? Otroctvo už neexistuje, ale v našich osobných životoch stále majú mnohí z nás tendenciu používať priateľov, kolegov a rodinných príslušníkov len ako prostriedky na dosahovanie vlastných cieľov či uspokojovaniu svojich potrieb.

No inštitucionálne sme dosiahli pokrok. Dôstojnosť človeka je zakotvená v každom ľudskoprávnom dokumente. Kde sa však vzala? Opäť stojí zato porovnať antiku s kresťanským svetom, ktorý ju nahradil. Rimania samozrejme mali svoj koncept „dignitas“ – teda akejsi dôstojnosti. No nechápali ju ako niečo vlastné každej ľudskej bytosti. Dignitas bola skôr o prestíži, postavení, požívanej vážnosti a nadobudnutej reputácií. Skrátka akási osobná veľkosť, uznaná mienkou ostatných, o ktorú sa bolo treba zaslúžiť.

Tragédiou tohto konceptu dôstojnosti bolo, že poháňala zničujúcu ctižiadosť všetkých výrazných rímskych osobností. Dejinami starovekého Ríma sa tiahne temná krvavá stopa, ktorú za sebou zanechávali silní muži, neváhajúci urobiť čokoľvek, len aby si vydobyli dôstojnosť. Práve preto zažil Rím toľkých uzurpátorov. Hoci u mnohých ambície nezodpovedali schopnostiam. V seriáli Spartakus je tento moment zachytený v postave lanistu (vlastníka gladiátorskej školy) Batiata. Jeho povolanie mu síce zaručuje pohodlný život, no je málo vážené. Preto intriguje, manipuluje a nezastavuje sa ani pred vraždami v snahe získať patronát vplyvných ľudí, ktorí by podporili jeho politickú kariéru.

Samozrejme, s príchodom kresťanstva nevymizla z ľudí ctižiadosť, ani snaha nachádzať vlastnú hodnotu v mienke druhých. To by potom tvorcovia seriálov Tudorovci a Borgiovci nemali žiadny námet. No do popredia sa aspoň teoreticky dostal úplne iný koncept dôstojnosti. Už nebolo nutné si ju zaslúžiť. Dôstojnosť v kresťanstve mala byť inherentne vlastná každej ľudskej osobe, čo vyplýva z toho, že človek je stvorený na obraz Boží. Išlo o idealistickú koncepciu, u ktorej trvalo stáročia, kým natiekla do svetských zákonov a nepísanej konvencie. Vlastne dodnes sa zvádza zápas za čo najširšiu ochranu ľudskej dôstojnosti. Každopádne, toto kresťanské poňatie dôstojnosti výrazne ovplyvnilo aj teóriu ľudských práv.

Odvrátená stránka antiky

Spartakovo povstanie sa skončilo v roku 71 pred n. l. ukrižovaním 6-tisíc preživších otrokov pozdĺž cesty Via Appia. Bolo to asi sto rokov pred tým, ako rovnakou smrťou v Jeruzaleme zomrel muž, ktorý dal impulz k vzniku nového náboženstva. Tá viera mala zmeniť svet.

Zaoberať sa dejinami starovekého Grécka a Ríma je nesmierne prínosné. Mnohí ľudia majú totiž tendenciu toto obdobie vyzdvihovať, lebo sa im nepáči kresťanstvo, ktoré prišlo na scénu neskôr. Keby však dokázali do toho obdobia nahliadnuť, možno by zistili, že antika nebol len Seneca a Vergílius. Mala aj odvrátenú stránku, ktorá bola chladná, nemilosrdná, krvavá a brutálna. A oni by si zrazu uvedomili, aký nesamozrejmý je dnešný svet. Ako veľa v skutočnosti dlžíme kresťanstvu, ktoré nás viedlo od vzťahov „kto z koho“ k rozvíjaniu vzťahov s nenulovým súčtom. Seriálový Spartakus (napriek všetkým historickým nepresnostiam a tvorivej licencii filmárov) ten nemilosrdný krvavý chlad antiky sprostredkúva. Aj preto som si ten program obľúbil.