Na začiatku bola scéna ako z francúzskeho reklamného videoclipu. Sedel som ráno v kaviarni mestečka Chablis, vonku trhovníci rozkladali stánky so syrmi a salámami, pečené kurence začínali naberať zlatistú farbu. Zapálil som si ľahkú cigaru Fleur de Savanne, odkusol croissant, prehltol dúšok café au lait. Otvoril som zvedavo prílohu miestnych novín L´ Yonne républicaine. Úprimne, program kultúrnych a iných podujatí bol podstatne objemnejší ako v bratislavských vestníkoch.  Zrak mi padol na malý inzerát. Asosiácia Traîne-cul poriada v Seignelay posledné preteky v tejto sezóne.
 „Aké sú to preteky?“ obrátil som sa na spolusediaceho.
 „Rozpolené autá,“ preriekne Burgunďan s najväčšou samozrejmosťou.
 „Rozpolené autá???“ overujem si svoju francúzštinu.
 „Rozpolené autá!“
Hm, nasadám do svojho auta (nerozpoleného) a ponáhľam sa tam. Súťaž sa začína o pätnásť minút. Lúka za dedinou je rozrytá ako stádom diviakov, ohradená plotom, trať upravuje buldozér striedavo sa ponárajúci do a vynárajúci z blata. To zaujímavejšie sa odohráva okolo. Piloti (nerozpolení) si nasadzujú pestrofarebné kombinézy s logami sponzorov, mechanici dolaďujú motory, jednotlivé teamy losujú poradie na štarte. Ibaže: tie otlčené autá nakúpené za babku na šrotovisku sú skutočne rozpolené. Dôsledne. Pílou. Tie otlčené fordky a peugeoty končia, za sedadlom vodiča. Vodič má za chrbtom privarenú železnú mrežu, potom už nasleduje iba provizórne pripevnený výfuk (taký aby hučal čo najviac) a malé kolieska ako z vysokozdvižného vozíka na nie príliš dôveryhodných tlmičoch. A čuduj sa svete – jazdí to! Niektorí piloti položartom hovoria, že občas zvyknú na týchto „poloautách“ jazdiť po bežných cestách.
Pôvodcom tejto bizarnej myšlienky bol v roku 1993 Germain Thissain, rekvizitár, ktorý upravuje vozidlá pre akčné filmy. Poznáte to, počítače nie sú všetko... treba aj onen kus hmatateľného kovu. Germain hľadal čosi nové, oživujúce, čo by obohatilo istý sviatok organizovaný lokálnym športovým klubom. A tak vznikla Asociácia Traîne-cul, ktorá dnes združuje osem klubov po celom Francúzsku. V zásade stanovili jediné dve obmedzenia: vozidlo musí mať motor silný maximálne sedem koní, čo je ťažká podmienka, lebo treba znížiť výkon na desatinu bežnej Fabie. Ináč vozidlo musí ostať technologicky nezmenené, s výnimkou karosérie, ktorá sa upravuje „humorným spôsobom“ (doslovný citát z pravidiel).
O jedenástej sa začal viackolový vyraďovací závod. Vo finále – o šiestej večer – ostalo na štarte najlepších osem z viac ako tridsiatich jazdcov. Zvíťazil bledomodrý, ťažko identifikovateľný fiat. Ostatní zapadli v hlbokom blate a jeden za druhým ich vyťahoval na ten účel pripravený terénny džíp 4x4. Ten však nebol rozpolený. Ako jediný.