Najskôr menšia zastávka u Roberta Fica. Tento pán kedysi vyhlasoval, že Slovensko nie je právny štát a vydával rôzne brožúrky, ktorými zvyšoval právne vedomie ľudí. Ale keď sa dostal v roku 2006 k moci, na žiadnom poli nezanechal takú spúšť ako na poli právneho štátu. Dopustil, aby sa stal zo Štefana Harabina - človeka, ktorý sa nikdy nemal stať ani len vrátnikom na okresnom súde - najskôr minister spravodlivosti a potom predseda Najvyššieho súdu. No a aby sa Slovensko z právneho suterénu neodrazilo ani o milimeter, celý jeho Smer sa teraz postavil za Dobroslava Trnku. Hoci ten by mal byť ako generálny prokurátor po svojom nedávnom televíznom prejave pre každú, čo i len trochu príčetnú societu, ako absolútne neprijateľný. Lenže JUDr. Fico stavil na dvojicu Trnka-Kočner, pretože tak velili jeho mocenské inštinkty.
Fico miluje moc, miluje politický zápas s protivníkom, azda úprimne miluje aj masu svojich voličov, ale táto krajina ako taká mu je ukradnutá.   


A teraz priamo k voľbe: teoreticky je stále možné, že pár koaličných poslancov tajne volilo Trnku, kým pár opozičných poslancov mu ho nedalo (napríklad z pragmatickej obavy, že v prípade predčasných volieb by sa nedostali do parlamentu). Ale pravdepodobnejšia bude asi verzia, že žiadna päť až šesťčlenná skupinka vládnych poslancov sa tentoraz neutrhla. Hoci na
prvý pohľad sa utrhnúť mohla: nikto nikoho nenútil chodiť hlasovať vo dvojiciach a navzájom si ukazovať lístky, nekonalo sa žiadne hromadné fotenie ani nič podobné. Tlak na jednotlivých vládnych poslancov bol teda omnoho menší než v decembri. Ak mala koaličná skupinka nejaký motív hlasovať za Trnku predtým počas prísne stráženej voľby, mala tento silný motív zrejme aj teraz. Napriek tomu už za Trnku nehlasovali. Prečo?
Ponúkajú sa len čisté špekulácie, ktoré niet o čo oprieť: v kuloároch už od minulého roka kolujú mená podozrivých poslancov (niektoré uvádza vo svojom komentári Marián Leško), ktorí mohli hlasovať za Trnku. Lídri koalície na čele s Radičovou mali teda vytipovanú skupinku ľudí, ktorým sa nedá celkom veriť. Načo kontrolovať Petra Zajaca, Ondreja Dostála, Radoslava Procházku, Martina Poliačika, Miroslava Beblavého, Janu Dubovcovú a mnohých ďalších? Stačilo vopred komunikovať s podozrivou skupinkou a dohliadnuť na ňu. Ale toto je len špekulácia, zo zákulisia žiadne hodnoverné informácie neprenikli. (PS: Samozrejme, ako skvelý zdroj sa nám ešte dodatočne prihlásil Robert Fico, autor nového bestselleru Radičovej kód.)

Po polročnej psychóze okolo voľby jednej osoby sa dá istotne pýtať, či sme normálnou krajinou a či to trnkobijci, teda my novinári a viacerí vládni politici na čele s Radičovou, tak trochu neprehnali. Treba si však zopakovať, čo bolo na začiatku: odôvodnená obava, že nový generálny prokurátor, teda strážca práva a zákonnosti, bude zvolený kriminálnym spôsobom. A aj ďalších sedem rokov bude prokuratúra nie prostriedkom, ale prekážkou výkonu práva. Dobroslav Trnka minulý rok pred voľbou požiadal Ivetu Radičovú o stretnutie, čo premiérka nedávno pre náš časopis zhodnotila slovami, že dodnes nevie, čo malo byť účelom tohto stretnutia. Zasvätené kruhy tvrdia, že Trnka sa na stretnutí správal spôsobom, ktorý ho absolútne diskvalifikoval zo slušnej spoločnosti. To, že Radičová spojila svoju budúcnosť s Trnkom, je síce vysoko nadštandardné. Ale vzhľadom na to, že slovné spojenia právo a spravodlivosť si postavila tak vysoko, jej riskantné rozhodnutie treba oceniť – aj s dosiahnutým výsledkom.

Kolega zo SME Lukáš Fila si myslí, že po týchto parlamentných orgiách nastal čas, aby šéfa Najvyššieho súdu a Generálnej prokuratúry volili vo voľbách priamo občania. Tá myšlienka má svoje opodstatnenie aj zahraničné vzory, ale dovolím si jemne nesúhlasiť. Hlavnou výhodou priamej voľby má byť fakt, že by sme si ušetrili dlhé mesiace neistoty a zásahov Ústavného súdu ako teraz (to platí), ďalej že by sa oslabil vplyv politických strán (to je viac ako otázne) a posilnila právna debata (tiež viac ako otázne). Iste, odkedy máme priamu voľbu prezidenta, na rozdiel od Čechov nám nijako nehrozia potupné kšefty v parlamente ani dlhé vákuum bez prezidenta. Na druhej strane zažívame odpudivé kampane (ako tú poslednú, keď Gašparovičovi naháňal voličov štváč Slota), naďalej je nepredstaviteľné, že by vyhral kandidát bez silnej straníckej podpory a priamou voľbou nezískal prezidentský úrad ani nijako na význame a prestíži, ako sa kedysi dôvodilo.
Keď sa vrátime späť k prokuratúre, taký Dobroslav Trnka by mal s masívnou podporou Smeru a najmä so svojou ľudovou charizmou proti suchopárnemu (i keď asi čestnému) teoretikovi Čentéšovi nemalú šancu na úspech. A naozaj by priama voľba posilnila tunajšiu právnu debatu? Momentálne ťažko nájsť v západnej hemisfére štát, v ktorom by sa viac ako u nás diskutovalo o generálnom prokurátorovi a dôležitosti tohto postu. Táto diskusia pritom nevyšla zdola, keďže prokuratúra je pre ľudí z povahy veci nepreniknuteľným svetom, ale spoločnosti a celej politickej triede ju vnútili spoločenské elity (novinári, časť právnej obce, mimovládky). To, či tieto kruhy ostanú naďalej v strehu, je pre právny štát ďaleko dôležitejšie ako samotný spôsob voľby. Nápad s priamou voľbou nie je principiálne zlý, ale zdá sa, že nerieši žiaden podstatný problém.