.alebo naozaj chceme brať Breivikov dokument vážne? Ale to je asi tak, ako brať vážne v Pravde publikujúceho Michala Havrana ml., ktorému tohtoročné leto zjavne nerobí dobre: po tom, čo nedávno napísal nenávistný pamflet proti nevinnému festivalu Pohoda, teraz ukázal na autorov .týždňa ako na Breivikových spolubojovníkov.

Ak sa však usilujeme pochopiť čin Breivika, chce to trochu viac než pretlak pudov – napríklad štipku zdravého rozumu.

Breivikove myšlienky, jeho odpor voči nórskym moslimom, multikultúrnej spoločnosti, sú iste hodné pozornosti. Ale len kvôli tomu, aby sme pochopili objekt jeho psychopatickej nenávisti. Ním bola ľavicová vláda a mladí labouristi, v jeho očiach kultúrni marxisti, ktorí sú zodpovední za „masový import moslimov“.
Ale znamená to, že na kritike nórskej (či akejkoľvek inej) imigračnej politiky je samo osebe niečo podozrivé? Sú zrazu podozriví Winston Churchill, Bismarck, nórski protinacistickí bojovníci či Václav Klaus, ku ktorým sa masový vrah prihlásil? Je vari podozrivý známy nemecký novinár Henryk Broder, ktorého Breivik súhlasne cituje? Sú vari podozriví aj mnohí liberálni politici či komentári, ktorí označili ideológiu multi-kulti za naivnú alebo dokonca za zlyhanie? Naozaj si Breivik zaslúži, aby sa pod vplyvom jeho názorov, z veľkej časti „copypastovaných“ aj od vcelku normálnych autorov, začalo celoeurópske kádrovanie?  
Nie, na Breivika sa nedá politicky reagovať. Nezaložil si akúsi nórsku IRA, ktorá by bola odhodlaná klásť bomby a pokračovať v zabíjaní. Pokladá sa za národného konzervatívca, tí však jeho zločinom z duše opovrhujú. Po Breivikovi ostane len diabolské prázdno a nanajvýš hŕstky hajlujúcich nihilistov.

.vidíme mu do duše?
Piplať sa v Breivikových názoroch nedáva zmysel. Kľúč k pochopeniu jedného z najšialenejších zločinov, aké v ľudských dejinách spáchal osamelý jednotlivec, je inde: v najhlbšom vnútri zločinca, v jeho psychike, o ktorej vieme zatiaľ len veľmi málo. Krátko po narodení sa jeho rodičia rozviedli, od 16 rokov nevidel otca. Vieme, že matke vyčíta benevolentnú výchovu, o jeho detstve, o tom, ako ho vnímali priatelia (ak vôbec nejakých mal) sme sa zatiaľ dozvedeli len to, že nebol ničím zaujímavý, v istom čase sa venoval grafitti, páčil sa mu hip-hop a chcel byť bohatý. Ale nie je známe nič podstatné. Jednak uplynulo len málo času, ale aj preto, že mnohí jeho blízki či spolužiaci nemali v prých dňoch príliš chuť komunikovať s médiami. Časom však bude zrejme známe, či okrem rozvodu a odcudzenia s otcom zažil v mladosti aj ďalšie zranenia, ktoré ho naplnili zničujúcou frustráciou. Je Breivik ťažkým psychopatom, trpí ľahšou či dokonca žiadnou psychopatickou poruchou? Až odpovede na tieto otázky nám umožnia lepšie pochopiť, ako môže niekto plánovať a vykonať niečo také nepredstaviteľné.

.breivikovi predchodcovia
Timothy McVeigh a Ted Kaczynski, dvaja americkí zločinci 20. storočia, sú Nórovi vari najpodobnejší: obaja mali silný politický program, obaja sa vnímali ako čisto individuálni bojovníci proti systému, Kaczynski dokonca svoje názory podobne ako Breivik spísal v ideovom traktáte, z ktorého a sám Breivik niekoľko krát opisoval.
Začnime McVeighom. V apríli 1995 zabila jeho nálož vo vládnej budove v Oklahoma City 168 ľudí a ďalšie stovky boli zranené. McVeigh nenávidel federálnu vládu, jeho ideálom boli otcovia zakladatelia a ich myšlienky o malom štáte a silnom jednotlivcovi. Bol členom Repulikánskej strany a sympatizantom hnutia nazývaného militia movement, ktoré bolo proti daniam a bojovalo za ústavné právo na vlastníctvo zbraní. V každom spochybnení tohto práva videl neodpustiteľný útok na občianske slobody. Keby na začiatku 90. rokov fungoval dnešný internet, bol by McVeigh určite usilovným blogerom a možno by mal tiež svoj manifest ako Breivik. V tom čase sa však akurát pokúšal dostať do lokálnych novín. Sťažoval sa napríklad, ako všetci politici sľubujú znižovanie daní, ktoré po voľbách zvyšujú. Otázku daní bytostne prežíval: „Hrozí nám občianska vojna? Budeme musieť preliať našu krv, aby sme reformovali systém? Dúfam, že sa tak nestane. Ale možno áno.“     
V prípade McVeigha je však zmapovaný aj jeho ľudský príbeh, ktorý je omnoho dôležitejší: jeho rodičia sa rozviedli, keď mal desať rokov, odkedy ho vychovával otec. Bol to ťažký rozvod, ktorý chlapec pretrpel. Na škole bol objektom šikanovania. Rád sa oddával fantáziám, v ktorých si predstavoval, ako sa raz pomstí šikanovateľom. Zároveň sa uňho v pomerne skorom veku prejavovali paranoidné črty osobnosti. Keď mal 14 rokov, zhromažďoval si jedlo či výstroj na kempovanie, lebo sa obával nukleárnej vojny a útoku komunistov. Už vtedy si vybájil svet osamelého bojovníka proti všade číhajúcemu nepriateľovi, bojovníka, ktorý sa musí spoliehať len na seba. Dobre mu išla matematika, zaujímal sa o počítače a mal obsesiu v zbraniach. Dôležitou  udalosťou v jeho živote bola účasť v prvej americkej vojne proti Saddámovi, v ktorej zabil pár irackých vojakov. Neskôr hovoril, že práve vojna ho naučila vypnúť emócie. Jeho spolubojujúci vojaci neskôr spomínali, ako si ho doberali, pretože mu to vôbec nevychádzalo s dievčatami. Za svoju službu v Iraku bol síce vyznamenaný, no po návrate z Perzského zálivu ho špeciálne jednotky armády odmietli prijať, pretože mal nevyhovujúci psychologický profil. Od roku 1992 sa pretĺkal životom, stále si nevedel nájsť dievča, hoci túžil po normálnom vzťahu. Práve sexuálna frustrácia je častým rysom v profile takýchto vrahov.

.svet proti mne
Jeho nenávisť voči systému rástla. Uveril, že federálni agenti mu implantovali mikročip, aby sledovali každý jeho pohyb. Jazdil po celej Amerike na podujatia spojené s predajom a propagáciou zbraní, a so zadosťučením konštatoval, že čím ďalej zašiel na západ (s výnimkou „socialistickej“ Kalifornie), tým väčšmi boli ľudia naladení proti vláde.     
McVeigha mimoriadne pobúril zásah FBI proti náboženskej sekte davidiánov, dôvodne podozrivej z nelegálnej držby a úpravy zbraní. Incident sa skončil katastrofou: 50 dní obliehania ranču pri texaskom meste Waco, kde sídlili ozbrojení členovia sekty, vyvrcholilo tankovým útokom, požiarom a masovými samovraždami. Zahynulo 76 sfanatizovaných členov sekty vrátane viac než 20 detí. McVeigh bol vo vytržení: počas obliehania navštívil Waco a novinárom hovoril, že ak vláda zoberie ľuďom zbrane, zoberie im čokoľvek. „Mám pocit, že sa postupne meníme na socialistický štát,“ vyhlásil. Už niekedy vtedy sa začal v jeho hlave rodiť chorý plán.
Pre Breivika boli zdrojom nenávisti kultúrni marxisti a ich multi-kulti, pre McVeigha vládni úradníci, ktorých označoval za „fašistických agentov“. Kým Breivik obdivoval Churchilla, McVeigh sa vzhliadol v Thomasovi Jeffersonovi a jeho Deklarácii nezávislosti USA. Svojmu priateľovi Stevovi poslal rozlúčkový 23- stranový list, v ktorom zdôvodňoval význam každej jednej vety v Deklarácii. Hájil sa ako ochranca pôvodných zámerov americkej ústavy. „Po uliciach potečú potoky krvi, Steve“. Aspoň tak si to podľa jeho mysle žiadal zápas liberálnych slobôd so socializmom.

.milý chlapík
Svoj krvavý útok v Oklahoma City McVeigh naplánoval na druhé výročie tragédie vo Waco. Neskôr po zadržaní podobne ako Breivik hovoril, že jeho čin bol krutý, ale nevyhnutný. Nástojil na tom, že za obete nebol zodpovedný on, za všetkým je totiž vláda. On sám sa videl ako bojovníka za slobodu a veril, že aj Američania si ho takto zapamätajú. Počas sedení so psychológmi a novinármi ani na chvíľu neoľutoval svoj čin. Len chladne priznával, že je mu ľúto detí, ktoré sa v tom čase nachádzali v detskom centre, čo označil za „collateral damage“.  Na tých, čo sa s ním rozprávali vo väzení, pôsobil ako milý chlapík, ktorý sa svojimi ľudskými reakciami nijako nevymyká z normálu. Iba keď sa rozhovoril o federálnej vláde, jeho pokojný pohľad sa zrazu zmenil a lomcoval ním zvláštny druh zlosti.
Timothy McVeigh bol o šesť rokov popravený. Neostalo po ňom žiadne dedičstvo, aj radikálnych prívržencov jeho militia movement zločin so 168 obeťami demoralizoval. Podľa psychiatra Johna Smitha, ktorý ho vyšetroval, masový vrah trpel posttraumatickou stresovou poruchou, v mnohých ukazovateľoch bol však prekvapivo normálny. Bol inteligentný a mal aj dobré sociálne zručnosti. Psychiater po 20 hodinách rozhovorov s McVeighom trochu bezradne konštatoval: „Myslím, že by ste si ho obľúbili.“

.zelený Ted
Ted Kaczynski, známy ako Unabomber, bol trochu iný prípad: tento geniálny matematik s mimoriadne vysokým IQ sa už na prvý pohľad správal ako čudák až sociopat. Jeho matka si do denníka zapísala, že keď sa ešte celkom malý Ted vrátil z dlhého pobytu v nemocnici po akejsi chorobe, tak to bolo úplné iné dieťa. Do seba utiahnuté a akoby bez citov. Kaczynski už od detstva nebol schopný nadväzovať vzťahy a bol extrémne plachý. Nepoznal priateľstvo, žil si svojím osamelým životom. Tento sociálny deficit však v očiach rodičov kompenzovala - a vlastne aj vysvetľovala - jeho genialita. V 16 rokoch ho zobrali na Harvard, okrem matematiky mal vášeň v hudbe, miloval Bacha či Vivaldiho a aj sám komponoval. Keď mal 20 rokov, skončil Harvard, neskôr sa stal asistentom profesora na University of California a zdalo sa, že tento čudák je predurčený k skvelej vedeckej kariére matematika. Ale génius sa zrazu na všetko vykašľal. Už na univerzite pohŕdal spolužiakmi, z ktorých raz budú technickí inžinieri. Videl v nich budúcich ničiteľov životného prostredia. Od kanadskej vlády žiadal, aby mu umožnila starať sa o nejaké územie v divočine, po odmietnutí sa ešte viac do seba stiahol. Prerušil kontakty s najbližšími, presťahoval sa do opustenej chatrče v lese, celkom izolovanej od ľudí. Príroda ho však neupokojila, naopak jeho hnev gradoval. V chatrči si rovnako ako Breivik zostrojoval bombové nálože, ktoré celých 18 rokov (od roku 1978) rozposielal poštou najmä na univerzity. Zabil troch ľudí a 23 zranil. Kaczynski veril, že len násilím môže upozorniť na problém priemyselnej civilizácie a technológií, ktoré znamenajú katastrofu pre ľudskú rasu. Technika si podľa neho podmanila človeka a umožňovala vláde, aby ho mohla kontrolovať. Mal síce sympatie k ekologickým anarchistom, ale zastával názor, že praví revolucionári sa musia odpútať od tých, čo žiadajú iba reformy. Väčšinu ľudí vraj možno presvedčiť len tak, že sa napätie spoločnosti natoľko zvýši, až sa spoločnosť rozpadne. Tak ako Breivik blúzni o roku 2083, Kaczynski veril, že jeho revolúcia prebehne v rozmedzí 40 až 100 rokov. Napísal 35 tisíc slovný manifest s názvom Industriálna spoločnosť a jej budúcnosť, pričom si od teroru – opäť rovnako ako Breivik - sľuboval, že mu pomôže upútať pozornosť a šíriť jeho spasiteľské myšlienky. Poslal teda list hlavným médiám, ktoré požiadal o uverejnenie pamfletu s tým, že ukončí bombové útoky. The New York Times a The Washington Post napokon Kaczynskeho manifest v septembri 1995 naozaj uverejnili, čo viedlo v Amerike k prudkým polemikám. Pozitívnym efektom však bolo, že jeho brat na základe štýlu písania spoznal anonymného atentátnika a udal ho úradom. Kazcynski bol dolapený a svojím protiindustriálnym úvahám sa dnes 69–ročný vrah venuje aj vo väzení, kde si odpykáva doživotný trest. Advokáti chceli dokázať jeho nepríčetnosť, čo Kaczynski, ktorý sa pokladá za revolucionára, dôrazne odmietol. Podľa psychiatrov bol schopný stáť pred súdom, bola mu však diagnostikovaná paranoidná schizofrénia.    

.ich názory sú irelevantné
Komu sa viac podobá Breivik - na pohľad vcelku milému chlapíkovi McVeighovi, ktorý zažil v detstve osobné zranenia, trpel sexuálnou frustráciou a s paranoidnou uvzatosťou uveril, že je povolaný zachrániť ideály americkej ústavy? Alebo sa viac podobá na neľudského génia Kaczynského, ktorý tiež celé roky vyrábal bomby a spisoval bizarný programový manifest? Zrejme má z oboch niečo plus čosi úplne osobitné.
Medzi Breivikom a na druhej strane McVeighom s Kaczynským je predsa jeden rušivý rozdiel: kým dvaja Američania, ktorým boli obete tiež úplne ľahostajné, nechali „iba“ vybuchovať smrtiace nálože, Breivik okrem toho hľadel desiatkam detí do tváre a jedno za druhým popravoval. Boli by toho schopní aj bomboví vrahovia, len im to nenapadlo tak premyslieť?

Isté je jedno: hľadať príčiny pomätenia a vraždenia v názoroch „kultúrneho konzervatívca“ Breivika je rovnaký nezmysel, ako sa pitvať v „jeffersonovskom libertariánovi“ McVeighovi alebo „v ekologickom anarchistovi“ Kaczynskom.