Prvé dva dni tohtoročnej Pohody sú z hľadiska ľudí, ktorí patria hudbe zvlášť výdatné.

Napríklad kamaráti z viacerých slovenských kapiel, ktorí sa dali dokopy a na festivaloch občas vystúpia ako All Stars Open Band. Sú to úplne "normálni" muži v stredných rokoch - Yxo, Tomáš, Ďuďo, Laski, Matúš, Ďuro, Whisky a zopár ďalších. Keď však prídu na pódiu, aby zaspievali a zahrali veci ako Jumpin Jack Flash alebo China Girl, dosť podtstatne sa zmenia. Zmení sa výraz ich tváre, v očiach sa objaví iskra. V zákulisí nezáväzne srandujú, na pódiu idú nadoraz.

Alebo Moby. S prísnym manažérom popovej superstar, ktorý robil všetko pre to, aby ho ochránil a zároveň (asi nechtiac) odizoloval od všetkého zaujímavého, čo sa na festivale deje. Hotel - auto - pódium - koncert - auto - hotel. A medzitým tlačová beseda, ktorá asi mala byť formálna. Ale nebola. Moby po pár minútach v areáli festivalu pochopiel kde je, bol vtipný, priateľský, snažil sa povedať to, čo si skutočne myslí (a myslel si zaujímavé veci). A na sebe mal mikinu Pohody, ktorú chvíľu predtým dostal. Človek, ktorý miluje hudbu a robí ju preto, lebo ju miluje. Má rád Hendrixa, starých bluesmanov, Jefferson Airplane, prosto "starú hudbu". Keď sa ho kolegyňa novinárka opýtala na hudbu novú, povedal, že aj tú počúva, ale vždy má pritom chuť počúvať majstrov spred päťdesiatich rokov.

Alebo Trombone Shorty a jeho kapela z New Orleans. Už z toho ako pre koncertom hladkali svoje nástroje bolo jasné, že sú to muzikanti. Boli priateľskí a bezprostrední, no až po svojom skvelom koncerte sa uvoľnili. Hoci ide o skúsených profíkov, bolo jasné, že sa z hudby tešia rovnako, ako malé dieťa, ktoré ju počulo prvýkrát.

Ľudí, ktorí patria (aj) hudbe je na Pohode veľa. Výborné to je!