Vlani v lete som si na dovolenku pribalila knižku akéhosi Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Meno mi bolo povedome známe, ale netušila som, kam ho zaradiť. Kolega ma poprosil, nech tú knižku prečítam, či nie je dôležitá, aby sme o nej v .týždni písali. Z dovolenky si už veľa nepamätám. Pamätám si seba samu sediac na terase a od rána do večera čítajúc tú knižku. Rodina na mňa zazerala, a nedočkavo čakala, kým tú knižku dočítam. Ale ani keď som ju dočítala, som sa už na žiadne jadranské záležitosti nevedela sústrediť. V hlave som mala len toho Roznera. Fascinoval ma jeho štýl, jeho spôsob videnia sveta, jeho irónia i sebairónia, ale aj hlboké ľudské zúfalstvo podané civilne a nepateticky. Keď som sa vrátila domov, zistila som, že v klube priaznivcov Jána Roznera je nás už viacero. V novinách sa objavovala jedna recenzia za druhou, všetky pozitívne. A v ankete .týždňa na konci roku 2009 o najlepšiu knihu už Roznerovo meno zaznievalo takmer v každej odpovedi.

Prišlo opäť leto a ja som opäť v kníhkupectve naďabila na novú knižku Jána Roznera Noc po fronte. Prekvapilo ma to, že štyri roky po Roznerovej smrti je tu ďalšia premiéra jeho diela. Okamžite som ju zakúpila, ale pre istotu som tú knižku čítala radšej doma, na dovolenku si zoberiem niečo iné. A opäť  silný čitateľský zážitok. Rozner opísal svoje detstvo v predvojnovom Československu. Mal komplikovaný pôvod - otec sekulárny žid, matka česká Nemka. S týmto zázemím sa dalo slušne existovať v Československu, Roznerov otec bol veľký masarykovec, rodina žila skromný, ale v podstate príjemný život. Mladý Rozner chodí na slovenské gymnázium, ale s nádejou pozerá na Sovietsky zväz, učí sa sám doma po rusky, číta ruské noviny a vášnivo túži po komunistickom raji.

Potom otec náhle zomrel, matka ostala sama s dvoma chlapcami a do toho prišiel rozpad štátu a vznik Tisovej republiky. Koniec idylky. Roznerovci to mali komplikované - občas ich zobrali na výsluch, občas ich zavreli, zmlátili, istý čas prežili aj v seredskom tábore. Lenže Rozner má obdivuhodnú vlastnosť - dokáže byť spravodlivý aj k tomu slovenskému štátu, hoci on v ňom bol občan druhej kategórie. Dokonca keď porovnáva vojnový slovenský štát s komunistickou totalitou, ktorú zažil, uznáva, že ak mal človek správny pôvod, tak sa mu v slovenskom štáte nežilo zle. Dokonca aj ideoví nepriatelia štátu - komunisti - v ňom mohli viesť pokojný a profesionálne úspešný život. Určite mali väčšiu slobodu ako nepriatelia socializmu v neskorších rokoch.

Roznerovci so svojou nemeckou matkou mali problémy aj po vojne, hrozil im odsun, ale vyhli sa mu a boli šťastní, že mohli ostať v Bratislave. Rozner sa však napokon predsa len "odsunul",  roku 1976 po totálnej dezilúzii z reálneho socializmu odišiel do Mníchova. A tam písal knižky, ktoré vyšli po jeho smrti.

Čítať Roznera - to sú hneď dva pôžitky: literárny aj historicko-poznávací. A obidva sú rovnako silné. Ale neodporúčam vychutnávať si ich na nejakých exotických miestach, môžu totiž prebiť všetky cestovateľské zážitky. Odporúčam čítať doma. Napokon, nepísala kolegyňa Gálisová v poslednom čísli .týždňa, že trendom sú dovolenky strávené doma? Dovolenka strávená doma s Roznerom je celkom vzrušujúca. A pokojne môžu tam vonku padať aj krúpy.