Najkrajšie veci sú neokázalé, pominuteľné. Tisíckrát som si to overil. A nemusím to nikomu dokazovať. Ani vysvetľovať. Považujem však za veľké nepochopenie (aj keď, určite, dobre mienené), že niektoré správy našich médií o aktuálnom ročníku súťaže World Press Photo, kde sa počet fotografií z celého sveta blíži k nepredstaviteľnému číslu 100.000 (slovom: stotisíc) použili slovné spojenie „najkrajšie fotografie sveta“. Preboha, čo môže byť pekné na záberoch zabíjania, utrpenia, hrôz? Nie, to nie sú najkrajšie fotky. Ak, tak možno najlepšie, najsilnejšie. Čo však znamená akékoľvek „naj“ v prípade novinárskych fotografií? Veď je to absurdné, nejde o šport; nemerajú sa na metre a sekundy. Vážim si, že ma viackrát pozvali do poroty súťaže Czech Press Photo. Zažil som s kolegami hádky, spory a diskusie. Boli produktívne  - tak sa to hovorí? Čert však vezmi súťaženie!

V nedeľu sa ma na besede počas koncertu Hráme pre Haiti opýtal pred plnou sálou divákov Juraj Kušnierik zásadnú, no práve preto na dreň otesanú, jednoduchú otázku. Prečo vlastne jazdíš do krajín ako je Afganistan, Pakistan, Haiti? Štefan Hríb ma dokonca vyzýva, aby som sa trochu zastavil. Dobre, zastavím sa. Nuž, prečo teda? Má nejaký zmysel „hromadiť“ ďalšie obrazy hrôz, keď sú ich plné televízie, noviny, internet? Odpoviem inak, ja sa zameriavam na živých, na tých, čo prežili. Sám sa čudujem, ako som Jurajovi pohotovo odpovedal. Pretože na to, aby človek niečo robil – aspoň ja v to verím – by to mal robiť z presvedčenia. Alebo si to vnútorne zdôvodniť, čo nemusí byť nevyhnutne to isté. Niektoré veci, skúsenosti sú neprenosné, nedajú sa tlmočiť. Myslím si, že len tak „lážoplážo“ jazdiť po hrôzach sveta  a „cvakať“ by človek bez silnej vnútornej motivácie nevydržal dlho. Prachy ani sláva tou motiváciou nie sú. Dobehlo by ho to. Hodil by si mašľu alebo by skončil s depresiami (to častejšie). Alebo by začal fotiť prírodné zátišia, ako Don McCullin, legenda vojnových fotografov z Vietnamu. Alebo by prestal tie hrôzy fotiť úplne, ako Frank Fournier, ktorý v roku 1986 nafotil topiace sa 13-ročné dievčatko, volalo sa Omayra Sanchez,  v nánosoch blata pri erupcii sopky Nevada del Ruiz v Kolumbii. Tomu dievčatko nešlo pomôcť, malo zaseknuté nohy... a hladina bahna stúpala. Frank zaznamenal výraz jej tváre. Z tej snímky ide desivý, neuveriteľný  pokoj. Pokoj pred smrťou. On odtiaľ mohol odísť, ona nie. Dodnes  ho to trápi ako výčitka. Myslím si, že kým bude žiť, nevyrovná sa s tým. Hovorili sme o tom v Prahe ako kolegovia v porote Czech Press Photo.   

Človek s takou slabou motiváciou (prachy, sláva) by prepadol sitom drsnej skúsenosti ako nepotrebná hlušina. Fotenie vojen a iných hrôz je – použijúc slová Jima Nachtweya z dokumentu War Photographer – priamy výťah do pekla. Ponárate sa, pohlcuje vás to. Kričíte, alebo aspoň máte ten pocit, no v davovej hystérii ste presvedčení, že vás nikto nepočúva. Kričíte preto viac. Pocit ponorenia v kvapaline, ktorá vás izoluje od okolia, je o to silnejší. A tiež pocit zúfalstva, že nič, ale vôbec nič nezmeníte. Druhý šok, po práci v teréne príde po návrate domov, keď  máte pocit, že ľudia okolo nerozumejú – lebo ani nemôžu. Vaše obrazy vyjdú v časopise, v knihe, sú na výstave, kde okolo nich chodia,  s úctou alebo nezáujmom, diváci. A tým sa to končí. Nič nepokračuje.  Obrazov mŕtvol, zabíjania je už dnes veľa. Sú každý večer  v správach.  A nikoho, teda takmer nikoho to už nezaujíma. „Ja sa už na to nemôžem pozerať,“ znie častá replika, aj mojich kolegov. Tí chudáci z Haiti či Afganistanu sa však naďalej na to pozerať musia, a čo je horšie, musia v tom aj žiť a prežiť. Kým my sme v teple a hodnotíme, či je to „dobrá fotka“ alebo nie. Nie je to stupídne?

Prečo to teda robím? V staršom rozhovore pre SME  ma Marián Jaslovský označil za povojnového fotografa. Je to myslím presné.  Považujem za dôležité vydať svedectvo o obyčajných ľuďoch (pretože na nich vždy všetko doľahne najťažšie) v konfliktných oblastiach sveta práve v čase, kedy sa konflikty (či katastrofy) skončili, teda aspoň ich hlavná fáza.  Kedy už karavány kolegov zo spravodajských médií odtiahli do inej „oázy“. A tí neznámi ľudia ostali sami. Zabudnutí všetkými. Tak to bolo všade, kde som doteraz bol a opakovane sa tam vraciam. Aj v Kosove a Gruzínsku. A tak to bude s určitosťou aj na Haiti. Ľudia tam ostanú so svojimi bolesťami, uvedomením si  svojej samoty často tvárou v tvár hroziacej smrti. Možno som naivný, no Jurajovi som odpovedal čosi v tom zmysle, že to určite nepovažujem za voyerizmus. Vycítim, aspoň v to verím, že ma tí ľudia vo vzácnej chvíli komunikácie bez slov, len pohľadom do očí, považujú za svojho spojenca. Odtiaľ je už iba krok k viere, že svedectvo, ktoré o nich prinesiem, im môže reálne pomôcť. Opravením školy, nákupom liekov alebo niečím iným, konkrétnym. Práve preto, pre nič iné, som s kamarátmi pred desiatimi rokmi založil Človeka v ohrození. Pre ten obraz a bolesť. Naivitu a výčitky. Slabosť a vytrvalosť.

Jurajovi Kušnierikovi som pritom povedal ešte jeden dôvod, prečo to robím, možno rovnako významný. Žijeme v ére internetu. Všetko – teda skoro všetko – je dostupné kliknutím na vyhľadávač. Dramaticky narastá počet tých, ktorí píšu o svete okolo seba a pritom sedia s prepáčením na zadku pri počítači. Klikajú, prekladajú, vypisujú, kompilujú. Viac alebo menej „kreatívne“.  Ako doplnková metóda práce je to fajn, no tragické je, keď je to metóda jediná. S tým súvisí fakt, že klesá počet reportérov, ľudí terénu. Mám opakovanú skúsenosť, že poznatky z terénu sa  líšia od toho, čo uvádzajú agentúry alebo denné médiá, často dramaticky. Preto to robím, aby som priniesol svedectvo, príbehy neznámych ľudí kdesi v Pakistane alebo na Haiti. Robím to v nádeji, že tu na Slovensku sa nájdu citliví, empatickí ľudia. Nejde iba o peniaze na zbierky, nejde o súťaženie, nejde o „barličky na svedomie“ ani o úsilie „spasiť svet“. Ide o tichý, neokázalý záujem. Záujem jednotlivého Slováka a situáciu človeka v ohrození kdekoľvek. Verím, že úsilie konať dobro je jedna zo základných ľudských potrieb. Aj v blahobytnej krajine, ktorej čoraz menej rozumiem, utopenej vo Ficovi a Dzurindovi.  

Na koncert Hráme pre Haiti prišlo 611 divákov – výnos zbierky bol teda 6110 eur.  Tí ľudia prišli na dobrú muziku, ale aj na besedy, informácie o Haiti z prvej ruky. Obrovská vďaka preto patrí všetkým, ktorí k tomu prispeli a všetko, čo urobili, bolo bez nároku na akúkoľvek odmenu. Mišo Kaščák a jeho kolegovia z Pohody, Agnes Snopko a jeho ľudia z Kultúrnych zariadení Petržalka. A všetci umelci, zvukári, technici. Bolo až dojímavé sledovať ľudí vo veku ako ja, ktorí tam prišli s malými deťmi – stretla sa komunita z Pohody. Pomáhajú v nepohode. Všetkým ďakujeme.  A ďakujeme aj našim kamarátom v Košiciach, Žiline, Banskej Bystrici či v Poprade, ktorí pripravili ďalšie benefičné koncerty, besedy, projekcie fotografií a „pohyblivých obrázkov“, ktoré z materiálu, čo som na Haiti natočil iPhonom zostrihal kolega Braňo Závodský.  A počas nasledujúcich týždňov a mesiacov, kedy bude na Haiti fungovať misia Človeka v ohrození, vás budeme informovať o využití vašich darov. Ako vždy.