Časopis Plus 7 dní si za dvadsať rokov svojho pôsobenia na slovenskom trhu vybudoval istý rešpekt politikov aj novinárov. Mnohí ho síce nemajú radi, ale nemôžu ho ignorovať: približne 150-tisíc predaných výtlačkov týždenne je sila, s ktorou sa tu nikto nechce zahrávať.

Časopis už zverejnil množstvo káuz aj kauzičiek, ktoré zlomili krk skorumpovaným politikom aj vplyvným ľuďom z biznisu. Problém je, že Plus 7 dní nepracuje len s vlastnými zdrojmi, ale bohapusto vykráda aj články iných médií, pričom sa tvári, že ide o jeho vlastné odhalenia.

Niekedy pred dvoma či troma rokmi, keď som ešte pracoval v redakcii denníka SME, bolo vedenie Plus 7 dní dôrazne upozornené, že kopírovanie celých pasáží z cudzích textov, ktoré následne vydávali za vlastnú investigatívu, je vážny problém. Chvíľu sa tvárili, že si to uvedomujú, občas nás aj zacitovali – po niekoľkých týždňoch sa však všetko vrátilo do starých koľají.  

Pred dvoma mesiacmi zverejnil Plus 7 dní text, v ktorom pripomenul eštebácku minulosť riaditeľa NBÚ Františka Blanárika. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby si znovu nepomohol citátmi z cudzích textov. Týždenník totiž napísal, že Blanárik udal pred rokom 1989 “podľa Archívu bezpečnostných zložiek minimálne sedem ľudí”.

Plus 7 dní zverejnil aj niekoľko konkrétnych príkladov, hoci v skutočnosti v spomínanom pražskom archíve nikdy nebol. Časopis len skompiloval niekoľko článkov, ktoré som o Blanárikovi napísal pred dvoma rokmi do denníka SME, respektíve reportáže Gábora Grendela, ktoré spracoval o Blanárikovi pre televíziu Markíza. Na rozdiel od Plus 7 dní sme obaja navštívili tento archív niekoľkokrát.
   
Napísal som teda mail šéfredaktorovi Plus 7 dní Milošovi Luknárovi, v ktorom som okrem iného uviedol: “Stalo sa už pravidlom, že váš týždenník necituje zdroje informácií, ktoré preberie z iných médií. Bol by som rád, keby sa už niečo také nikdy neopakovalo a pevne verím, že to dáte na pravú mieru už v najbližšom vydaní vášho týždenníka.”

Odvtedy ubehli dva mesiace, no žiadna odpoveď mi neprišla, naopak: dva týždne po texte o Blanárikovi zverejnil Plus 7 dní rozhovor s policajným prezidentom Jaroslavom Spišiakom, v ktorom sa ho pýta aj na tzv. mafiánske zoznamy z roku 2005. “Minulý rok ste v istom rozhovore sám priznali, že v roku 2005 bol zoznam vytvorený viac-menej z vašej iniciatívy ako rozkladné opatrenie…” konštatuje redaktorka Plus 7 dní.

V skutočnosti išlo o rozhovor, ktorý som urobil ako redaktor SME spolu s Matúšom Burčíkom. Citovali z neho viaceré médiá, pričom podobne ako v prípade Blanárikovej minulosti nemali problém s uverejnením zdroja. Plus 7 dní to však vidí inak, novinárska etika mu zrejme nič nehovorí.  

Na konci každého čísla Plus 7 dní je komentár šéfredaktora Luknára. Text je väčšinou písaný štýlom, aby mu rozumeli masy. Autor často moralizuje nad zlyhaniami politikov, čo je tiež v poriadku. Občas by ste sa však mohli zamyslieť aj nad sebou, pán Luknár.

Alebo je podľa vás v poriadku, keď časopis, ktorý iných oprávnene kritizuje za to, že kradnú, systematicky vykráda konkurenčné médiá? Vaša redakčná politika, že sa “nepatrí citovať iných”, je už trápna. A verte mi, nie je za tým ješitnosť, ale volanie po elementárnej slušnosti.