Autor týchto riadkov si pred minulými voľbami v českých Lidovkách nasypal popol na hlavu za to, že úplne podcenil potenciál novo založenej Sulíkovej strany a položartom dodal, že v prípade tohto pána je ťažké tipovať, či sa raz nestane ministrom financií, premiérom či prezidentom. Medzičasom sa stal Sulík predsedom parlamentu a nemeckí čitatelia denníka Die Welt, ktorý s ním minulý piatok priniesol rozsiahly rozhovor, by ho podľa reakcií najradšej zvolili za kancelára. K tomuto rozhovoru sa vraciame s odstupom aj z dôvodu, že naše denníky, ktoré majú inak svojich politikov často za provinčných tĺkov, Sulíkove vystúpenie odignorovali. Ešte raz: Predseda parlamentu - nech je, aký chce - vstúpi na veľkom pódiu do najvýznamnejšej diskusie súčasnosti (euroval, euro, Grécko...) priamo v najvýznamnejšej európskej krajine, ale tu doma to nestojí ani za zmienku. Pretože náš svet sa točí okolo Ščurku a budovy daňovákov, všakže...
Kto je tu vlastne provinčný?
Pritom v nemeckej tlači sa aj po rozhovore so Sulíkom píše o Fínsku a Slovensku ako o malých, ale dôležitých krajinách, ktoré môžu zvrátiť krehké dohody o gréckej pôžičke či eurovaloch. Sulík nepovedal nič, čo by sme doma od neho nepočuli alebo nečítali – len v tej nemčine, v ktorej hovoria vrcholní politici zväčša opatrné frázy, to znelo akosi vzrušujúco.
Pre Die Welt zopakoval, prečo by nechal Grékov zbankrotovať. A treba uznať, že lídrovi SaS sa rozhovor nadmieru podaril: hovoril jasne („Keby Gréci pred rokom a pol zbankrotovali, mali by to najhoršie za sebou“), šermoval číslami (Gréci len od januára do júla vykopali ďalšiu 15-miliardovú sekeru v rozpočte), bol duchaplne vtipný („Dnešné štáty eurozóny postupujú tak, ako keby chceli zahasiť oheň ventilátorom“), sulíkovsky populistický („Nevidím dôvod, prečo by mal taliansky poslanec zarábať mesačne 15 tisíc eur“ a „Nezachraňujeme Grékov, ale zisky nemeckých a francúzskych bánk“), občas trochu zavádzal (keď ľahkosť riešenia dnešnej krízy porovnával s bankrotmi miest v USA) a, samozrejme, hýril typickým sebavedomím („Urobím všetko pre to, aby som príslušné zákony v parlamente potopil“).
Skrátka chlapík so zdravým rozumom, ktorý bez obalu pomenúva problémy a ide proti múru. Pod článkom sa okamžite nahromadili stovky reakcií, z ktorých bolo jasné, že jeden Sulíkov rozhovor urobil pre pozitívny obraz krajiny viac než by zvládla ktorákoľvek agentúra pre cestovný ruch: „Slovensko je veľmi dobrý štát“, „Bravó, konečne je v Európe takýto politik“, „Moji milí slovenskí Stredoeurópania, ak máte ešte politikov tejto úrovne, pošlite nám ich“, „Okamžite mu udeľme občianstvo a spravme z neho kancelára!“ Jednoducho – nemusíte mať Sulíka ani jeho horlenie za bankroty radi, ale toto vás dostane.
Mimochodom, presne pred rokom tu robila rozhovor čerstvá premiérka Radičová, ktorá hájila vtedajšie slovenské "nie" prvej gréckej pôžičke a ovácie boli podobné. Nemecký čitateľský ľud našich politikov proste žerie.

.ani Fico by s ňou nemenil
A teraz porovnajme neporovnateľné: cez víkend poskytla rozhovor bulvárnemu Bildu samotná kancelárka, ktorá si v poslednom roku ešte viac zdokonalila umenie hovoriť a nič nepovedať. Čo si myslí o tom, že ECB nakupuje štátne dlhopisy, čo naposledy aj nemecký prezident Wulff označil za protiprávne?  Odpoveď kancelárky: „ECB je nezávislá. Nemecko sa za to zasadilo už pri jej založení, pretože len v nezávislosti od politiky môže splniť úlohu pre našu stabilnú menu. A práve kvôli tejto nezávislosti nebudem verejne hodnotiť prácu centrálnej banky“. Typická Merkelová. V rozhovore síce dôrazne odmietla eurobondy („Len by uľahčili kopenie dlhov“), ale opäť neukázala, ako z krízy von. Iba zopakovala, že nevyhnutné sú reformy, na ktoré bude Nemecko ďalej tlačiť.
V čom je rozdiel medzi Sulíkom a Merkelovou? V tom, že Sulík tomu oveľa lepšie rozumie a má odvahu to priamo pomenovať? V tom, že Merkelová je v skutočnosti lobistka nemeckých bánk? Alebo je zabednená socialistka, ktorá verí na prerozdeľovaciu mašinériu eurovalov?
To by bolo príliš romantizujúce vysvetlenie. Rozdielov je viac, ale jeden je zásadný: Sulík si môže vo svojom postavení naplno užívať „slobodu“ vyjadrovania a veriť v „solidaritu“ eurosocialistov, ktorí pred kľúčovými hlasovaniami dokopú Roberta Fica, aby Sulíkovi nechal jeho slávu buriča a pomohol Radičovej a Miklošovi s Gréckom či eurovalom. Ako napokon hovorí aj sám Sulík, „PES zabreše a Fico pustí do gatí“.
Ale akú radu nad zlato dať Merkelovej? Jej každé jedno čo i len menej uvážené slovo môže vyvolať otrasy, chaos a útoky špekulantov. Robert Fico musí nemeckej kancelárke rozumieť najlepšie: keď sa po voľbách v roku 2006, investori vyľakali, že Slovensko oddiali prijatie eura, začali sa zbavovať korún a NBS musela korunu rýchlo zachraňovať miliardovými intervenciami. Vydesený Fico sa stretol s vtedajším šéfom NBS Šramkom a odvtedy hral rolu fanatického prívrženca prijatia eura a plnenia maastrichtských kritérií. Ale čo je Ficova skúsenosť oproti Merkelovej? Zodpovednosť kancelárky je stonásobná – za Nemecko aj eurozónu.
Aj preto sa naďalej bude v tejto celkom neistej dobre správať ako doposiaľ: neurčito frázovať, že „urobí opatrenia, ktoré treba urobiť“ a vyčkávať v pozícii štvanca trhov, až kým ju nová psychóza nedoženie k eurobondom tak, ako ju kedysi po počiatočnom odpore dohnala ku gréckej pôžičke či k návrhu spoločnej hospodárskej eurovlády. Ak je v tejto chvíli džob, ktorý by celkom určite nebral ani dostatočne ambiciózny a skvelou nemčinou hovoriaci Richard Sulík, tak je to post nemeckého kancelára.

.konsenzus nad Berlínom
Nemci sú v tomto naozaj výnimoční. V okolitých bohatých štátoch, ktoré sa Nemecku najviac podobajú, sa blbá nálada prejavuje na raste popularity antiestablišmentových strán. V Rakúsku sa blíži k 30 percentám FPÖ H.C. Stracheho, Haiderovho nástupcu, ktorý zbiera body aj na odmietaní eurovalu a gréckej pôžičky, v Holandsku sa zas darí antiislamistovi a euroskeptikovi Geertovi Wildersovi.
A Nemci? Tí tlieskajú tomu istému ako Rakúšania a Holanďania, ale naďalej volia establišment. Podľa posledného prieskumu inštitútu Allensbach 76 percent z nich nemá nijakú či takmer nijakú dôveru v euro a 34 percent zastáva tézu, že Nemecku by bolo lepšie bez členstva v EÚ (len 22 percent tvrdilo jasný opak). Nemci si však nenašli svojho Stracheho či Wildersa, naopak, znechutenie z Merkelovej vlády CDU a FDP vyjadrujú tým, že sa masovo presúvajú k ľavicovej opozícii socialistov a zelených, ktorí sú pritom za eurobondy a ešte väčšie otváranie nemeckých peňaženiek pre „darebné“ štáty.
Nazvime to nemeckým paradoxom: občania sú znechutení z elít a jasajú, keď si v novinách prečítajú rozhovor s Radičovou a Sulíkom, ale naďalej sa verne držia establišmentu. Prečo je to tak, by stálo za samostatnú politologickú analýzu.
Pokúsme sa o pár vysvetlení: 1. Konsenzus nado všetko. Nad Nemcami sa naďalej vznáša kliatba minulosti, ľudia budú preto naďalej frflať, ale v strachu zo seba nedajú hlas niekomu, kto pôjde proti prúdu.
2. Hromozvod stále existuje. Hoci sú zavedené značky CDU/CSU a SPD rozkročené v širokom strede, stále sa im darí integrovať spodné prúdy nespokojencov. Viacerí kresťanskí demokrati tvrdia, že euroval nepodporia, a ani SPD napokon zo svojich radov nevylúčila Thila Sarrazina, autora azda najvplyvnejšej povojnovej knihy Nemecko sa likviduje.
3. Niet ľudí. V krajine s generáciami politikov, odchovaných temer od detstva v tradičných straníckych stajniach, dnes neexistuje človek s potrebnou charizmou, ktorý by sa postavil na čelo protiestablišmentového hnutia.
4. Aj keby taký človek existoval – mal by na to? V 80-miliónovej krajine je veľmi ťažké založiť stranu mimo parlamentu. Nová strana by nemala nárok na peniaze od štátu (v prípade zavedených strán tvoria asi 30 percent príjmov), chýbali by jej státisícové masy členov a ich členských príspevkov (ďalšia štvrtina príjmov). Musela by to byť strana internetu, facebooku a mimoriadne dobrých nápadov. Keby sa aj Richard Sulík po 20 rokoch vrátil do krajiny, v ktorej po emigrácii svojich rodičov vyrastal, oblepil ju bilbordmi so supermanom a hravými spermiami, pričom by sľúbil návrat k marke, nemal by veľkú šancu. Podľa vyššie citovaného prieskumu síce Nemci nechcú o eure ani počuť, no čoraz menej z nich si želá návrat k marke. Jednoducho, slovenskí politici si môžu ďalej chodiť do Merkelovej Nemecka po aplauz. Nemec však nevolí Sulíka, ale nudu, konsenzus a zelených.