Dievčatko sa vytratilo von rodičom, ktorí vlastnia neďaleký obchod. Zachránila ho 58-ročná smetiarka. Momentálne dievča bojuje o život v nemocnici a ak vôbec prežije, pravdepodobne zostane ochrnuté. Šoférov oboch automobilov (dievčatko bolo prejdené až dvakrát) zatkla polícia s tým, že vraj nič nezbadali. Milióny Číňanov sú pohoršené a považuje incident za národnú hanbu.

Efekt okoloidúceho

Na Slovensku je neposkytnutie pomoci trestným činom. Lenže postoj „nehas, čo ťa nepáli“ je napriek tomu rozšírený. Môže si niekto z nás byť istý, že by sa v podobnom prípade nezachoval rovnako alibisticky? Samozrejme, pri analogických nešťastiach sa môžu udiať aj horšie veci. Stáva sa, že svedkovia si ich namiesto pomoci napríklad natáčajú alebo fotia mobilmi. Inde sa chodci naopak správajú chrabro a odvážne pomôžu ľuďom, ktorí sú obeťami trestných činov (trebárs znásilnenia alebo lúpežného prepadnutia) alebo sa vrhnú do vody na záchranu topiaceho.  

Čínskemu prípadu zrejme zodpovedá to, čomu psychológovia hovoria „efekt okoloidúceho“. Ľudia, ktorí sa stanú svedkami núdzovej situácie, často neposkytnú pomoc, ak je nablízku prítomný aj niekto iný. Dokonca sa stáva, že čím viac je okoloidúcich, tým menšia je pravdepodobnosť zákroku. Ľudia totiž majú tendenciu nevidieť v núdzovej situácií blížneho problém, ak ani ostatní okoloidúci nevyzerajú, žeby v nej videli problém. Jednotlivec tu prosto predpokladá, že tí druhí dokážu situáciu posúdiť kompetentnejšie. Prípadne dôjde k rozptýleniu zodpovednosti (Prečo by som mal cudzie problémy riešiť práve ja, keď je tu množstvo iných osôb, ktoré môžu zasiahnuť?).  

Samozrejme, natíska sa otázka, či by sa efekt okoloidúceho nedal aplikovať aj na komplexnejšie spoločenské problémy. A či sa od neochoty pomôcť v malom neodvíja ľahostajnosť voči celospoločenským neduhom. Predstavme si hypotetickú krajinu, v ktorej sa justícia dostala do područia človeka, majúceho styky s podsvetím. Táto osoba by začala šikanovať hŕstku poctivých sudcov. Bola by občianska a stavovská ľahostajnosť voči takémuto konaniu podobná efektu okoloidúceho? Veď aj neschopnosť postaviť sa zlu na občianskej úrovni môže byť vysvetlená jednak rozptýlením zodpovednosti a jednak individuálnou konformitou voči mienke kolektívu. Sú národy, ktoré na sebe dajú doslova drevo rúbať a tolerujú inde netolerovateľné spoločensko-politické nešváry. Dalo by sa o nich s trochou nadsadenia hovoriť ako o „národoch okoloidúcich“? Sme my Slováci takýmto národom? A čo Číňania?

Posilňuje režim efekt okoloidúceho?

Obyvatelia Ríše stredu sú prípadom zrazeného dvojročného dievčatka šokovaní, rozhorčení a zahanbení. Je však namieste aj prekvapenie? Nedávno vyšla u nás kniha Za Čínu spravedlivější čínskeho právnika Kao Č'-šenga. Práve vtedy, keď sa ju Ondrej Dostál neúspešne pokúšal darovať čínskemu veľvyslancovi, sme o nej v .týždni mali krátku recenziu a  podrobnejšie som o nej napísal aj na tomto mieste. Čína, o ktorej píše Kao, je nemilosrdnou, bezohľadnou a studenou spoločnosťou, kde sa bezpečnostné predpisy v baniach trestuhodne ignorujú, lekárske pochybenia či úradná nedbanlivosť je na dennom poriadku a súdy rozhodujú absurdne a nepredvídateľne. V krajine, ako ju opisuje čínsky „advokát chudobných“, vyššie opísaný prípad až tak neprekvapí. Ba možno viac vypovedá o skutočnom stave krajiny ako pozlátka nablýskaných mrakodrapov Šanghaja.  

Samozrejme, čitateľ si môže povedať, že takáto perspektíva nešťastie zrazeného dievčatka zbytočne paušalizuje a politizuje. Koniec koncov, aj európske krajiny, či Spojené štáty americké majú vlastné medializované prípady škandalózneho neposkytnutia pomoci ľuďom v núdzi zo strany okoloidúcich. Má ich aj Slovensko. No je zrejmé, že režim, ktorý vlastné obyvateľstvo tlačí do konformity, ktorý odrádza od angažovania sa v prospech spoločného dobra (mimo straníckych štruktúr) a ktorý individuálnu zodpovednosť zavrhuje – bude podobné prípady produkovať s vyššou pravdepodobnosťou. Nešťastia, ako to čínske, sú skúškou, či je solidarita len prázdnym heslom a príležitosťou na presun zodpovednosti za odstraňovanie utrpenia na iných. Alebo je solidarita živou hodnotou, ktorá je prítomná v srdciach a každodennom konaní jednotlivcov.  

Mimochodom, zaujímavosťou je, že efektom okoloidúceho sa zaoberal aj slovenský spisovateľ Vladimír Mináč v poviedke Kto kráča po ceste. V roku 1997 vznikol na jej motívy televízny film Nech hodí kameňom. Je o architektovi, ktorému umrie žena i dieťa, lebo ho na ceste odignoruje niekoľko okoloidúcich áut. Zronený chlapík si šoférov vyhľadá s cieľom pomstiť sa im. Autor i tvorcovia filmu do detailov vykresľujú najmä osobné dôvody neposkytnutia pomoci. Matne si spomínam na jeden starý americký western, ktorý mal veľmi podobnú zápletku. Nuž, dúfajme, že rodičia úbohého dievčatka v Číne sa cestou pomsty nevyberú. Ak obyvatelia Ríše stredu využijú túto tragédiu na zamyslenie sa ako podobným situáciám do budúcnosti predchádzať, nemusela byť márna.