Nič proti. Je to legitímny cieľ a na fungovaní politických strán je dosť toho, čo sa dá kritizovať.  
Je však čudné, že primátori nebroja za čisté riešenie, teda zmenu volebného systému na väčšinový, kde by v malých volebných obvodoch mali veľkú šancu aj nezávislí kandidáti, ale navrhujú zaviesť do nášho volebného systému úplný paškvil. Nijako inak sa totiž nedá nazvať zavedenie „osobitnej nestraníckej kandidátnej listiny“, na ktorú sa dostane každý kandidát, ktorý predloží päťtisíc podpisov. Z návrhu nie je celkom jasné, či počíta zo zachovaním päťpercentného kvóra potrebného na vstup do parlamentu. Ak áno, tak by ho musela prekročiť aj takáto nezávislá kandidátka, čo by sa jej len ťažko podarilo.
Zatiaľ čo väčšinu kandidátov na volebnej listine strany spája aspoň základný pohľad na svet, ľudí na nezávislej kandidátke by nespájalo absolútne nič. Päťtisíc podpisov  bez problémov vyzbierajú presvedčený rasista ako aj radikálny antiglobalista. Keďže na rozdiel od politických strán nebude fungovať žiaden mechanizmus, ktorý by korigoval extrémy, obidvaja sa dostanú na kandidátku. Antiglobalisti si však dobre rozmyslia, či budú voliť kandidátku, na ktorej sú aj rasisti a väčšina normálnych ľudí tiež nebude ochotná kvôli dvom sympaťákom poslať do parlamentu aj ďalších troch bláznov.
Ak návrh počíta so zrušením päťpercentného kvóra a mandáty sa majú prideľovať len na základe preferenčných hlasov získaných kandidátmi na listinách strán a na nezávislej listine, tak je to tiež úder do prázdna. Nezávislé regionálne osobnosti by mali oveľa väčšiu šancu v malých volebných obvodoch, ako na celoslovenskej kandidátke v celoslovenskej konkurencii. Nehovoriac o tom, že každý normálny človek by si dobre rozmyslel, či sa chce ocitnúť na jednom papieri napríklad s Kotlebom. Väčšinu mandátov by si aj v takomto prípade rozdelili známi politici. Slušnú šancu na úspech by mali ešte celebrity a extrémisti, prípadne ľudia s dostatkom peňazí na masovú kampaň. Veď nech si len navrhovatelia urobia prieskum, koľko ľudí o nich tuší za hranicami ich miest. Za všetky len jeden príklad. Primátor Žiliny Ivan Harman získal v parlamentných voľbách len niečo viac ako tritisíc preferenčných hlasov, zatiaľ čo v martinskej komunálnej politike neúspešný, no celorepublikovo známy Stanislav Janiš takmer deväťtisíc krúžkov.
Iniciatíva vychádza aj zo síce dnes veľmi moderného, ale falošného presvedčenia, že o každom nestraníkovi treba automaticky predpokladať, že je schopnejší a čestnejší ako človek zo straníckou knižkou.  Komunálna politika je pritom plná príkladov, ako veľmi to nie je pravda.
Ak teda chcú spomínaní primátori skutočne pomôcť neobjaveným odborníkom a regionálnym osobnostiam, mali by  sa inšpirovať osvedčenými receptami a nepúšťať sa do pochybných experimentov.
Pokiaľ im, samozrejme, išlo o viac než o vlastný marketing.