Iste, nedá sa ešte na sto percent povedať, či údaje získané z práve skončeného sčítavania budú mať ako-tak prípustnú mieru chybovosti, alebo ich štatistici budú môcť rovno zahodiť do koša. Z chaosu, v ktorom sa ocitla 115-tisícová Petržalka (autor týchto riadkov tu má trvalý aj obvyklý pobyt), kde demoralizovaní sčítací komisári dávali hromadnú výpoveď a tí, čo zotrvali, sa so zvesenými hlavami motkali medzi panelákmi ako bludní Holanďania, možno usúdiť, že sčítanie skončilo kolapsom vo viacerých končinách Slovenska. Je teda celkom možné, že sme teraz – v rokoch šetrenia a uťahovania opaskov - len tak vyhodili von oknom 30 miliónov eur (teda takmer miliardu korún). Kto je zodpovedný za túto draho zaplatenú blamáž?

Minister vnútra Daniel Lipšic pred mesiacom označil za vinníka zlej organizácie Štatistický úrad a uviedol, že „je na čase, aby v tejto krajine za vážne chyby niesli zodpovednosť aj vysoko postavení úradníci“. V tomto má Lipšic pravdu. Len si pomýlil adresáta. Hlavným zodpovedným nie je Štatistický úrad na čele s Ficovou nominantkou Ľudmilou Benkovičovou, pretože po tom, čo sa dialo uplynulé dva-tri týždne, je podiel tohto úradu na výslednom fiasku zanedbateľný. Tým hlavným zodpovedným je šéf Úradu na ochranu osobných údajov Gyula Veszelei.  Jeho výzva – sformulovaná jeden deň pred spustením sčítania!!! – aby Štatistický úrad oznámil občanom, že sčítanie nebude anonymné, nie je ničím iným než politickou sabotážou miliardového podujatia. Veszelei mal mesiace na to, aby si spôsob anonymizácie údajov s Benkovičovou vyjasnil. Vysokopostavený úradník tejto krajiny však úplne neodôvodnene podkúril ľudovú paranoju a legitimizoval rôznych bezbečnostných analytikov, ktorí cez internet a senzáciechtivé médiá šírili bludy o tom, že sčítanie kopíruje praktiky ŠTB.
Pritom naše sčítanie bolo z hľadiska ochrany údajov skôr nadštandardné: v susednom Česku nemali žiadne nalepovacie identifikátory, ale občania svoje meno aj rodné číslo vypĺňali priamo do dotazníkov. V ďalších krajinách sa pýtali aj na príjem, kým u nás všetky citlivejšie osobné údaje zmizli. Pred 10 rokmi sa štatistici napríklad pýtali aj na poradie sobáša (čo by bol inak pre demografov užitočný údaj, ktorý by poskytlo presnejší pohľad na štruktúru rodiny) alebo na dátum sobáša. Nič z toho tam teraz nebolo, dopytované údaje boli celkom nevinné, čo videl každý, kto dotazník vyplnil. Navyše, úplne štandardným spôsobom bola zabezpečená dodatočná anonymizácia údajov. Jednoducho, na paranoju nebol žiaden racionálny dôvod.
A už vôbec nie v čase, keď svoje súkromie odhaľujeme v sociálnych sieťach ako Facebook a ani nechystáme ľudové povstanie proti elektronizácii zdravotných kariet.

Kým Veszeleiov úrad sčítanie doslova sabotoval, nešťastne sa vyjadrovali aj niektorí vládni politici. Ich psou povinnosťou bolo v tejto atmosfére upokojiť zneistených a dopletených ľudí a vyzývať ich, aby sa nechali sčítať, ako to vyplýva zo zákona. Azda aj oprávnené pochybnosti mali ísť v tejto chvíli nabok, keďže bolo treba zachrániť, čo sa len dá. Je paradoxom, že najmä politici, ktorí sa označujú za konzervatívcov, sa zviezli na ľudovej vlne frflania a nedôvery.
Poslanec za OKS Ondrej Dostál v predvečer sčítania spochybnil jeho zmysel aj argumenty Štatistického úradu, hoci napokon „zodpovedne“ napísal, že sa na sčítaní napriek veľkým pochybnostiam predsa len zúčastní. „Ale žiadny ďalší sčítací vlak by sme už rozbiehať nemali,“ uzavrel Dostál. To je úplne legitímny názor – ale úplne zle načasovaný.
Na druhej strane, Dostál je poslanec, zodpovedný za výkon svojho mandátu, a preto môže podľahnúť pokušeniu profilovať sa na kritike práve prebiehajúcej štátnej akcie.  
Na rozdiel od ministra vnútra. Ten najskôr necelé dva týždne pred začiatkom ščítavania napadol Štatistický úrad za zlú prípravu, hoci o chaose v sčítavacích obvodoch vedel už dlhé mesiace dozadu a nedostatky sa na poslednú chvíľu naprávali. Lipšicovo ministerstvo malo robiť vo finiši spolu so štatistikmi všetko preto, aby sa chyby odstraňovali – Daniel Lipšic si však vybavoval účty s Ficovou nominantkou.
Ešte horšie bolo, že Lipšic nijako nezasiahol do vojny medzi Veszeleiom a Štatistickým úradom, a teda vôbec nekorigoval z reťaze utrhnutého úradníka a ním šírenú paranoju. Naopak, minister v čase, keď bolo jasné, že sčítanie je ohrozené, verejne zdôrazňoval, že je každého osobným rozhodnutím, či sa na sčítavaní zúčastní a ubezpečoval, že nikomu nehrozia sankcie, ak tak nespraví. To je síce milé – ale ak je uvedené jediným posolstvom, ktorým minister vnútra reaguje na iracionálnu paniku, je to čistý populizmus. Minister má v prvom rade slúžiť verejnému záujmu, ktorým bolo v danej chvíli zachrániť miliardu korún, a nie pulírovať si osobný imidž ochrancu „práv“ vyľakaných občanov.

Mimochodom, v slovenskom prípade nejde o precedens. V roku 1987 sa podobná blamáž udiala v Nemecku, kde sa do čela kampane vyzývajúcej na bojkot sčítania ľudu postavila mládežnícka organizácia liberálov z FDP, spolu s anarchisticky ladenými Zelenými a odbormi. Je paradoxom, že sa u nás do čela pochybovačov postavili konzervatívci. Alebo konzervatívni anarchisti?
Najviac zodpovednosti tak v období sčítavania prejavil prezident, ktorý napomínal nezodpovedných politikov a vyzýval občanov k vyplneniu dotazníkov. Ivan Gašparovič, prezývaný aj Ičo Blatník, sa tak stal zrazu na staré kolená príkladom štátnika. Smutný obraz.