Saša Ilić (1972) je belehradský prozaik, pracuje v Srbskej národnej knižnici v Belehrade. Jeton Neziraj (1977) je prištinský dramatik, pracuje ako umelecký riaditeľ Kosovského národného divadla. Jeden by očakával, že sa budú príkladne „z duše nenávidieť“, ako sa na Balkáne sluší a patrí. Chlapci si však píšu listy, ktoré sa začínajú oslovením Milý Saša, Milý Jeton a končia sa priateľským pozdravom. Vzácny úkaz!

Saša a Jeton sa zoznámili na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Lipsku v marci 2010. Následne sa rozhodli zostaviť dve antológie, ktoré by vnímavým čitateľom na „obidvoch stranách frontovej línie“ – čo je hyperbola autora tohto blogu – predstavili mladších tvorcov zo susednej krajiny: Srbom Kosovčanov a Kosovčanom Srbov. Tento unikátny počin podporila európska literárna sieť TRADUKI, čoho výsledkom sú dve antológie. Prvá sa nazýva Z Prištiny s láskou, druhá  Z Belehradu s láskou. Úvod antológií tvorí šesť emailov, ktoré si Saša a Jeton vymenili počas práce na projekte. Pre najnovšie číslo Revue svetovej literatúry ich preložil môj priateľ a tlmočník, ktorý ma od roku 2003 sprevádzal na viac ako dvadsiatich cestách do Kosova či do iných balkánskych krajín, etymológ Ľubor Králik.

O čom si teda píšu obyvatelia krajín, kde – ako presne vystihuje Neziraj - poznali a naďalej poznajú iba dve kategórie, vlastencov a zradcov? Inak, albánska redakcia Deutche Welle v tejto súvislosti výstižne píše o Balkánskej zakázanej láske. Ich mimoriadne otvorene priblížené a pre našinca v mnohom šokujúce osobné príbehy, zážitky a postrehy vypovedajú viac ako desiatky kníh o dejinách.

Tak napríklad Saša Ilić, ktorý sa narodil a vyrastal v strednom Srbsku (odkiaľ bolo do Belehradu rovnako ďaleko ako do Kosova) píše o obávanej šifre, o mantre K.R. (Kosovo – republika), ktorá napĺňala ovzdušie jeho detstva, už i tak presýtené politikou. Hrôzostrašnosť Kosova na neho naplno doľahla vtedy, keď – už dávno po smrti Tita – prichádzali sa predtuchou akéhosi „konečného riešenia“ do Srbska akési chudobné srbské rodiny z Kosova. Krčili sa na prívese za traktorom, kupovali pozemky aj neďaleko domu Ilićovcov. Ich ilegálnej osade čoskoro prischla prezývka „čínska štvrť“. Pointa je v inom. Domáci vystriedali celý arzenál – od posmeškov cez nadávky preklínajúce ich „šiptarskú“ (hanlivé označenie Albánca) matku až po bitky. Aby bolo jasné, Srbi nenávideli Srbov, teda svojich súkmeňovcov. „Kvôli takým,“ kričal Sašov sused, „jedného dňa ostaneme bez Kosova.“ Nuž, stalo sa. Malý Saša, ktorý vtedy, na školskom dvore s tými prišelcami zdieľal čosi spoločné, vnímal celkom nový pocit vylúčenosti zo spoločenstva. Neskôr, keď sa vojny skončili a padol Milošević a keď učil na kedysi prominentnom belehradskom Gymnáziu sv. Sávu sa sám dostal do nemilosti svojich študentov. Čím?  Paradoxne, analýzou básne Sándora Petöfiho. Revolučný romantizmus ho stál takmer hlavu. Raz si na neho na chodbe školy počkal vystrihaný širokoplecí mladík , ktorý mu sucho oznámil, že ako Šiptar tam nemôže učiť a že ho zabije. Ako to skončili, tušíte správne. Na škole neskončil mladík, ale Saša Ilić, bez toho, aby ho podporili jeho kolegovia ustráchaní pedagógovia.

S nenávisťou tých svojich má bohaté skúsenosti aj Jeton Neziraj. Emaily priateľovi Sašovi píše v peknej reštaurácii svojho uja, tá bola kedysi majetkom kosovských Srbov. A teraz – ako píše – už u nás v dedine niet jediného Srba. Zmizli ako gáfor, povedali by Albánci so svojím cynickým humorom. Z prvých školských rokov si Jeton zreteľne pamätá Dejana, jediného srbského spolužiaka, od ktorého sa naučil po srbsky iba nadávku jebem ti mater. Oveľa neskôr milý Dejan, ktorý v detstve prežil mnohé albánske posmešky a príkoria začala pracovať na oddelení vydávania pasov. A vracal im to.  „Boli to časy, keď mnohí dejanovia pristupovali k životu kosovského Albánca rovnako ako k životu dajakého pouličného psa,“ píše Jeton Sašovi. A dodáva, že neskôr dva albánski žiaci zaútočili kameňmi na srbskú učiteľku, za čo ich stihol strašný trest – albánski učitelia chceli ukázať, že sa dištancujú od výčinov nespratníkov a kruto ich bili. Čo tým asi tak dosiahli? Viem, naivná otázka. Jeton si takisto neskôr spomína na svojho starého otca, ktorý musel mať sekeru vždy večer v dome. „Ak nás Srbi prídu rozsekať v spánku na kusy, nech nás aspoň rúbu svojimi sekerami, nie našou!“ vravel jeho dedo. Hrôzostrašné scény, ktoré si ako dieťa či mladík Jeton predstavoval sa potom, žiaľ, naplnili. Nacionalistami na obidvoch stranách starostlivo pestovaná nedôvera a strach sa zúročili. Vojnou.

Nuž tak. Toto – a mnohé iné – si priateľsky píšu Srb Saša a Albánec Jeton. Paralely so Slovenskom nehľadajte, neprežili sme to čo oni. Našťastie. No ako poučenie je to veľmi silné a užitočné.