Ján Slota je ozaj skvelý líder národnej strany. Na korunu si spomenul v ten najpríhodnejší čas. Keď Slovensko s nekritickým nadšením vstupovalo do eurozóny, koaličný Slota síce za euro nehorlil, ale čušal ako voš pod chrastou. (I keď autor týchto riadkov, ktorý písal proti rýchlemu prijatiu eura, bol za to rád, o takéhoto spojenca príliš nestál.)

Tak to bolo pri všetkých témach, ktorých by sa každá normálna vlastenecká strana chytila. Keď sa hlasovalo o Lisabonskej zmluve, ktorá zbavovala Slovensko ďalších právomocí v prospech Bruselu a opozícia ju z vnútropolitických dôvodov nepodporila, koaličný Slota vyčítal SDKÚ, že napľula na Európsku úniu. A keď prišla do parlamentu deklarácia o daňovej zvrchovanosti, koaličný Slota, ktorý za všetkým pozemským zlom vidí Maďarov a za všetkým dobrom eurofondy, ju odmietol s tým, že sme predsa v Európe a aj tak sa nám raz treba zharmonizovať. Vskutku skvelý národniar.

Esenesácke národniarstvo má len jeden jediný bod programu, ktorý vyjadril Slota aj včera: „Spišiak je Maďar ako poleno.“ Vetu, ktorá by mala policajného prezidenta diskreditovať ešte viac než táto, zo Slotu za živa nevytiahnete, tu sa jeho duševný obzor končí.
Iredenty sa Slota a jeho verní voliči desia celých 20 rokov bez ohľadu na to, či je na čele slovenských Maďarov Csáky alebo Bugár a bez ohľadu na to, či je v čele maďarskej vlády Horn, Gyarcsányi alebo Orbán, lebo aj tak sú všetci títo Maďari „lumpy“ (copyright Slota).

O Slotovi a SNS sa hovorí, že mentálne uviazli v 19. storočí. Lenže to je hrubá urážka onoho storočia aj vtedajších národovcov. Štúr, Hurban či Palárik boli rozhľadení intelektuáli, ktorí čítali Hegela a Montesquieua, pričom vnímali problémy svojej doby v mnohých vrstvách. Keby existoval stroj času a náš Janko Slota by sa preniesol o 160 rokov dozadu, zakladateľom moderného slovenského národa by sa postavili vlasy dupkom. Hurban, ktorý zakladal spolky miernosti a triezvosti, by ho vo svojich dobrovoľníckych zboroch nechcel ani za najradovejšieho pešiaka. Štúr by si po vypočutí Slotu ešte raz povzdychol, že „prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe“. Palárik, muž originálnej skepsy a zdravého rozumu, ktorý sa vadil so Štúrom, by hnal burana Slotu vidlami. A čo by o ňom asi tak napísal kritický duch Jonáš Záborský, ktorý si uťahoval zo Štúrovho ľudu, že je „sprostý“ a „zhovädilý“?

Čo by si vlastne Slota v tej dobe počal? Možno by sa podľa vzoru ďalších premenoval na Jánosa Szlotu a išiel si robiť svoje kšeftíky do centra biznisu Budapešti, až kým by mu neklepli po prstoch.

Nie, Slota nie je produktom 19., ale konca 20. storočia. Volia ho najmä ľudia, vykorenení komunizmom a zakorenení vo svojich komplexoch, pre ktorých sa národniarstvo začína aj končí v hororovom šoku z toho, ako sa v slovenskej Dunajskej Strede môže akási predavačka oboriť na vlasteneckého zákazníka slovom „tessék“.  

Tejto krajine by veľmi prospelo, keby sa ponovembrová SNS, tento slepý a hlúpy výhonok 20. storočia, aj za asistencie Anny Belousovovej, konečne prepadla na večné veky tam, kam patrí: pod slovenskú zem.


PS: V nasledujúcom čísle .týždňa, ktoré vyjde v pondelok, sa na 10 stranách s kresbami Štúra, Kossutha a ďalších, venujeme 150 rokom Memoranda národa slovenského, atmosfére tej doby aj sporom, ktoré medzi sebou vtedy viedli naši národovci. A sľubujem, že meno Jána Slotu nepadne ani raz.