Peter Kotrha na nej premietol 40-minútový film – čiastočne road-movie a čiastočne dokument – z tejto kampane. A tak sme si pripomenuli ten fantastický dvojtýždňový happening, ktorý patril k tomu najkrajšiemu, čo som v živote zažil.

Na tom, že išlo o naprosto mimoriadny zážitok s ešte mimoriadnejšími ľuďmi (čím nemyslím len štyroch kandidátov OKS, ale celý podporný tím), nemohli výsledky volieb zmeniť vôbec nič. Ale skutočnosť, že sa všetci štyria dostali do parlamentu, z toho urobila niečo nielen mimoriadne, ale priam historické. Nikdy v živote som nebol pri ničom podobnom.

Môj skvelý pocit neskôr ešte umocňovali všelijakí mudrlanti, ktorí mi vysvetľovali, že OKS sa do parlamentu dostala div nie podvodom. Vždy to boli členovia a sympatizanti takzvaných veľkých strán, či už napravo alebo naľavo od stredu. Ich kvákanie mi vždy pripadalo ako sťažnosti Goliáša, že praky nie sú povolené. Alebo, že sú povolené, ale nemali by byť. Alebo, že by radšej vôbec nemali byť.

Vždy som to mal rád. Je naozaj príjemné, počúvať takého Goliášika ako politologizuje a s plamenným presvedčením tvrdí, že OKS nie je v parlamente a že sa tam dostala neférovým spôsobom. Príjemné je to už len preto, lebo druhá časť vety popiera prvú. Ale to na tom ešte nie je to najlepšie. Najkrajšie je počúvať Goliášovo rozhorčenie a potichu si vychutnávať nádherný pohľad na tú obrovskú hrču, ktorú má medzi očami.