.aj tento príbeh som povedal včera večer na otvorení festivalu Jeden svet v bratislavskom Charlie´s. Medzi paradoxy tohto jedného (prepojeného) sveta som zaradil aj moju diskusiu so staršinami, členmi šúry v zapadnutej severoafgánskej dedinke Bibi Chadeja, kde Švédi vybudovali krásnu dievčenskú školu. „Ako komunikujete s okolím?“ opýtal som sa tých chlapíkov v istej chvíli, pričom jeden z nich vytiahol spod šiat tri mobily. „To aby som bol vždy na signále, máme v krajine šesť mobilných operátorov,“ vysvetlil. Všetci sme sa z chuti zasmiali. Na moju zvedavú otázku, ako komunikovali so svetom pred érou mobilov členovia šúry povedali, že kedysi mali kuriéra – za päťsto afgani (v prepočte desať dolárov) išiel so správou do Iránu alebo do Pakistanu. Niekoľko dní.

Prečo to spomínam? Človek v ohrození a festival Jeden svet majú desať rokov. Mnohí, vlastne väčšina mojich kolegov z tejto humanitárnej organizácie boli v Novembri 89 malé deti. Tak malé, že si sotva pamätajú niečo z komunistickej éry. V týchto dňoch sa tu bude pripomínať význam slobody – pre Slovensko. Pripomeniem iný aspekt, podľa mňa jeden z najdôležitejších. Prejavom slobody je pomoc iným, v krízových krajinách postihnutých vojnami, autoritárskymi a totalitnými režimami či prírodnými katastrofami. Som hrdý na to, že moji mladí kolegovia – ale aj kamaráti z Magny, Erka, Adry a iných organizácií – sa suverénne pohybujú a zručne organizujú pomoc po celom svete. Je tu ešte iný pozoruhodný fenomén, často ide o odhodlané mladé ženy. Ak spomeniem, iba niektoré, tak Ivanu Kullovú vyhostili z Kuby, kam viezla pomoc pre disidentov. Marcela Ondeková distribuovala pomoc po zemetrasení v Pakistane. Ivana Raslavská pracovala v Afrike. Maja Tománková distribuovala potraviny po cunami v Ázii.

Nebuďme maloverní a provinční. Nezaoberajme sa iba sami sebou, Ficom, Mečiarom a Slotom. Buďme hrdí na našich „ľudí v ohrození“, tešme sa z tisícov mladých ľudí po celom Slovensku, ktorí sa zaujímajú o stav sveta, ktorí navštevujú festival Jeden svet. Diskutujú, pýtajú sa, chcú pomáhať. Sloboda pre nich nie je samozrejmosť, ale hodnota, o ktorú budú bojovať. Aj tu doma. Včera sme na otvorení festivalu premietli anketový dokument českého filmára Jana Špátu. V rokoch 1964 a 1989 sa pýtal mladých ľudí v socialistickom Československu na ich túžby, lásky a sklamania. „Chcel(a) by som ísť do Paríža, ale asi sa mi to nesplní,“ vraveli smutne mnohí. Pre našich dnešných  mladých je Paríž často iba tranzit na cestách ďalej.