Nad tým, ako mohla dať Pravda horšiu známku za vládnutie Dzurindovi než Ficovi, sa už so zdvihnutým obočím v tejto analýze zamyslel Gabriel Šípoš. Iste, iste, čudné známkovanie a ešte čudnejšie zdôvodnenie.
Na druhej strane hlavný komentátor Pravdy Peter Javůrek nebol vo svojom hodnotení k Ficovi milosrdný. Škoda len, že sa zasekol v čase – kdesi v školskom roku 2007/2008. Napísať v júni 2010, že hospodárska politika vlády bola v podstate zodpovedná a vďaka tomu si ekonomika “veselo užíva výsledky Miklošovej práce”, keď stav verejných financií a hrozivo rastúca zadĺženosť (zn. PPP) pripomínajú Maďarsko z roku 2006, nie je práve analytický majsterštyk.
Ale zaseknutie v čase nie je pod vedením šéfredaktorky Nory Sliškovej hlavný nedostatok Pravdy. Vráťme sa ešte dva mesiace dozadu. Na začiatku apríla, teda krátko po tom, čo sa zmenil majiteľ denníka vrátane vedenia redakcie, sme v .týždni s kolegyňou Evou Čobejovou napísali nasledovné: “Na základe rozličných informácií z podnikateľského prostredia sa domnievame, že skutočným majiteľom nie je Biermann, ale ľudia blízki Smeru. Je preto možné, že Smer konečne získal denník, ktorý ho síce nebude otvorene chváliť, ale preferenčne sa zameria na kauzy SDKÚ a zvyšku opozície. Odkloní tak pozornosť od aktuálnych škandálov Ficovej strany.“
Čo sa dá po dvoch mesiacoch povedať? Uvedené sa viac menej potvrdilo, i keď s istou výhradou. Neuveriteľný PR-rozhovor s krásne nafoteným riaditeľom STV Štefanom Nižňanským berme ako nepodarený vtip, ktorý sa udial bez súhlasu šéfredaktorky (zdroje zvnútra redakcie hovoria, že Slišková sa za rozhovor redaktorom ospravedlnila).
V zásade však platí, že Pravda Ficovmu Smeru otvorene nenadbieha, naopak, k vláde je štandardne kritická. Po tom, čo sa neúspešne pokúšala prepojiť kauzu Veľký Slavkov s SDKÚ, sa proti najväčšej opozičnej strane neobjavilo nič, kde by sa dalo čerpať podozrenie, že tak robí nie vo verejnom záujme, ale na kohosi objednávku. Tiež treba dodať, že z Pravdy medzičasom odišla podstatná časť redakcie, čo sa muselo podpísať na poklese kvality – ak sa pozorovateľovi zvonka zdá niečo podozrivé či zvláštne, vôbec za tým nemusí byť zámer súvisiaci so zmenou majiteľa.
Je tu však jedno veľké ALE. Keď denník SME spolu s Novým Časom zverejnili v sobotu 15. mája šokujúce informácie o zmluve medzi Fedorom Flašíkom a nebohým podnikateľom Blaškom, Pravda kryla Smeru chrbát. Poukázal na to už aj bloger Filip Struhárik (ktorý pracuje ako editor webu Sme), skúsme to ešte raz vlastnými slovami zhrnúť: touto zmluvou, ktorej pravosť Flašík popiera, uzrela svetlo sveta kauza stotisíc krát vážnejšia než finančné škandály SDKÚ, ktoré nedávno na niekoľko týždňov ovládli aj vďaka Ficovým tlačovkám mediálnu krajinu. Dlhoročné novinárske špekulácie o tom, že Smer založili politici a exmečiarovskí podnikatelia ako akciovku, dostali konečne aj papierový základ. Skrátka, sponzori vložili do strany ťažké milióny a ako protihodnotu získali právo nominovať svojich ľudí za poslancov a za figúrky v štátnej správe. Zverejnená zmluva ešte viac posilnila dôvodné podozrenie, že sponzori si uplynulé štyri roky svoje akcie v Smere vyberali v podobe mamutích zákaziek.
Takýto stranícky škandál tu po Novembri ešte nebol. Ak je to tak, a všetko nasvedčuje, že to tak naozaj je, Smer nie je strana, ale mafia. 
Povinnosťou štandardných novín je preto informovať o závažných zisteniach kolegov, prípadne sa snažiť posunúť informácie ďalej.
Denník Pravda k tomu pristúpil inak: škandál mu ani raz nestál za umiestnenie na titulke. Po troch dňoch priniesol na ôsmej strane agentúrny článok s názvom „Fico a Flašík sa bránia obvineniam médií“. Namiesto podrobného citovania zo zverejnenej zmluvy ponúkol obhajobu Fica a Flašíka. 
20. a 21. mája sa denník venoval kauze aspoň na druhej strane, ale išlo len o zhrnutie udalostí predošlého dňa, ktoré sa nedali ignorovať dokonca ani v správach STV (Dzurinda totiž žiadal, aby Fico kvôli tomu odstúpil a následne generálny prokurátor Trnka oznámil, že sa tým bude zaoberať, keďže KDH a Smer v tejto veci podali trestné oznámenie). Pravda urobila aj teraz veľa preto, aby zistenia novinárov zrelativizovala. Napríklad článok z 21. mája predostrela ako klasickú politickú prestrelku, citovala Lipšica, následne Maďariča a Fica a záverom pripojila pozoruhodný odstavec o tom, že podozreniam z financovania čelilo pred rokmi v súvislosti s nejakým darom vo výške 1825 eur aj samotné KDH. Fantastické.
Čo na to celé komentátori Pravdy? Keď už informovanie nezvládli spravodajcovia, dokázali aspoň oni zasadiť ďalšiu novú „kauzičku“ do reálneho obrazu? Prvý aj posledný komentár priamo k téme napísal Peter Javůrek. Vraj ide o len o “ďalšiu epizódu nekonečného seriálu na náš účet”. Viac nič k veci, žiadne zasadenie do kontextu, iba verklíkovanie starých úvah o tom, ako sú strany zašpinené a všetci sú vlastne rovnakí. Javůrek zmienil sponzorov Smeru aj začiatkom júna v spomínanom zásadnom hodnotení Ficovej éry. Opäť spôsobom pre Pravdu tak príznačným: “Nuž a na záver nemožno obísť podnikateľský a vskutku podnikavý background strany Smer, ktorý dnes tvorí dôležitú položku volebnej kampane a antikampane. Bez toho, aby sme tu opakovali najnovšie podozrenia, ktoré sú posledné týždne obsahom denného spravodajstva, môžeme povedať, že nikto, kto sledoval stranu Roberta Fica od jej začiatkov, sa dnes nemôže tváriť prekvapene.“ Ešteže Pravda tieto podozrenia ani raz poriadne nezopakovala, čitatelia denníka sa tak naozaj nemajú dôvod tváriť prekvapene...
Zhrnuté a podčiarknuté: denník Pravda sa najväčšej ponovembrovej straníckej kauze venoval v posledných týždňoch asi toľko, ako dvom kauzám spojených so Sulíkovou SaS. Dva väčšie články (raz na štvrtej, potom na piatej strane) venoval koncom mája poslaneckému kandidátovi Vladimírovi Kabaňovi, ktorý bol pred 14 rokmi stíhaný v Nemecku za falšovanie technických preukazov. A začiatkom júna na piatej strane informoval o Sulíkovej životnej partnerke, ktorú jej otec ako 19-ročnú nanominoval do podvodnej nebankovky.
Takže asi tak: Kabaňa a hriechy otca Sulíkovej družky sú podľa Pravdy rovnakým ohrozením demokracie ako smerácke sponzorské zmluvy.

Iste, to všetko môže mať prozaické vysvetlenie: Pravde sa o sponzorskej zmluve nechcelo veľmi písať iba preto, že s tým prišiel konkurenčný denník SME. A tak len tíško závidela. To je síce malicherné a hrubo neprofesionálne, ale aspoň by sme za tým nemuseli hľadať temné motívy.
Lenže v zasvätených novinárskych kruhoch sa má už prinajmenej dva mesiace za isté, že Pravdu v skutočnosti nevlastnia ľudia z J&T ani oficiálny majiteľ Karol Biermann, ale Jozef Brhel. Teda jeden z hlavných sponzorov Smeru.
Papierových dôkazov však – zatiaľ - niet. Existujú iba dobré, vierohodné zdroje a indície, vďaka ktorým sa informácia o pravom pozadí Pravdy šíri v malej Bratislave pomerne rýchlo. Asi tak, ako sa kedysi začal šíriť chýr o akciovke, ktorá dnes vystupuje pod obchodným názvom Smer-SD.