Úspory vo výške 3,3 miliardy eur viedli v metropole Grécka k najhoršej vlne nepokojov za posledné roky. Vyhorelo vraj až 45 budov. Sú to znepokojujúce obrazy násilia, ktoré o pár rokov môžu zachvátiť celú Európu. Nejde len o explicitné dlhy. Európske štáty majú vo svojom sociálnom zákonodarstve záväzky, ktoré sú násobkami ich HDP. Nepriaznivá demografia ich čoskoro obnaží. Zaznievajú hlasy, že v istom zmysle je väčšina Európy zbankrotovaná už teraz.

Zrážka s ekonomickou realitou

Z ľavicových kruhov napriek tomu prichádzajú tirády o konci kapitalizmu. Pritom, ak tu niečo dostáva vážnu ranu, tak je to myšlienka sociálneho štátu s bezodnými zdrojmi. Vyhliadky Európy do budúcnosti? Minimálna mzda sa zníži, dôchodkový vek posunie ďalej do budúcnosti, dovolenky bude menej a národné ekonomiky sa budú musieť stať všestranne konkurencieschopnejšími. - Či im už bude vládnuť ľavica alebo pravica.   

Týka sa to aj Slovenska, kde funguje zvláštny paradox. Na jednej strane štát žije už od svojho vzniku nad pomery a sústavne míňa viac, než vyberie. Takže po voľbách sa môžeme pripraviť na zvyšovanie daní a otázkou je len, že ktorých a o koľko. Na strane druhej, Slovákom sa verejné služby, ktoré za svoje peniaze dostávajú, zdajú už teraz nedostatočné. Čomu sa ani nedá diviť. Natíska sa otázka, čo nastane v uliciach slovenských miest, ak nasledujúca vláda občanom oznámi, že žiaľ, v budúcnosti budú musieť platiť viac, no dostanú od vlády menej.

Na dnešné protesty proti Gorile, s hádzaním banánov na prezidentský palác, možno ešte budeme spomínať ako na „púte mierumilovnosti“. Keďže časť občanov je ekonomicky doslova negramotná a nevie, prečo minimálna mzda nemôže byť napr. 3 tisíc eur alebo prečo štát nemôže pre občanov natlačiť viac peňazí, aby každý bol milionárom, treba sa pripraviť, že sa vyrojí viac populistických hnutí typu 99 percent. Nie je vylúčené, že jedného dňa dospejeme do stavu, kedy sa Robert Fico bude v porovnaní s týmito „novými spasiteľmi“ javiť ešte ako umiernený štátotvorný politik...

Eurozóna ako zdroj (nie riešenie) politickej nestability?

Každopádne, na dlh, tak ako na každú drogu, sa ľahko zvyká. Krátkozrakí populistickí politici si najskôr kúpia voličov za peniaze, ktoré budú splatné, keď už oni nebudú v úrade. Verejnosť si chce niečo užiť „dnes“ a hoci to znie kruto, pokojne aj na úkor generácie ich detí. Veď nejako bolo a nejako bude. A keď príde na rad platenie, zo „sociálnych výdobytkov“ sa už ustupuje ťažko. Podráždenosť, hnev, úzkosť, skleslosť, depresia a strach sú potom spoločnou platformou, na ktorej sa stretáva psychológia závislosti s náladami vyčíňajúcich davov ľudí v uliciach, odmietajúcich sa zmieriť s ekonomickou realitou.

Stále je tu však možnosť nechať Grékov odísť. Proste akceptovať, že v juhovýchodnej Európe veci fungujú inak a nesnažiť sa za cenu ťažkých obetí meniť ich kultúru. Lebo vyústením tamojších nepokojov ako dôsledok snahy udržať krajinu v eurozóne za každú cenu, by v krajnom prípade mohol byť aj štátny prevrat alebo občianska vojna. Pri takom vyústení, ktoré si nikto neželá, by sa ukázalo, že Európska únia nedokáže splniť ani svoj najzákladnejší prísľub: ten o priestore mieru, stability a demokracie.