Za tmy vstáva už roky. Vždy mal vďaka tomu náskok pred ostatnými. Raňajkuje jednoducho, stroho. Tiež starý zvyk. Lekár mu ho schvaľuje.

Pri čiernom čaji si prezrel noviny, krátko sa zastavil pri čomsi zo sveta a v sekcii veda. Nečítal dlho, nebolo čo. Vrátil sa radšej k rozčítanej knihe, Pamäte generála De Gaullea, práve vyšli a včera si ich kúpil v neďalekom Artfóre. V duchu sa s francúzskym generálom porovnával. Oceňoval jeho strategické myslenie, najmä nechuť k Angličanom a Američanom. Niektoré anekdoty mu hovorili z duše. V skutočnosti nebolo čo porovnávať. Veď keby bola jeho materčinou francúzština, stáli by na opačných frontoch.

Na obed sa vybral do mesta. Von chodil pravidelne. Občas sa zastavil vo firme, pravidelne chodil len na obed. Obedným menu pohŕdal, vybral si reštauráciu, kde ho mestský plebs nebude vyrušovať.

A tam to prišlo.

„Tak, máme zase výročie,“ hovorí mu ktosi. Nepoznal ho. Odmerane sa na neho pozrel a zostal mlčať.

Výročie.

Nuž áno. Máme.

Vtedy som vydal rozkaz, aby sa proti ľuďom nezasahovalo. Nikto to neocenil. Ešte aj dnes nechápavo potočil hlavou. Ja som bol tunajším Gorbačovom, nikto si to neuvedomil. Hlupáci. Najmä tí Česi. Hra s tým mŕtvym študentom sa mu od začiatku nepáčila. Ale čo už. Musel mať pripravenú aj druhú variantu, pre prípad.

Dvadsaťdva rokov, pomyslel si a pomaly dopil koňak.

Kedysi by som to nebol povedal, veď mi prerušili kariéru v najlepšom veku. Prvýkrát sa usmial.

„Stálo to za to,“ povedal nahlas a podal časníkovi platobnú kartu.