Smútok nad Slovenskou televíziou, tak som nazval jeden zo svojich komentárov na margo situácie v Slovenskej televízii. Nepovažujem tento povzdych za prázdne sentimentálne gesto, či nostalgický povzdych. Je úmerný  momentálnemu stavu tejto, podľa mňa významnej inštitúcie, ktorá by mala prispievať ku kultúrnemu zdraviu krajiny. Svojho času som reagoval v tomto týždenníku na postoj Petra Zajaca k tejto inštitúcií, (P.Zajac: Slovenskú televíziu treba zrušiť, 27 Týždeň, 6.júla 2009). ktorú napriek jej súčasnému úpadku stále považujem za významný kultúrny projekt hodný zachovania.
       Pre viaceré odlišnosti, najmä súvislosti s problémom zrušenia verejnoprávnej Slovenskej televízie, ale hlavne budúceho  smerovania STV, ktorá je spolu s komerčnými televíznymi stanicami legitímnou súčasťou slovenského televízneho trhu, by som chcel prispieť k verejnej diskusii, ku ktorej verím, že sa schyľuje, niekoľkými poznámkami i návrhmi.
       V preambule základného poslania Slovenskej televízie okrem iného čítame: „Slovenská televízia bola zriadená podľa zákona č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii ako národná, nezávislá, verejnoprávna, informačná kultúrna a vzdelávacia ustanovizeň. V decembri 2003 schválila NR SR nový zákon o Slovenskej televízii (zákon č. 16/2004 Z. z.), ktorý stabilizoval Slovenskú televíziu ako verejnoprávnu inštitúciu ... Slovenská televízia ako vysielateľ zriadený zákonom, poskytuje službu verejnosti v oblasti televízneho vysielania, a je financovaná najmä z verejných prostriedkov. Programová služba Slovenskej televízie je z hľadiska svojho geografického dosahu univerzálna, programovo rozmanitá a pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti.“
       Pokúsim sa predovšetkým v širšom zábere zadefinovať a zovšeobecniť „verejnoprávnosť“ televízie, čo nie je ľahká úloha, pretože v odborných a najmä politických kruhoch existuje veľa rozličných, neúplných a dokonca i odporujúcich si názorov. Pokúsim sa o to v  rozsahu, ktorý nám azda ozrejmí aj rozdiel medzi ňou a  televíziami komerčnými.
       Verejnoprávna televízia je inštitúcia, ktorá svojím programom slúži na zvyšovanie vzdelanostnej a kultúrnej úrovne občana-diváka, na inšpiráciu realizovania jeho túžob vlastnými silami, prináša mu zábavu na patričnej kultúrnej úrovni a posilňuje tým spoločenské, demokratické a kultúrne zdravie Slovenska. Získava dobrovoľnú finančnú podporu zo spektra slovenských inštitúcií a  podnikov, sponzorov,  fondy z  vládnych zdrojov a   v  našom prípade aj,  na rozdiel od mnohých verejnoprávnych televízii vo svete, povinných koncesionárskych poplatkov občanov. Musí sa usilovať o zabezpečenie a udržanie vysokej kvality programov pre dospelých a deti, ktoré sú osobitne závažnou cieľovou skupinou. Jej povinnosťou je posunúť vzdelávanie, históriu, prírodu, spravodajstvo, dokumentaristiku, programy pre verejné záležitosti a  vedu a  techniku  na úroveň, ktorá bude zaujímavá pre  najširšie vrstvy obyvateľstva. Charakter verejnoprávnej televízie musí byť mimovládny a neziskový. Na jej čele je Generálny riaditeľ, ktorý by mal podliehať nie Televíznej rade, zloženej z hľadiska potrieb politických stán a teda
politickej orientácie jej členov, schvaľovanej  parlamentom, ale  Rade osobností, zloženej vo verejnom záujme. (Podrobnejšie o  Rade osobností v  ďalšej časti úvahy). Obsah programu musí byť podmienený redakčnou integritou, kvalitou, rozmanitosťou a autonómiou. Mal by v divákovi ktorejkoľvek politickej a občianskej orientácie vzbudzovať dôveru bez politického a ekonomického tlaku, teda vplyvu vládnej moci, investorov a sponzorov. Verejnoprávna televízia sa musí snažiť dosiahnuť najvyššiu možnú kvalitu v  dokonalosti, tvorivosti, rovnováhy, inovácie, spravodlivosti a  odvahy. Musí si vybudovať schopnosť vzdelávať, informovať a  zabávať na úrovni vysokého kultúrneho stimulu. Obsahom a  rozmanitosťou sa musí snažiť podporovať spoločné ciele demokratickej spoločnosti, zlepšovať prístup verejnosti k plnému rozsahu informácií o problémoch našej doby. Musí slúžiť rovnocenne väčšinovému i  menšinám obyvateľstvu tak, aby obsah programu plne odzrkadľoval pluralitu našej spoločnosti. Diváci sú najväčším zdrojom prijmu verejnoprávnej televízie (povinný koncesionársky poplatok) a  preto je  nevyhnutné  prejaviť im najväčšiu úctu. (Aj o tomto aspekte budeme hovoriť podrobnejšie neskôr)  Oni sa musia stať cieľom úsilia o kvalitu programov, ktoré by im mali otvárať oči do sveta vedy, umenia, hudby, histórie a do všetkých ostatných oblastí vzdelania. Toľko základná charakteristika verejnoprávnosti ku ktorej som použil zdroje z viacerých svetových televízii a modifikoval som ich pre konkrétnu spoločenskú situáciu na Slovensku a pre základné úlohy, ktoré by Slovenská verejnoprávna televízia mala plniť.
     
        Chcel by som  sa podeliť o myšlienky, ktoré považujem za základ systému či systémovosti, ktorá v STV doteraz najmä z hľadiska nezávislosti, absentuje. Načriem však na okamih do osobných spomienok.
       V roku 1955 bol som spoluzakladateľom tejto inštitúcie, ktorá mala v tom čase oficiálny názov Československá televízia, štúdio Bratislava. Eufória v nás pretrvávala roky i za komunistického režimu, pretože sa nám podarilo v tejto inštitúcii vytvoriť okrem iného aj významné televízne pondelky pôvodných televíznych inscenáciíi, ktoré sa časom stali podľa názoru historikov nezabudnuteľnou kapitolou slovenskej televíznej tvorby. Mená ako Franek Chmiel, Ivan Teren, Vido Horňák, Igor Cieľ, Pavol Haspra, Tibor Rakovský a mnohí ďalší by sa nemali zabúdať. Musím objektívne konštatovať, že sme na tvorbu inscenácií mali v tom čase dostatok finančných prostriedkov, aj keď sme z času na čas museli za to splatiť svoj dlh vládnej moci. Aj v reláciách iného typu sme však odolávali komunistickým kontrolórom s takou intenzitou, aká bola v daných okolnostiach racionálne možná. Skrátka – neboli sme nezávislí rovnako, ako nie je nezávislá táto inštitúcia bohužiaľ ani  dnes.
      Odvtedy uplynulo príliš mnoho rokov, počas ktorých sa vymenili minimálne dve generácie  tvorcov i vedenia. Je náročné i naivné chcieť od nich, aby si pamätali tie „naše“ časy. V súčasnosti sa takmer denne píše o tom, že sa Slovenská televízia nachádza v katastrofálnej situácii. A to je smutné.  A  tu by som sa vrátil  k názorom Petra Zajaca v tomto týždenníku. Nie len on stratil „dôveru v možnosť vnútornej premeny Slovenskej televízie“ stratili sme ju viacerí. Ak sa domnieva, že „slovenská televízia bola verným služobníkom komunistického režimu, postavila sa proti novembru 1989, proti reformám, proti vstupu Slovenskej republiky do NATO a EU,“  tak sú to skutočne tie najčiernejšie miesta v jej histórií, aj keď, ako som už spomenul, boli medzi tými čiernymi miestami aj mnohé svetlé, predovšetkým v oblasti umeleckej tvorby, ktorej som bol nie len spoluzakladateľom, ale aj aktívnym tvorcom. A ak ďalej hovorí, že „slovenská televízia si neplní elementárnu povinnosť verejnej služby, ktorá jej vyplýva z Ústavy, stráca divákov, upadá do bezvýznamnosti“ a s ňou „mizne aj verejný priestor kultúrnost a kontroly moci,“ tak je to viac ako pravdivé a tragické pre túto inštitúciu, ktorá má slobodne a nezávisle na vládnej moci slúžiť občanom.
       Tu by som sa zastavil a pokúsil sa načrtnúť moje videnie riešenia od základu novej tváre inštitúcie, ktorá by bola skutočne verejnoprávna a  ktorá by sa mohla nazývať Verejnoprávna Slovenská Televízia (VST) s novým obsahom a novou štruktúrou.
       Namiesto jej zrušenia, ktoré z hľadiska súčasnej situácie, v akej sa STV nachádza, azda aj odôvodnene žiada Peter Zajac, ponúknem niekoľko odlišných myšlienok. Pretože mám viac ako tridsať ročnú televíznu a rozhlasovú skúsenosť zo Spojených štátov, nezazlievajte mi, prosím, že sa do istej miery, no rozhodne nie mechanicky, opriem  najmä o základnú štruktúru americkej verejnoprávnej televízie PBS (Public Broadcasting Service), ktorú napriek môjmu subjektívnemu názoru, nemožno popri pohľade na nemeckú, rakúsku anglickú, či švédsku verejnoprávnu televíziu vynechať pri hľadaní tej najsprávnejšej koncepcie Slovenskej televízie ako verejnoprávnej inštitúcie.
      Predovšetkým je nevyhnutné Slovenskú verejnoprávnu televíziu v mene objetívnosti a  plurality oddeliť od akéhokoľvek vplyvu vlády, parlamentu a hlavne politických strán, aj keď uskutočnenie tejto koncepcia je podľa názoru viacerých odborníkov za súčasnej politickej klímy na Slovensku nemysliteľné. No ja sa napriek tomu pokúsim túto koncepciu predložiť verejnosti. Je viac demokratických krajín, ktoré rešpektujú nezávislý vzťah verejnoprávnej televízie s vládnou mocou za normálny. Medzi ne patria aj Spojené štáty americké a  je iba prirodzené, že princípy, ktoré tam riadia smerovanie verejnoprávnych médií nemohli ujsť mojej pozornosti ani v tejto tejto úvahe.
      Americká PBS má vo svojej charte schválenej Kongresom  presne formulovanú povinnosť: „Charta (The Public Broadcasting act of 1967) požaduje striktné dodržiavanie objektívnosti a rovnováhy vo všetkých programoch a programových seriáloch kontroverznej povahy. A zakazuje federálnej vláde zasahovať alebo kontrolovať, čo sa vysiela,“ aj keď je vláda jedným z  jej sponzorov, pretože prispieva na jej činnosť podstatnými finančnými fondami. Zdôrazňujem, že zákaz zasahovania americkej vlády do programu verejnoprávnej televízie je zákon! Schválil ho Kongres, čo je legislatívny orgán totožný so slovenským parlamentom! Táto nezávisloť na vládnej moci je aj základným kameňom úspechu verejnoprávnej inštitúcie PBS v USA, akou aj STV na Slovensku by mala byť.
       Tvorba programu PBS je v USA, kde neexistujú koncesionárske poplatky, financovaná predovšetkým zo sponzorských vkladov rôznych inštitúcií, príspevkom z rozpočtu federálnej vlády, a hlavne z finančných príspevkov divákov. A  tak ďalším dôležitým, v tomto prípade morálnym faktorom, je aj úcta k divákovi. Už som sa vo viacerých úvahách zmienil, že v Spojených štátoch je „inštitúcia diváka“ veľmi rešpektovanou a váženou entitou, charakterizovanou frázou „Viewers like you“ (diváci, ako ste vy). To znamená, že pred reklamou sponzorov, (no ktorá sa svojou formou totálne líší od reklamy uvádzanej v komerčných televíznych staniciach), sa vždy objaví aj titulok „This program was provided by the financial support of viewers like you, thank you“ (Tento program bol pripravený s finančnou  podporou divákov ako ste vy, ďakujeme). Je to prejav úcty a vďaky tým divákom, ktorí naň finančne prispeli. Mimochodom, vedeniu Slovenskej televízie som uvedenie takého prejavu úcty k slovenskému divákovi niekoľko ráz navrhoval, dokonca i v osobnom rozhovore s vtedajším generálnym riaditeľom Richardom Rybníčkom, no ohlas na tento návrh bol nulový.
              I napriek volaniu po nezávislosti na vláde, ak by sa podarila uskutočniť, čo je v danej politickej klíme na Slovensku otázne, bude prislúchať verejnoprávnym médiám a  teda aj Slovenskej  televízií od budúceho roku nárok na štátnu dotáciu podľa zákona. Pokiaľ sú moje informácie správne, prezident republiky Ivan Gašparovič už podpísal zákon o verejnoprávnych médiách. Zmluvy mohol štát uzatvárať od septembra. No pokiaľ sa parlament nezachová tak, ako v niektorých iných  demokratických krajinách a neprijme ďalší, veľmi významný zákon o nezávislosti týchto médií na vládnej moci, tak to bude zasa zákon, ktorý slobodu slova a tlač okliešti na minimum a  verejnoprávnu televíziu ponechá v spároch politického zápasu ako doteraz. O tom bude reč nižšie aj s konkrétnym návrhom na text zákona, ako ho v rôznej forme, ale v rovnakej podstate akceptovali mnohé moderné vyspelé demokracie, v ktorých „demokracia predpokladá aj kontrolu moci, ktorú zabezpečujú od nej nezávislé médiá a mocou plne tolerovaná politická opozícia. (Mirolav Kusý).“
       Pokiaľ ide o podstatné zmeny systému, vychádzam z osobného presvedčenia, že súčasný Druhý kanál STV by mal byť základným kameňom pre trasformovanie akéhosi súčasného hybridu na skutočnú verejnoprávnu inštitúciu. Je samozrejme nemožné, aby sme si na tomto mieste mohli jednoznačne ujasniť mnohé zložité detaily koncepcie na využitie toho pozitívneho z oboch kanálov STV a vylúčiť to, čo stojí v ceste požiadavkám na presné vymedzenie  jej verejnoprávnej povinnosti. V tejto súvislosti sa vrátim k Petrovi Zajacovi, ktorý je rovnako presvedčený ako ja, že „treba otvoriť verejnú diskusiu, ako vo verejnoprávnej televízií „zabezpečiť skutočné ústavné právo na informácie. Dávať Slovenskej televízií umelé dýchanie pokladám za cestu do pekla za naše peniaze a nevidím dôvod, prečo by sme ju mali platiť.“ Aj s tým možno absolutne súhlasiť. Posledná myšlienka jeho úvahy však znie: „Pre to všetko som dospel k názoru, že Slovenskú televíziu treba zrušiť.“  So všetkým rešpektom však s týmto návrhom nemožno súhlasiť. K  otvoreniu verejnej diskusie, ako o  to oprávnene žiada Peter Zajac, by som chcel prispieť  týmto zlomkom mojich návrhov:
       1.  Ak by bola pôda pre reformu tejto inštitúcie zrelá, tak predovšetkým je tu na mieste najskôr  zopakovať ako príklad, z ktorého sa možmno poučiť, časť Charty verejnoprávnej televíze PBS, ukotvenej v zákone odhlasovaným americkým Kongresom: „Zakazuje sa federálnej vláde zasahovať alebo kontrolovať, čo sa (v PBS) vysiela,“  a  parafrázovať ju v slovenských pomeroch textom, ktorý by mal rovnako dostať šancu  stať sa zákonom: „Zakazuje sa vláde Slovenskej republiky, parlamentu a najmä politickým stranám zasahovať, alebo kontrolovať Slovenskú televíziu čo vysiela.“ Pre ozdravenie tejto inštitúcie je to základný kameň, ktorý by položil demokratický štát do skutočného právneho vzťahu k verejnoprávnej televízii. Bol by to prvý krok, ako sa môže Slovenská televízia dostať z bludného kruhu, v ktorom sa pohybuje už takmer dve desaťročia  
       2. V zmysle nezávislosti verejnoprávnej televízie je  nevyhnutné zrušiť princíp schvaľovania Televíznej rady podľa straníckeho kľúča a  zložiť ju z politicky nezávislých osobností verejného života, významných profesionálnych pracovníkov v mediálnej oblasti a vedcov najmä z oblasti politológie, filozofie a sociológie, Slovenskej akadémie vied a mimovládnych organizácií. A v neposlednom rade učiteľov, ktorí by pomáhali so svojimi pedagogickými skúsenosťami vo vzdelávaní zapojiť sa do multimediálneho sveta tak, ako je to vo vyspelých moderných demokraciách.
       3.  Zabezpečiť pravidelné vzdelávanie tvorivých pracovníkov na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Komenského univerzity, na bratislavskej Škole komunikácie a médii, alebo iných učilištiach mediálneho typu.
       4. Základňou pre vytvorenie programu v  zmysle verejnoprávnosti by sa mal stať súčasný Druhý program STV. Vyšperkovaný novou doplnenou koncepciou programov by sa nemal podobať ani programovou štruktúrou, ani formou sponzorskej reklamy na programy a reklamu komerčných televízii, ako je tomu v prípade súčasného Prvého programu STV, ktorý je v podstate iba „karbónovou“ kópiou našich komerčných televízii. Nový televízny kanál by mal mať svoju vlastnú neopakovateľnú tvár, osobitú dramaturgiu, ktorá by slúžila vzdelávaniu i zábave. Nemal by podliehať ani tlaku vládnej moci, ani tlaku ratingu a  jeho pravidlám, platným pre komerčné stanice, ktoré musia existovať bez koncesionárskych poplatkov iba zo zisku z reklamy a preto musia byť tvrdo konkurenčné. Rating by mal pre verejnoprávnu televíziu slúžiť iba ako kontrolný faktor sledovanosti a nemalo by záležať na tom, koľko percent obyvateľstva program sleduje, čo samozrejme neznamená, že by sa mal znižovať zápas o  diváka kvalitou programu.
       Uvediem aspoň dva náhodné príklady nových programov.
a) Obnovenie pôvodných televíznych inscenácií, ako bola najnovšia inscenácia pôvodnej televíznej  hry Dôverní nepriatelia, no  s dôrazom nie na pôvodnú tvorbu, ktorá má už svoje miesto v  komerčných televíziach,  ale na dramatizácie najmä svetovej klasiky. (Prieskumy naznačujú, že polovica slovenskej mládeže vôbec nečíta a  uprednostňuje príjmanie informácií prostredníctvom sprostredkovateľských médií. Toto by bola jedna z možností prezentácie svetovej literatúry, ktorá sa ináč k  mládeži nedostane.)
b) Pravidelné zhodnotenie udalostí týžňa v nedeľu predpoľudním nie politikmi, ale skupinou štyroch  osobností za okrúhlym stolom, napr. Martin Bútora, Rado Bato, Egon Gál,  Miroslav Kusý, s moderátorom Mariánom Leškom.)
       Zodpovednou za základnú koncepciu programu a smerovanie Slovenskej verejnoprávnej televízie by bola spomínaná, na politickej príslušnosti a vládnej moci nezávislá Rada osobností, ktorú by mohol schvaľovať prezident republiky. Šport by nemal byť priamou súčasťou programovej štruktúry nového kanálu verejnoprávnej televízie,  ale mal by mať svoj vlastný kanál  s  24. hodinovým programom podľa vzoru českých samostatných športových kanálov.
       Nie je to po prvý raz, čo sa snažím posunúť na verejnú diskusiu názor, že prevaha niektorých, ak nie väčšiny mediálnych produktov na Slovensku, teda aj televízií, stráca svoju kultúrnu, politickú a v zmysle humanitárnom aj ľudskú tvár. To sa týka aj súčasnej STV, osobitne  dramaturgie jej prvého programu. Nadchýňaním sa bombami senzácií, nahotou a sexom v banálnych mexických telenovelách či vulgárnosťou, ktorá sa objavuje nie len vo filmoch, ale  – bohužiaľ – niekedy aj v  televíznych   diskusiách politikov, priam popierame kultúrnu vyspelosť národa, ktorú by práve verejnoprávne média mali prehlbovať. Konzumujeme to trpne, dokonca sa nám to páči a všetko to akosi ústi do skepsy a spoločenskej letargie.
       Na záver by som chcel ešte upriamiť pornosť na jednu zo základných myšlienok nestora americkej žurnalistiky Edwarda R. Murrowa: „Ak si popletieme nesúhlas s lojálnosťou, ak by sme popreli právo jednotlivca trvať na nepopulárnom názore, právo byť vzdorovitým, alebo tradične zmýšľať ... popierali by sme, alebo obmedzovali jeho slobodu a  sklamali by sme dôveru všetkých tých, ktorí usilujú o slobodu a  nezávislosť, teda ideály, za ktoré bojovali naši predkovia. Aby sme boli presvedčiví, musíme byť vierohodní a byť vierohodní znamená byť pravdiví.“
       A  tak i napriek negatívnemu hlasu Petra Zajaca, ktorý je za daného stavu Slovenskej televízie oprávnený sa domnievam, že táto kultúrna inštitúcia je stále potrebná. Som totiž optimista. Svojim deťom – a Slovenská televízia je aj mojím dieťaťom – vždy držíme palce.