Medzi zápasmi stretáme rodičov Mariána Gáboríka, rozprávame sa o Mariánovej nie práve najvydarenejšej sezóne v New York Rangers a aj o nepremenených šanciach proti Slovinsku. Všetci si želáme, aby sa to proti Rusom konečne zlomilo (Marián dal nakoniec krásny gól, ale nestačilo to).

Potom sa dáme do reči s Ottom Haščákom, legendou trenčianskeho hokeja. Hovoríme o budúcnosti nášho hokeja, skaut Rangers ju vidí čierne. Hovorí o starých štruktúrach, chýbajúcom myslení, neschopnosti vymeniť zaostávajúce vedenie hokeja. Ale hľadáme východisko. O zápase s Ruskom prehodíme len dve vety. Otto veľmi drží palce.

Ešte počas dňa hovoríme s predsedom parlamentu. Richard Sulík verí vo výhru. "Lebo máme lepší tím", dôvodí. Šéf Slovana Maroš Krajči je tiež optimistický. Vidí problém v obrane, ale tvrdí, že to zalepia  útočníci. A podľa neho o výsledku rozhodne neistý Nabokov v ruskej bráne. Dobrý postreh, takmer vyšiel.

K samotnému hokeju a najmä výsledku asi len toto: vo Vancouveri sme hrali výborný hokej a dlho sa nám darilo o gól vyhrávať. Teraz sme hrali tiež dobre a dvakrát po sebe sme o gól prehrali. Čo ešte môžeme alebo musíme spraviť? Môže Mišo Handzuš, Laco Nagy alebo Ľubo Vǐšňovský, bojovať ešte viac, ako bojujú? Nie, to sa už nedá. Možeme meniť zloženie útokov? Nie, útoky sú zložené dobre. Môžeme meniť herný systém? To by bola ďalšia blbosť - na Hanlona bude teraz všelikto nadávať, ale je to dobrý tréner a vybral pre mužstvo rozumný a dobrý systém. "Musíme zefektívniť presilovky. A mohli by sme konečne dať prvý gól", hovorí nám Vojto Jurkovič zo Sme. Stále ale verí, že budeme vo štvrťfinále.

Takže čo teraz môžeme? Asi nič veľké.

A čo musíme? Veľké veci. A musíme mať viac šťastia, budeme ho teraz potrebovať vagóny. Už nesmieme prehrať. Štyri zápasy po sebe. A musíme tomu začať veriť. 

Nemožné?