autor

.andrej Bán

V .týždni (aj mimo .týždňa) rád fotografuje a píše, prináša reportáže prevažne z krízových oblastí vo svete, ale aj z krízových oblastí z domova. Za svoj druhý domov považuje Balkán, Kaukaz, Pakistan, Haiti a iné destinácie, kam sa rád vracia. Pracoval pre viaceré české, slovenské a zahraničné časopisy, vydal dve fotografické monografie (Iné Slovensko a Kosovo), je spoluautorom viacerých dokumentárnych filmov (napríklad Tisovy stíny alebo My zdes) a od roku 1999, kedy vznikla, je predsedom organizácie Človek v ohrození. Nemá rád anonymné internetové diskusie, pivo a skupinu Elán. Najradšej je na ceste.

.denník Andrej Bán

Homosexualita je orientácia, nie choroba

V najnovšom .týždni uverejňujeme s kolegom Jozefom Majchrákom rozhovor s poslancom za OĽ-NO Štefanom Kuffom, ktorý vzbudil ostré reakcie názorom, že homosexuáli by nemali voľne chodiť po uliciach a mali by sa liečiť. Považujem za dôležité k téme uverejniť aj pohľad uznávaného psychiatra Jozefa Hašta.

Krajina zamorená bilbordmi

Až teraz, po návrate z predvolebného Francúzska som si naplno uvedomil, ako hrozne vyzerá naša krajina. Nie kvôli krajine ako takej, a už vôbec nie kvôli vzácnym pamiatkam či peknej prírode. Príčinou je novodobý mor – bilbordy všade, no najmä pri cestách.

Netancujem na hrobe pravice

Na rozdiel od niektorých kolegov a priateľov nie som šťastný z toho, že pravica pohorela. A nevelebím SMER ako záruku stability, či cestu z chaosu. Mám totiž pamäť.

Obyčajný detektor lži

Je evidentné, že Igor Matovič toho vie o polygrafe (PDD) – teda zariadení ľudovo nazývanom detektor lži – menej, než by polygraf v rukách odborníka dokázal zistiť o ňom.

My a genocída Arménov

Pred pár dňami schválil aj senát, teda horná komora francúzskeho parlamentu zákon, podľa ktorého každému, kto popiera genocídu Arménov počas Osmanskej ríše, hrozí až ročné väzenie a pokuta 45-tisíc eur.

Moja vina, naša hanba

Málokedy mám taký naliehavý pocit, že príbeh, ktorý rozprávam v tlačenom vydaní .týždňa, nie je dopovedaný. Téma o ohrozených kostoloch je presne tento prípad.

Diagnóza časti lekárov? Konformnosť.

Môže človek konať v rozpore s vlastným presvedčením? Nemoralizujem, iba triezvo odpovedám – áno, dokonca často.

Korešpondencia zradcov

Môžu byť dvanásť rokov po vojne, tri roky po vyhlásení nezávislosti Kosova a v čase barikád a konfliktov na hraniciach priateľmi srbský a kosovský intelektuál?

Sedem koní pod kapotou

Tentoraz nie o politike. Slovenské bazáre a vrakoviská sú plné starých áut. Francúzi majú nápad. Je ním burgundská rallye rozpolených áut.

Štát v štáte

Kedysi to bol Lándok. Alebo land-eck. Vo voľnom preklade kút zeme. Nech už je pôvod a zmysel názvu tejto legendárnej obce pod Vysokými Tatrami hocijaký, jedno je nesporné. Je to štát v štáte.

články

rss

späť na všetky články sekcie

Diagnóza časti lekárov? Konformnosť.

Môže človek konať v rozpore s vlastným presvedčením? Nemoralizujem, iba triezvo odpovedám – áno, dokonca často.

.andrej Bán

5. december 2011 | prečítané 8358x | reagovalo 11 ľudí | hodnotené 4.5 | hodnotilo 344

Som si istý, že v tomto období štrajkovali aj lekári, ktorí nie sú presvedčení o správnosti svojho konania. Všetci museli zvažovať voľbu medzi „spravodlivým bojom za oprávnené požiadavky“ a „ústupom z boja v záujme pacienta“. A mnohí sa pridali k štrajku napokon najmä preto, lebo sa báli nesúhlasiť s kolegami. Aby neboli vyčlenení, označení za zradcov. Tento druh strachu je hybnou silou, ktorú od 50-tych rokov 20. storočia skúmali sociálni psychológovia ako Philip Zimbardo, Marc Hauser, Stanley Milgram alebo Solomon Asch. Opakovane ma zamrazí, keď sa vraciam k ich výskumom. Filozof Egon Gál zostavil svojho času monotematické číslo časopisu Kritika a kontext, nazval ho Morálny inštinkt a banálne zlo. Cituje v ňom aj zistenia Hannah Arendtovej z procesu s nacistickým organizátorom holokaustu Adolfom Eichmanom. Ten bol nielen podľa nej, aj podľa izraelských psychiatrov banálne normálny človek, bez akejkoľvek patologickej úchylky či ideologického fanatizmu. Čo ho teda charakterizovalo? Konformnosť, lojalita, poslušnosť a plytkosť.

Pristavme sa pri konformnosti. Tá je totiž najpodstatnejšia. Ak som po vojnách na Balkáne či pod Kaukazom skúmal, čo viedlo „obyčajných ľudí“ k tomu, že páchali hrozné veci, musel som uznať, že ani v ich prípade nešlo – až na výnimky – o akýchsi démonov zla. Naopak, boli to úplne normálni chlapi, ako náš sused alebo ako dokonca my sami, ktorí však neodolali tlaku svojej skupiny (jednotky, kolegov), aj keď sa tá správala v rozpore s ich morálnymi inštinktmi. Ako napísal Zigmunt Bauman, najdesivejšia novinka, ktorú nám priniesol holokaust nie je fakt, že „toto“ môžu spraviť aj nám, ale že by sme to mohli spraviť aj my.

Iste, vojna je hraničná situácia. No aj pri štrajku lekárov môže ísť o život, ten pacientov. Mám preto pocit, že k tejto téme ešte nebolo povedané čosi podstatné. Uvedomil som si to, keď mi priateľ primár, ktorý sa z ohľadu na svojich pacientov nepridal ku štrajkujúcim kolegom povedal, že protesty u nich v nemocnici viedli najväčší krikľúni. Mnohí sa k nim pridali zo strachu, aby neboli označení za zradcov. Stádo a vodca, nepripomína vám to niečo? Že preháňam?  

A teraz jedna zámerne vyhrotená paralela. Christopher Browning napísal knihu o nacistickom 101. policajnom prápore, zloženom prevažne z mužov pestrej sociálnej skladby, ktorí pochádzali z najmenej nacifikovaného mesta v Tretej ríši – z Hamburgu. Na východe Poľska mali za úlohu vraždiť Židov po tisícoch. Strieľali novorodencov aj starcov z blízkosti. Išlo o čosi natoľko odporné, že keď mali v júli 1942 povraždiť 1800 Židov v Józefowe, ich veliteľ, major Trapp sa takmer zrútil; pobehoval, plakal a na popravisko neprišiel. Predtým však umožnil starším členom práporu odmietnuť. Čo myslíte, koľkí tak urobili? Trinásti. Pre ostatných bola silnejšia konformnosť s bratmi v zbrani než to, aby nezabíjali nevinných. „Predsa to neurobím svojmu kamarátovi a nenechám ho v štichu, aby tie svinstvá robil iba on a ja sa z toho vyzujem,“ vraveli si zrejme v duchu členovia 101. práporu.

Časť štrajkujúcich lekárov mala podobnú, aj keď menej vyhrotenú dilemu. Ak svoje zapojenie do štrajku zvažovali a napokon sa rozhodli pridať sa, nevyhnutne museli zvážiť aj to, že ohrozujú pacienta. A to napriek tomu, že ich nesympaticky vystupujúci vodca Marián Kollár sebaisto tvrdil: „My? Nie my, to politici, ktorí sa s nami nechcú dohodnúť ohrozujú pacientov.“ Ukazovanie prstov na „zradcovských kolegov“, ktorí sa nepridali a „nechali nás to vybojovať do konca“ – to všetko sa určite dialo v mnohých nemocniciach. Je to silný tlak, ktorému je ozaj ťažké odolať. Neveríte? Paradoxne, zo všetkých výskumov sociálnych psychológov najlepšie o tom vypovedá asi ten, ktorý opakovane vykonal Solomon Asch, keď skupine siedmich až deviatich zdravých študentov ukazoval dve biele karty. Na jednej bola zvislá čiara určitej dĺžky ako štandard, ktorú bolo treba porovnať s tromi inými čiarami – kratšou, takou istou a dlhšou. Spočiatku išlo všetko normálne. Testovaní študenti odpovedali správne, v prvom kole každý z nich vybral tú istú zhodnú čiaru. Pri treťom pokuse však nastal nečakaný rozruch. Študent na konci skupiny nesúhlasil do všetkými ostatnými – a bol pritom zneistený. Pri štvrtom pokuse opäť nesúhlasil, no bol s týmto názorom osamotený. Jeho vnútorný tlak pri ďalších pokusoch narastal. Nevedel totiž, že ostatní sú zámerne inštruovaní, aby uvádzali nesprávne odpovede. A výsledok tlaku skupiny? Zo 123 testovaných subjektov sa za normálnych okolností (bez tlaku skupiny proti vnútornému presvedčeniu) jednotlivci mýlili v menej než 1 percente prípadov. Avšak pri skupinovom tlaku – najmä ak ide o tlak na prijatie zavádzajúcich úsudkov – sa mýlili v 36,8 percentách pokusov.

Viem, išlo iba o „hlúpe čiary“. Tie sú exaktne merateľné, na rozdiel od morálnych úsudkov. O to je to horšie.

priemerné hodnotenie: 4.5 ~ hodnotilo: 344

nízke 1 2 3 4 5 vysoké

ohodnoťte článok od 1 do 5

Facebook vybrali.sme.sk Tlač

Diskusia (11)

.je to úplne legitímne prirovnanie od .dzurinda ml. | 21. december 2011 08:35

nejde o násilné paralely, nejde tu o popis masového správania sa, ide tu o to, co je popisane v spominanom prieskume na konci textu: o tlak skupiny na správny úsudok jednotlivca. Pán Bán, klobúk dole pred Vami.
.pre pána Bána od .tk | 10. december 2011 16:23

Paralela je to pekná, ale úplne odtrhnutá od reality protestu lekárov. Pán Bán, ukážte mi nemocničného lekára, ktorý by bol spokojný so stavom v slovenskom zdravotníctve. Tento marazmus bol omnoho silnejšou spojovacou silou. Druhou silou bolo to, že tento protest bol úplne v medziach zákona, proste podali výpoveď. Sila protestu a aj možnosť niečo dosiahnúť však priamo úmerne závisela od počtu lekárov, ktorý výpovede dali. Takže vedomie toho zvyšovalo motiváciu ostatných. Každý mal určite svoje vlastné vysvetlenie prečo výpoveď dal a určite nebolo u každého rovnaké, ale dovolím si tvrdiť, že prirovnávať efekt konformizmu k mase u lekárov je dosť násilné prirovnanie.
.r od .ivko | 7. december 2011 20:14

Tu porovnávaš fašizmus.Pozri sa pár rokov dozadu,ako ste držali s komunistami pokope.Ked komunisti niekoho označili za protištátneho tak ani jeden z vás sa sním nerozprával,tu máte príklady komunizmus ,mečiarizmus,aj teraz ked nejaký slovenský bos vyriekne nad niekým fatvu,tak sa môže hned vysťahovať z tadiaľto,nikdo mu nepomôže,takí ste vy slováci ,všetko jedna banda.
.perfektný článok! od .janette S. | 7. december 2011 15:09

Týmto vyjadrujem úctu pánovi Bánovi za jeho múdre slová. K celej problematike pristúpil z iného uhla a namiesto hádzania viny na jednu resp. druhú stranu sa pokúsil hľadať príčiny problému. Kiežby takto uvažovala väčšina ľudí. Tiež ma dojal príspevok martina mareka. Keďže tu boli aj názory, že sa správame tak, akí naozaj sme, tak áno, súhlasím s tým. "Davová psychóza" je veľmi silná vec a "vytiahne" z nás len to, čo v sebe už máme. Lenže ktorý človek nemá strach, kto nepociťuje hnev, smútok, sklamanie, žiarlivosť? Či sa niekto pridá k davu, to záleží na mnohých faktoroch, ale obrovskú, kľúčovú rolu zohráva jeho osobná duševná zrelosť. Lekári, ktorí sa nenechali strhnúť sa vyznačujú nie len veľkou odvahou, ale sebavedomou a vyrovnanou psychikou. Verím, že popracovaním na osobnom raste by každý človek mohol dosiahnuť stupeň vo svojom osobnostnom vývoji, keď by bol menej manipulovateľný a závislý na iných a preto by nepodľahol tlaku väčšiny.
.velmi pekny clanok od .peter117 | 7. december 2011 14:36

Otvorene piano za cenu jedneho tyzdna ma opat vratilo do diskuterskej hry. Prvy poznatok: nadherny clanok. Trochu vedy popularnou formou a na aktualnu temu, so spravnou davkou zvelicenia a s excelenym citatom. Klobuk dolu. Skutocne. Tu by som chcel skoncit, ale neda sa. Pan Daniska a jeho nacionalisticko-homofobne dristy ma tak bytostne urazaju, ze uz davno by som zanevrel na cely tyzden. Nie som gay, ale niektore jeho clanky su nabozensko- nacionalisticky odpad zabaleny do miestami privetiveho obalu. Ale odpad je stale iba odpad, nic viac. Na druhej strane, p. Kusnierik, p. Hrib, p. Ban, p. Vagovic - skutocni pani novinari, ktory maju moju uctu a respekt. Je ospravedlnitelne podporovat kupou casopisu Tyzden, cloveka, ktory stelesnuje spolu s Kollarom vsetko co nenavidim. Odpoved je ANO, pretoze mi to dava moznost, takmer kazdy tyzden si precitat takyto skvely clanok, Peter
.fajn od .outsider | 7. december 2011 10:30

Podnetné čítanie. Ešte dodám , že tí , ktorí sa pridajú ku krikľúňom , v značnej miere začnú navonok obhajovať svoje rozhodnutie ešte hlasnejšie ako krikľúni. Akési prekričanie samého seba... . Žiaľbohu , imúnnych voči takémuto chovaniu je len veľmi málo jedincov. (viď presné zdôvodnenie od martin.marek).
.r od .jank | 7. december 2011 10:09

človek nemá veľa odvahy a ťažko pôjde proti prúdu aj medzi dobrými ľudmi, každý má strach o kus žvanca a aby nedostal poza uši ,ved chodte na tribúnu Slovana a zakričte Trnava do teho.
.súhlas od .ev | 6. december 2011 18:04

Tiež viem o lekárke,ktorá na otázku,prečo sa pridala,nám odpovedala,že nedalo sa povedať nie
.skvelé od .pmin | 6. december 2011 14:52

Chýbalo len dodať, že sú takí, ktorí odolajú a to sú presne tí, čo nás posúvajú vpred. To sú tí, ktorí si zaslúžia uznanie a vďaku.
.vďaka za skvelý článok od .martin.marek | 6. december 2011 13:21

Konáme podľa toho akí sme, alebo sme takí ako konáme? A ak sme nejakí (dobrí či zlí) sme takými "nezávisle" na druhých, alebo našu predstavu o sebe spoluvytvárajú ostatní okolo nás? Aj spomínaný "krikľúň" (.fghjkl) má hlavné slovo len vtedy, ak má poslucháča, resp. ak má vôkol seba tichších ako je sám.. Každý z nás je utváraný zložitou spleťou medziľudských vzťahov (aj v samote často konáme so zreteľom na pohľad ostatných na nás), pretože sami seba "čítame" z pohľadov a reakcií tých druhých. Napríklad silným sa cítim tým viac, čím viac je okolo mňa slabších ako som ja sám a naopak samozrejme... Andrej Bán sa podľa mňa skvelým spôsobom dotkol tejto dôležitej (a tak málo reflektovanej) stránky nášho "fungovania" v spoločenských vzťahoch. V každej skupine, pracovnej aj záujmovej sa denne tento fenomém prejavuje; vždy sa považuje za nekolegiálne nechať "špinavú robotu" na ostatných, či ide o štrajk, stavbu domu, alebo - bohužiaľ - aj zadanie pri konečnom riešení židovskej otázky... Najproblematickejšia je pri tom skutočnosť, že jedinec, ktorý z vlastného presvedšenia ide "proti prúdu", len málokedy získava zadosťučinenie, či už v podobe vnútorného pokoja, alebo (nebodaj) aj spoločenského uznania. Vo väčšine prípadov je preto osobné vzopätie jednotlivca pre neho samého spoločensky deštruktívne a následne - keďže sme vo svojej podstate spoločenské bytosti - aj sebadeštruktívne. Preto má každý z nás tú tú dilemu vždy znova na stole a preto je pre každého z nás tak veľmi ťažká..
.z od .fghjkl | 6. december 2011 10:54

Lenže ľudia konajú takí akí sú aj ked nie sú pod tlakom skupiny ,ked sú sami,a krikľúni majú všade hlavné slovo.

Komentáre do diskusie môžu pridávať len predplatitelia Piana. Zaregistrovať sa môžete tu.

Redakcia si vyhradzuje právo vymazať príspevky, ktoré obsahujú vulgárne či rasistické výrazy, a tiež tie, ktoré sú osobným útokom na redaktorov a spolupracovníkov .týždňa.

Inzercia Newsletter RSS Predplatné Články z tlačených vydaní Kontakty

Design and Technology by MONOGRAM