Nemci, ktorí si dnes k raňajkám pozreli čerstvé titulky serióznych denníkov, sa dnes samých seba trochu zľakli: Die Süddeutsche Zeitung ohlasuje „Strach pred nemeckým strašiakom“, Die Welt bije do očí titulkom „Francúzsky strach pred nemeckou Európou“. Oba rozsiahle spravodajské texty informujú o „vlne germanofóbie“, ktorá plnou silou dorazila do Francúzska. Zaujalo ich, že o germanofóbii píše na titulnej strane najrenomovanejší denník v Paríži Le Monde, ktorý pod podmienkou anonymity cituje „ťažkú váhu“ zo Sarkozyho kabinetu: „Nemci dominujú vo všetkom. Očakávame ich rozhodnutia bez toho, že by sme mali vplyv na udalosti“. Ako uvádza Le Monde, v parížskych vládnych kruhoch „panuje panika“. A La Tribune prirovnáva Nemecko k požiarnikovi, ktorý necháva nečinne zhorieť dom, aby deťom predviedol, aké je nebezpečné hrať sa so zápalkami. 

Francúzi sú zdesení z toho, že kancelárka Angela Merkelová odmieta eurobondy, teda spoločné európske dlhopisy, ďalej z toho, že Nemci frflú nad skupovaním dlhopisov zo strany Európskej centrálnej banky (ECB), a ešte sú zdesení aj z toho, že Berlín núti všetkých, aby krvácali pri úsporných opatreniach a dali si kontrolovať rozpočty Bruselom (teda Berlínom). Francúzske noviny už doma ani nevedia nájsť niekoho, kto by sa Nemcov zastal. Aj germanofil ako minister poľnohospodárstva Bruno Le Maire, ktorý hovorí plynulo po nemecky, vyhlásil: „Nemecko nevysiela vôbec žiadne pozitívne signály. Merkelová nechce pri ECB v ničom ustúpiť. To bude ešte komplikované.“ Do debaty vstúpil aj Jacques Delors, legendami opradený expredseda Európskej komisie, ktorý sa zaslúžil o vznik eura po boku s Kohlom a Mitterandom. Delors tvrdí, že vedenie Nemecka sa od leta 2011 správa „pomerne katastrofálne“, Merkelová vraj nepochopila „dôležitosť Nemecka pre Európu“ a jej návrhy majú potenciál zničiť „model spoločenstva“. Delors pripomína, že Kohl sa usiloval o integráciu z dôvodu, aby už nikdy nebola medzi Nemcami a Francúzmi vojna. Podľa Delorsa však dnes hrozí „ekonomická vojna“ a Nemci si by si mali naplno uvedomiť, že ide o „stabilitu kontinentu, ktorý pred 60 rokmi spravil veľké rozhodnutia“. Skrátka, Delors hovorí o „nezodpovednej“ Merkelovej nie veľmi odlišne, ako Mikloš o Sulíkovi.

Nemecké denníky si všímajú aj slová ekonóma Jacquesa Attaliho: „Európa spáchala v 20. storočí počas svetových vojen dva krát samovraždu. Dnes je to Nemecko, ktoré drží v rukách zbraň kolektívnej samovraždy“. Ak podľa Attaliho nezačne ECB bez obmedzení skupovať dlhopisy štátov eurozóny, euro vraj možno „zmizne ešte pred Vianocami“. Süddeutsche Zeitung cituje Attaliho slová útechy pre Francúzov: Nemci vraj na tom nie sú vôbec tak dobre, ako si myslia, majú rovnako vysoké dlhy ako Francúzi, ich banky sú na tom tiež zle a najmä ich straší demografia: „V roku 2060 bude menej Nemcov než Francúzov.“ 

Na najvyššej úrovni, teda medzi Merkelovou a Sarkozym však vládne zatiaľ jednota – teda pokiaľ francúzske médiá necitujú Sarkozyho, ako sa vyjadruje o Merkelovej v zákulisí. Bulvárny Bild prišiel s utajovanou informáciou (treba brať s rezervou), že obaja štátnici sa už dohodli na akomsi novom Pakte stability, ktorý predložia na najbližšom decembrovom summite. Vraj nechcú ísť zmenou európskych zmlúv, pretože to dlho trvá, ale zmluvou medzi jednotlivými štátmi, aby sa zmeny vedúce k fiškálnej únii prijali bleskurýchlo a protestujúce štáty nemali priestor na účinný odpor. Die Welt dopĺňa, že Merkelová a Sarkozy chcú vytvoriť „klub Supereurópanov“, teda štátov eurozóny, ktoré sa zaviažu poriadne znižovať deficity a podrobia sa kontrole národných rozpočtov zhora. A čo je obzvlášť dôležité pre Francúzov, nová dohoda vraj obsahuje očakávanie, že ECB spustí rotačky masívnejšie než doteraz. Ak je to tak, v Bundesbanke to budú pokladať za zradu nemeckých záujmov a hrozbu vysokej inflácie. Ale prípadným ústupkom Merkelovej sa netreba až tak čudovať. Kancelárka má síce pomerne oceľové nervy, ale tlak na ňu je enormný – euroval nefunguje, trh s dlhopismi sa zasekol, z čoho sme vystrašení aj na Slovensku a Francúzi, ktorým aktuálne hrozí strata najvyššieho ratingu, spolu s južanskými štátmi pília Merkelovej uši.

Keďže sa začal Advent, záverom prelaďme na inú tému. Aj na Slovensku známy moderátor Thomas Gottschalk (v júni skončil po 24 rokoch s televíznou šou Wetten, dass..?/Stavme sa, že..?) poskytol týždenníku Spiegel päťstranový rozhovor o svojom katolicizme. Spiegel prišiel za Gottschalkom do kalifornského Malibu, kde najslávnejší nemecký zabávač žije, a podrobil ho testu: Keď redaktor zistil, že Gottschalk vie naspamäť celé nemecké spracovanie chválospevu Te Deum a na požiadanie odrieka modlitby po latinsky, napomenul ho, že sedia v slnečnom Malibu, a nie v kolínskom Dóme. Gottschalk: „Vy ste začali, ja som vám chcel dokázať, že som v katolíckej liturgii pomerne dobrý.“ Gottschalk sa rozrozpráva o svojej viere, o strýkovi kňazovi, ktorý ho vychovával po smrti otca a o tom, ako malý Thomas preminištroval celé detstvo. Doma sa ako chlapec hrával na kňaza, ktorý v obývačke slúžil omše pre svoju rodinu, jeho dovolenkami boli pobyty v kláštoroch či v detských katolíckych táboroch. „Moje spomienky sú výlučne pozitívne,“ uistil Gottschalk a radšej preventívne upozornil, že sa nikdy nestretol s niečím takým ako zneužívanie detí. Týždenník sa pýta, či si je istý svojou vierou v Krista a na rad príde aj povinná otázka, či mu naozaj vôbec neprekáža, že cirkev nepripúšťa ženy ku kňazstvu. Debata Gottschalk verzus Spiegel na túto tému dopadla takto: „Ja osobne som sotva prehltol, keď som prvý krát videl miništrantky v cvičkách.“ „Vadilo vám to kvôli pohlaviu či kvôli cvičkám?“ „Kvôli cvičkám nie.“ „Podľa vás by teda ženy v cirkvi nemali byť zrovnoprávnené?“ „Už viac ako 30 rokov bojujem vo svojom manželstve za rovnoprávne postavenie, nezačínajte teda, že som nejaký mačo. (...) Moji synovia si nezačnú plniť svoju nedeľnú povinnosť len preto, že ich v kostole zahrnie materskou nehou nejaká empatická kaplánka.“

Spiegel sa zabávača pýta, prečo neodovzdal vieru aj svojim synom. „Musím sa priznať. Tu som stroskotal. (...) Obávam sa, že v tejto generácii sa väčšine rodičov nemôže podariť náboženská výchova, ako to bolo v našom prípade. (...) Kým ja pri slove Madonna myslím na ruženec, môj syn myslí na Like a Virgin.“ Neskôr sa však čitateľ dozvie, že katolík Gottschalk už ani sám nechodieva pravidelne do kostola. V  Malibu sa mu vraj nepáči „lepenkový kostol“, kde nemožno ani používať kadidlo, lebo inak by sa kostol asi vznietil. Spieva sa tam s gitarou a so zatvorenými očami – nič pre Gottschalka, katolíka z nostalgie, ktorého v detstve sprevádzala skôr latinčina kláštorov a katedrál.