Až do začiatku roku 2002 sa skrýval vo vojenských objektoch v Belehrade.  Potom za ním zľahla stopa, vždy ušiel. Hľadali ho po lesoch, kasárňach, po známych – bezúspešne. V roku 2008 ho hľadali aj u spolužiaka, takisto dôstojníka. V júni 2009 sa objavili jeho nové fotografie. Bol na nich o paličke, výrazne starší, s nevestou a manželkou. Tvrdilo sa, že navštevuje hrob dcéry, ktorá spáchala samovraždu.

Generála napokon teraz  objavili na základe anonymného udania v dedinke Lazarevo vo Vojvodine. Podobnosť s nedávnym odhalením Usámu bin Ládina v pakistanskom Abottabáde, neďaleko od hlavného mesta, nie je vôbec náhodná. Podľa srbského rádia B92 Mladič (ročník 1943) nebol maskovaný, nemal ani bradu (ako Karadžič), počas zatýkania bol veľmi kooperatívny a celkovo pôsobí zostarnutým dojmom. Polícia prehľadala niekoľko domov, kým ho naši. Dedinčania sú z netušeného suseda v šoku. Až potiaľ ide klasický príbeh.

Netradičné je čosi iné. Jeho najbližší príbuzní, syn a manželka, ho chceli pred rokom vyhlásiť za mŕtveho. Tvrdili, že sedem rokov o ňom nemali žiadne správy a ak mal zdravotné problémy, určite už nežije. To by sa však určite nepáčilo najmä srebrenickým vdovám, ktoré teraz hovoria, že po 16 rokoch ide o úľavu pre príbuzných obetí. Na tomto mieste treba opäť pripomenúť skvelý britský dokument Plač z hrobu, v ktorom sú použité aj zábery Mladičovho osobného kameramana. Keď vyplašených holandských vojakov, ktorí nemali mandát OSN na to, aby ochránili pred blížiacimi sa masakrami tisícky moslimských mužov, Srbi vyprevádzali domov, tak Mladič daroval plukovníkovi Karremansovi darčeky pre jeho manželku. A ponúkol mu aj tradičný štamperlík pálenky. „Nebojte sa, nebude to vaša posledná,“ povedal Holanďanovi, ktorému sa triasli ruky. 

Ktovie, aké má pocity Karremans po dnešnej správe z Belehradu.