Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chváliť talent, snahu alebo nič?

.elena Akácsová .lifestyle

Po nekriticky vychvaľovanej generácii, ktorá neprijíma neúspech a kritiku, rastie generácia, ktorú chválili aj za samotnú snahu. Bez ohľadu na výsledky. Ani to však nie je cesta.

Chváliť talent, snahu alebo nič? PCN Photography/Alamy/profimedia John McEnroe, človek s fixným nastavením mysle, neznášal prehry, hádal sa s rozhodcami a nikdy nepriznal svoju chybu.

najviac to schytal chudák John McEnroe. Ako totálny, jednoznačný stratený prípad zlého nastavenia mysle, s ktorým to nikto ďaleko nedotiahne. Pravda, on to dotiahol, ale dlho mu to nevydržalo! Na prvom mieste vo svetovom tenisovom rebríčku ATP sa umiestňoval len (!) päť rokov. Nikto v celej knihe o nastavení mysle nie je spomenutý toľkokrát ako on. Doťahuje sa na neho iba basketbalista Michael Jordan, ten pre zmenu ako jeho pravý opak.

nie inteligencia, nie talent, ale snaha

Kniha, ktorú vyššie spomínam, je výsledkom dlhoročnej práce psychologičky zo Stanfordskej univerzity Carol Dweckovej. Pod názvom Mindset: The New Psychology of Success vyšla v angličtine už pred desiatimi rokmi a odvtedy sa šíri po svete ako lavína. Hlavným posolstvom autorky je zistenie, že deti a žiakov neslobodno chváliť za inteligenciu alebo za talent, ale za snahu. Nie je to celkom správna interpretácia, ale práve takto sa tá myšlienka rozšírila a Carol Dweck má teraz čo robiť, aby napravila škody tým spôsobené.

„McEnroe nezniesol predstavu prehry. Nemotivovala ho. O zlepšovaní hovoril len málo.“

Minulý rok vyšla kniha v českom preklade Nastavení mysli (Jan Melvil Publishing) s podtitulom Nová psychologie úspěchu aneb naučte se využít svůj potenciál a ako na obálke odporúča Guy Kawasaki – u nás známy najmä ako hosť predraženej konferencie TechMatch – mal by si ju okamžite prečítať každý, kto riadi ľudí alebo je rodičom. Autorka na množstve príbehov, ktoré umne vyberá tak, aby presne zapadli do jej teórie, vysvetľuje to, čo je napokon výstižne zhrnuté na poslednej strane v prehľadnom diagrame Nigela Holmsa. Nebojí sa napasovať svoju teóriu nielen na výchovu a športovcov, ale aj na manželstvo a manažment.

nešťastník s priveľkým talentom

John McEnroe, identifikovaný ako exemplár fixného nastavenia mysle, veril, že talent je všetko. Nerád sa učil, nemal rád výzvy a keď sa mu nedarilo, zrútil sa. Nikdy nepriznal chybu. Raz prehral zápas, lebo mal horúčku, inokedy ho bolel chrbát, stal sa obeťou bulváru, raz prehral s priateľom, pretože ten bol zamilovaný a on nie, alebo sa najedol príliš skoro pred zápasom, príliš pribral, schudol, bola mu príliš zima, teplo, trénoval veľa, inokedy málo.

McEnroe nezniesol predstavu prehry. Nemotivovala ho. O zlepšovaní a udržaní sa na špičke hovoril len málo. Keď mu hra nešla, málokedy hovoril o sebareflexii alebo analýze, s výnimkou prípadov, keď niekoho obviňoval. Na French Open 1984 nečakane prehral s Ivanom Lendlom, lebo kameraman si dal dole slúchadlá a jeho vyrušoval hluk. Nebola to jeho chyba, takže nemal potrebu trénovať, aby zlepšil svoju schopnosť sa sústrediť a ovládať emócie.

Autorka to naložila aj otcovi. Bol kritický a vyvíjal na syna nátlak, žil len pre synovu rozvíjajúcu sa juniorskú kariéru. To všetko by bolo v poriadku, keby mu nedával najavo, že ho bude mať rád len vtedy, ak uspeje, a to za jeho podmienok. McEnroe otcovi priniesol vytúžený úspech, sám si ho však veľmi neužil. Teda užíval si dôsledky úspechu – pätolízačov, peniaze, slávu. Ale nie samotný šport, hoci si všimol, že veľa športovcov to skutočne baví, jeho nie.

fixné vs. rastové nastavenie mysle

Človek s fixným nastavením mysle predpokladá, že inteligencia, rovnako ako talent, je nemenná. Takže každé vyvolanie k tabuli, každá písomka, každá súťaž ohrozuje jeho bytie. Pretože ak zlyhá, tak sa potvrdí, že nie je až taký dobrý. Toto nastavenie vedie k túžbe pôsobiť múdro/šikovne a k tendencii vyhýbať sa novým výzvam, brániť sa prekážkam a ľahko sa vzdávať, chápať snahu ako niečo zbytočné, či dokonca nevhodné, ignorovať užitočnú negatívnu kritiku, cítiť ohrozenie úspechmi iných. V konečnom dôsledku tak menej využíva svoj potenciál.

Rafael Nadal je ďalší talentovaný svetový tenista. Hoci ho v knihe autorka nespomína, viacero rôznych tenisových expertov sa snažilo nájsť protiváhu voči McEnroeovi a práve Nadala identifikovalo ako reprezentanta rastového nastavenia mysle. Je to hráč, ktorý miluje samotnú hru, neberie si neúspech osobne, hovorí, že skutočnú drámu prežívajú tí, čo nemajú v Afrike čo jesť, nie on. Neverí, že niekto je predurčený na čokoľvek a ak je nejaký hráč v istom momente lepší ako on, jediné, čo môže urobiť, je pracovať na sebe, skúšať a hľadať riešenie.

„Nadal je reprezentant rastového nastavenia mysle. Miluje samotnú hru, neberie si neúspech osobne.“

Človek s rastovým nastavením mysle vychádza z toho, že inteligencia aj talent sa dá rozvíjať. Kto nemusí sústavne dokazovať, že je dokonalý, môže sa snažiť byť lepší. Rastové nastavenie vedie k túžbe sa učiť a tým k tendencii prijímať výzvy, vytrvať tvárou v tvár k neúspechom, chápať snahu ako cestu k majstrovstvu, poučiť sa z kritiky, inšpirovať sa úspechom iných. A v konečnom dôsledku tak dosiahnuť väčšie úspechy. Neznamená to však, že musí meniť všetko, čo zmeniť ide. Potrebuje prijať tie nedostatky, ktoré neškodia jeho životu ani okoliu.

Podľa viacerých autorkiných výskumov deti, ktoré sú chválené za snahu, aj keď na riešenie neprídu hneď, majú nakoniec lepšie výsledky a viac ich baví učenie, než deti chválené za prirodzené nadanie.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite