sparné leto 1986. Výlet do Bratislavy, na diaľnicu sa dá vojsť až pred Piešťanmi. V aute to drnčí, do okien Škody 125L sa opiera slnko, ventilácia ide na plný plyn a my ako deti tiež. Hučíme ako besní. Otec stratí nervy. Prestávka na motoreste, ide sa jesť. Paráda. Reštaurácia, to je vždy zážitok. Najmä v tých rokoch, pretože vtedy sa do reštaurácií až tak často nechodilo. Teda, aspoň naša rodina nie.
Dnes pri tej spomienke sa tomu ani nečudujem. V ponurej miestnosti s obitým nábytkom a perverzne hrubými bordovými závesmi nám najprv do nosa udrie silný fajčiarsky puch a vzápätí neodolateľná aróma prepáleného oleja. A to sme už ako deti vedeli, že sme správne, že sme na mieste, že práve tu si objednáme to, čo milujeme najviac. Krásnu, dočervena vypálenú tehličku, ktorá zvonku škrabkala a zvnútra pripomínala žuvačku. Ale to neboli jej jediné prednosti. S príborom uchopeným v nemotorných rúčkach sme sa s ňou mohli absolútne nehanebne a bez ohľadu na bontón naťahovať. Najprv ju len tak trochu napíliť, nabrať na vidličku a ťahať a ťahať a ukazovať rodičom, kam sa dá s tým syrovým vláknom až zájsť. A zašli sme vždy ďalej, ako dokázali naši rodičia uniesť. Vtedy nám nevadilo, že na obruse boli prepálené stopy od cigariet a že nás obsluhuje drzý čašník so zafúľanými rukami, ktorý ako prvé pred nás položil monumentálny brúsený popolník z presláveného československého skla. A že objednať si vyprážaný syr s tatárskou omáčkou bola v tej dobe vlastne nutnosť, pretože na niečo drahšie bežný človek buď nemal, alebo sa bál, v akej kvalite mu to pristane na stole.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.