Skončila sa jubilejná 90. sezóna. Skončilo sa obdobie štyroch rokov, v ktorom mi bolo cťou byť členom Slovenského národného divadla. Začína sa ďalšia etapa môjho nového života. Predtým než sa začne, rád by som sa poďakoval a vyslovil sa k nedávnym udalostiam, ktoré sa odohrali v SND.

Poďakovať by som sa chcel vám, novinárom za krásne štyri roky našej spoločnej práce, za profesionálny prístup z Vašej strany a popriať Vám všetkým, ktorí o kultúre píšete, veľa zdravia a mnoho inšpiratívnych a pravdivých článkov či reportáží o našej prestížnej scéne a ľudoch, ktorí v nej pôsobia.

Rád by som využil túto príležitosť a poďakoval sa svojmu tímu ľudí, ktorí stáli pri mne počas môjho pôsobenia vo funkcii riaditeľa Baletu SND - Mirke Kovářovej, Gabike Vrtiakovej, Matúšovi Benžovi, Norike Gallovičovej a Igorovi Holováčovi. Ďalej ľuďom, ktorí pracovali na prevádzke ako aj všetkým členom Baletu SND, rovnako ako členom umeleckých zložiek Činohry a Opery SND, Umelecko-dekoračných dielní, prosto všetkým, s ktorými som mal možnosť v SND spolupracovať počas môjho pôsobenia.

Chcem sa tiež poďakovať žene, bez ktorej dôvery a podpory by sa nemohlo udiať veľa vecí v balete, bez ktorej nasadenia by nebola načas otvorená Nová budova SND a mnoho iných projektov a ktorá mi dala možnosť pokúsiť sa prerobiť Balet SND, pretože ona sama verila a verí dodnes, že SND je schopné transformácie a môže byť naozaj európskym divadelným domom. Uplynulá jubilejná sezóna, teda jej začiatok bol jej koncom, ale osobne si myslím, že jej patrí celá, lebo má na jej príprave veľkú zásluhu. Chcem týmto vysloviť svoje osobné, veľké, prosté a pokorné ďakujem Silvii Hroncovej.

To, čo sa odohralo v uplynulom mesiaci ma v mnohom zasiahlo. Dovoľte, aby som sa dôrazne ohradil proti všetkým krivým obvineniam a polopravdám, ktoré boli prezentované na poslednej tlačovej konferencii nového generálneho riaditeľa SND Ondreja Šotha. Považujem za potrebné uviesť, že do počtu ním zadefinovaných ako “rozdaných” voľných vstupeniek boli zahrnuté tak premiéry s oficiálnym protokolom, ako aj organizované predstavenia a taktiež to, že vôbec nie je pravda, že z voľných lístkov boli vyplácané tantiémy. Exaktné dôkazy v tejto veci môže predložiť agentúra LITA, ktorá ma v autorsko-právnych veciach zastupuje. V prípade opakovaného nepravdivého ataku voči mojej osobe budem nútený použiť služby právnikov, aby sa čo najskôr zastavilo šírenie klamstiev a poloprávd, ktoré majú za cieľ zdiskreditovať moju osobu a moj tím a zároveň navodiť zdanie, že doteraz v Balete SND nebolo všetko v poriadku, že sa diali veci na hrane zákona a že sa klamalo či podvádzalo. Dovolím si predpokladať, že pravým zmyslom týchto obvinení zo strany nového vedenia SND bolo len nejakým spôsobom nájsť dôvody pre moje odvolanie. To, že sa ich dôkazy zakladajú na skreslených faktoch, resp. klamstvách spochybňuje od základu ich oprávnenosť.

V tomto kontexte ma veľmi sklamal postoj nového šéfa baletu SND Vlastimila Harapesa, ktorý sa stotožnil s tvrdeniami generálneho riaditeľa a svojím konaním bohužiaľ len dokazuje moje podozrenie, že je a asi len bude obyčajnou bábkou v rukách nového riaditeľa divadla a nie umeleckým šéfom súboru s vlastnou vízou. Pán Harapes ma sklamal i ako človek. Myslím, že umelci by mali byť nositeľmi kultúrnosti a etiky a fakt, že bol člen komisie vo výberovom konaní na nového generálneho riaditeľa a napriek tomu vzápätí prijal funkciu riaditeľa Baletu SND, ho k nositeľom etického a kultúrneho správania podľa môjho názoru rozhodne neradí, vzhľadom na jednoznačný konflikt záujmov.

Po štyroch rokoch skúsenosti v tejto inštitúcii si dovolím konštatovať, že SND je pre mňa v tomto momente ako chorý pacient, ktorý hľadá správny liek na vyzdravenie. A problém je o to väčší, že choroba ktorou trpí má širší rozmer a dotýka sa celej kultúry u nás. SND ako inštitúcia je pre mňa akýmsi modelom, ktorý reflektuje daný stav v rezorte. Myslím si, že sme v mnohých ohľadoch zastali v osemdesiatich rokoch minulého storočia. Kultúra a teda i SND nepotrebuje duchovného otca, ani mocipána a ani diktátora, potrebuje víziu a ľudí, ktorí ju rozmenia do procesu každodennej práce tak, aby sme sa nemuseli hanbiť. SND potrebuje, aby sa tam viac dostala k slovu pokora, inšpirácia, etika, morálka, pravda, profesionalita a odhodlanie urobiť všetko pre želaný výsledok a názorovú slobodu. Strach a intrigy sú pojmami, ktoré bohužiaľ dnes napĺňajú chodby tejto inštitúcie. Aj keď viem, že nielen divadelníci namietnu, že bez intríg to v divadle nejde, myslím si však, že samotnému umeniu šírenie “zaručených právd” len škodí a mnohých to oberá o prepotrebnú energiu. Heslo dňa - buď si s nami alebo si proti nám - mi pripomína obdobie, ktoré si väčšina z nás dobre pamätá, ale zároveň chce zabudnúť. Myslím si, že dnes by sme názorovej neslobode mali povedať rozhodné nie. SND potrebuje vyvetrať. V našej vrcholnej kultúrnej inštitucii je i napriek všetkému mnoho veľmi šikovných ľudí a kôli nim sa treba ozvať, lebo týmito procesmi trpia a strácajú aj posledné zlomky inšpirácie pri krokoch, ktoré sa teraz dejú.

Prišiel čas odpovedať si úprimne na otázky: “Je SND našou prvou scénou, je špičkou pyramídy slovenskej kultúry, sú v tejto inštitúcii tí najlepší z najlepších alebo je tam moho takých čo brzdia jej rozvoj, čo vládnu určitým skupinám a tak manipulujú s touto inštitúciou?” Priemernosť je veľmi nebezpečná, pretože nedovoľuje slobodne sa rozvinúť nadpriemerným. Priemernosť môže vyvstať ako problém SND. “Všetko je veľmi komplikované a všetko so všetkým súvisí”, povedal mi naposledy jeden predstaviteľ vrcholového manažmentu SND. Ja si myslím, že by to malo byť naopak celé jednoduché v činnostiach i súvislostiach a možno by sa ľahšie dosiahol pozitívny výsledok. Keď sa inštitúcia prejavuje najmä cez príkazy, zákazy, usmernenia a obmedzenia môže sa zabudnúť na podstatu, prečo vlastne existuje. Niekedy som mal pocit, že svojim spôsobom je akýmsi zázrakom divadla, že aj napriek všetkému, čo prácu v ňom komplikuje, vznikajú nádherné predstavenia a premiéry.

Osobne si myslím, že pokiaľ nedôjde k tomu najdôležitejšiemu, teda pokiaľ si ako spoločnosť nepovieme a nezadefinujeme, akú kultúru chceme mať - nemyslím tým tézy typu socialistický izmus ako tvorivá metóda a iné, nie..., mám na mysli niečo ako zadefinovanie toho, čo treba na danom stave v kutúre zmeniť, teda čo a ako potrebujeme v oblasti kultúry po 20 rokoch konečne pretransformovať. Povedané inak, pokým nevytvoríme základnu víziu rozvoja kultúry ako celku môže byť v SND sto skvelých manažérov a aj tak nič nedokážu, lebo aj ich občasné výhry budú len slabými náplasťami a nie riešením skutočných problémov. Kultúre treba venovať oveľa viac pozornosti a myslím si, že nastal čas, aby sme sa ňou ako spoločnosť začali zaoberať a to dôsledne, lebo inak my všetci budeme postupne priemernými občanmi tejto krajiny.

Kultúra je všade okolo nás, prejavuje sa v čistote našich miest, v morálke, v etike, v konaní a v správaní, v rešpekte voči druhým. Akokoľvek sa to zle píše, ale zrejme je SND v danej chvíli určitým zrkadlom toho, kde sa naša spoločnosť práve nachádza. Pociťujem, že v tejto vrcholnej inštitúcii, ktorá má byť ozdobou kultúry v tom najširšom zmysle slova sa začínajú objavovať moc, sila, nátlak, uniformita, klamstvo, polopravdy, zavádzanie, manipulácia či nesloboda vyjadrenia názorov. Je potrebné sa čo najskôr opýtať kam sa stratili profesionalita, vzájomná úcta, férovosť, otvorenosť, kolegialita, stavovská hrdosť, pokora, slušnosť, ochota a mnoho ďalších vecí bez ktorých umenie ťažko dýcha. Mali by sme apelovať na ministerstvo kultúry, aby zmapovalo reálny stav ním spravovaných vrcholných kultúrnych inštitúcií, na to, aby sa cez širší konsenzus zadefinovalo, kto má právo formovať tieto inštitúcie. Otázok je veľa, niektoré odpovede budú asi aj bolieť.

Verím, že sme me na križovatke a budeme si čochvíľa vedieť zodpovedať na otázku kam chceme nasmerovať slovenskú kultúru, či ju potrebujeme, či ju budeme zvelaďovať, alebo ju necháme bez povšimnutia - nech si ona prežíva veď už dlho sa jej to akosi “samo” darí.... Ja dúfam, že sa rozhodneme pre správnu cestu, ktorá cez naše skutky ukáže, že sme naozaj kultúrny národ. Inak ostaneme len tými, ktorí veľa rozprávajú...

Kultúra - veľmi jednoduché, ale o to dôležitejšie slovíčko. SND - reprezentant kultúry slovenského národa. Kam sa teraz uberá ? Zmena je potrebná, ale nie zmena pre zmenu, pretože ľahko sa búra. Opäť sa vrátim k svojej skúsenosti. Je pochopiťeľné, že mňa osobne bolí keď vidím, ako sa chvatom demontuje všetko, čo sme za štyri roky krok po kroku v balete budovali. Netvrdím, že sme nespravili chyby, ale myslím si, že i keď sme boli len na začiatku procesu je na čo nadviazať... Za posledný mesiac som v SND zažil veľa arogancie, demonštrovania moci, klamstiev, intríg, prejavy pomstychtivosti, proklamovanú, nie skutočnú profesionalitu... I napriek tomu sa snažím zostať optimistom a verím, že múdrosť, rozvaha, velkorysosť a pokora pomôžu túto inštitúciu pohnúť dopredu.

Ďakujem všetkým za prejavenú podporu a “Nebojte sa baletu”.