V Slovenskom rozhlase dostali zaujímavý nápad. Oslovili niekoľko spisovateľov a spisovateliek a zadali im zdanlivo nesplniteľnú úlohu: napíšte text, ktorý možno prečítať za tri-štyri minúty a pritom to nebude báseň, anekdota ani poviedka, ale román.

33 "Minirománov" nakoniec napísalo 17 autorov a Daniel Heriban ich v rannom vysielaní Rádia Devín postupne prečítal. To je fajn, no Devín má, ako vieme, zanedbateľnú počúvanosť a tak by si Miniromány málokto všimol. A to by bola škoda.

Preto je skvelé, že ich Artforum v spolupráci so Slovenským rozhlasom vydalo ako pôvabný multimediálny artefakt. Štvorcová knižka, ktorá pripomína malý tranzistor je pekná na pohľad (dizajnérsko-ilustrátorské duo Palo Bálik - Jana Némethová je v súčasnosti neprekonateľnou slovenskou jednotkou), dobre sa počúva (dve cédéčka s Minirománmi v civilnom podaní Dana Heribana) a výborne sa číta.

Nie každý zo sedemnástich autorov, samozrejme, ťažkú úlohu zvládol rovnako úspešne. Niektorí len porozprávali krátky príbeh, iní vytvorili absurditky s prekvapivými pointami, no viacerí napísali skutočné (mini-)romány. Úplne najlepšie sa to podľa mňa podarilo Jana Juráňovej, Silvestrovi Lavríkovi, Jane Bodnárovej a Lacovi Keratovi. Ich texty sú ako značky na križovatkách turistických chodníkov: smerujú dopredu, dozadu, hore aj dole, vo chvíľke ich prečítate a tušíte hlbočiny, ktoré sa skrývajú za slovami. Samotný román sa potom odohráva vo vašej hlave. Miniromány (nielen štyroch spomínaných autorov) sú pritom ako vybrúsené diamanty: chýbajú v nich zbytočné slová, spánok navodzujúce lyrické ornamenty aj pseudopsychologické úvahy a preto je ich čítanie alebo počúvanie neobyčajne príjemným zážitkom. 

Miniromány sú nenápadným, ľahko prehliadnuteľným majsterštykom. Ak ich nehľadáte, na pulte si ich nevšimnete. Ak ich zoberiete do ruky, ak si ich odnesiete domov, ak si ich pustíte v aute alebo v kľude prečítate, dobre urobíte.