Osamelý bežec, o ktorom napísala svoj debut na blog .týždňa Barbora Valková z Liptovského Mikuláša. Ďakujem(e) jej za to.

A teraz niečo o cigaretke a Iwanovi.

Iwan Laučík – podpisoval sa s „w“, pretože miloval, ľúbil, mal rád Poľsko – a k Baltickému moru na pobreží tejto krajiny došiel, až k belostnej kostre veľryby (ľadovce osvietené vlasmi veľrýb / ó počatie veľrýb ó zimný spánok v zničených moriach).

Iwan fajčil. Kráčali sme mestom, pofajčievali a rozprávali sme sa. V jeho pracovni boli hradby kníh, čínske múry kníh, odrážajúce sa v skle okna s rozostreným pozadím Poludnice. Požičal mi knižku, ja roztvoriac ju, sypal sa z väzby pásik zlisovaného cigaretového popola. Dodnes sa mi taký popol sype z kníh, ktoré čítavala moja stará mama, narodená na úsvite minulého storočia v Jaworze. Teraz pofajčievam marsku. Ako ona. I Iwan pofajčieval.

„Zaujímavé je, že pred smrťou 12. mája 2004 nadránom ešte stihol dokončiť opravu maturitných prác a zahasiť svoju poslednú cigaretu,“ píše Barbora.

Článoček s názvom Berlínska cigaretka poézie – o Iwanovom prednášaní svojich básní a poetických textov na prelome novembra a decembra 1995 v Nemecku – som napísal pre vtedajší týždenník Liptov. „Prvý večer poézie Laučíka a Jána Litváka sa uskutočnil na Veľvyslanectve SR v Berlíne, druhý, poeticky nazvaný Ich rauche und denke an Berlin (Fajčím a spomínam na Berlín), v Studio In Hochaus, tretí v dámskom klube Brunhilda,“ píšem v dobovej správičke.

Boli časy, keď som maľoval tieň ovocného stromu. Jemným cigaretovým popolom, rozmiešaným v kvapkách lepidla Herkules, riedených dažďovou liptovskou celosvetovou globálnou vodou. (Tiene sa držia pri zemi, po maľbe ostal len Tieň v pamäti.) Čítam (teraz ako kedysi): Čerešňa v bezčasí, / vietor ju rozplameňuje, ale nezháša. // Vtáčie stopy v piesku, i tvoje, / povzbudí večerný dážď – choď, / čo si uvidela, zostáva. / Brána von z jazyka je už otvorená / do aprílovej noci. Zas len spomienka na minulosť budúcnosti, budúcnosť minulosti. Ty vieš.

„Vyslali ste do sveta poetickú správu?“ pýtam sa Iwana v správičke. „V rozhovore s redaktorkou časopisu Deutsche Welle som vyslovil túžbu, aby sa už konečne, a nielen v masmédiách, nenálepkovali  krajiny etiketami ‘demokratická‘ a ‘nedemokratická‘. Veď všade žijú ľudia rôzni – dobrí i horší, aj zlí, demokrati i tí, ktorí myslia a konajú nedemokraticky. Jano Litvák pripomenul, že chceme byť občanmi sveta. Nie euroobčanmi, ale svetoobčanmi,“ riekol mi Iwan.

Aj teraz prúžok dymu pretína blues v tejto izbe, kde si i Ty. Čerešne dosnežili, ale chuť čistého ovocia z jazyka ne(z)mizne. Je to tak, ako hovoríš, všetko je tak, ako (si) napísal.

V texte sú citované verše Iwana Laučíka z básní Lov veľrýb (ad. Pohyblivý v pohyblivom, 1968) a Protivlna (ad. Havránok, 1998).