Príbeh o troch kráľoch od východu ma každý rok zvláštnym spôsobom nadchne a znepokojí.

Traja bohatí, múdri a odvážni muži, možno králi, možno astrológovia, možno mágovia, možno všetko naraz pozorujú hviezdy. Nerobia to preto, lebo na pozorovanie dostali výskumný grant. Oni v tých hviezdach stále čosi hľadajú. Nevieme presne čo. Len tušíme: možno chcú spoznať budúcnosť, možno samých seba, možno pravdu o vesmíre, Bohu a človeku. Keď zbadajú zláštnu hviezdu ako majstri svojho remesla vedia, že už nemôžu zostať v pohodlí svojho observatória a vydajú sa na cestu. Hviezda hovorí (pre nich) jasne: narodil sa židovský kráľ, ktorý je taký významný, že mu musia prísť vzdať úctu nech to stojí čokoľvek.

A tak idú ako pútnici. Po mnohých dňoch dorazia do Jeruzalema, hlavného mesta provincie a stretávajú sa s ďalším kráľom. Herodes aj traja východniari okamžite vedia, že on tým hľadaným, práve narodeným kráľom nie je (minimálne kvôli veku, ale asi aj v dôsledku krutosti a hlúposti, ktorá - ako to už býva - krutým a hlúpym kráľom kričí z očí). Tak sa pútnici dostávajú do Betlehema, kde v chlieve nachádzajú Kráľa, teda presnejšie povedané chudobné malé dieťa a jeho stále trochu vystrašených rodičov. 

Niekedy rozmýšľam, či tí traja králi neboli sklamaní. "Kvôli tomuto sme sem prišli?" Ak chceli vytvoriť diplomatické spojenectvo (ako králi) alebo sa dozvedieť hlboké múdrosti o podstate života (ako mudrci), ich túžby zostali nenaplnené. Veď to dieťatko nevedelo ešte ani rozprávať a len na nich nechápavo kukalo.

Svätý Matúš však hovorí, že kráľov naplnila "veľká radosť", že "padli na zem a klaňali sa", že otvorili svoje klenotnice a malé dieťa, v ktorom múdri muži od východu videli Kráľa s veľkým "K" kráľovsky obdarovali. Zdá sa, že všetkému porozumeli a v pokoji sa mohli vrátiť domov.

Kráľ Herodes podľahol panike vyplývajúcej zo strachu o vlastné kreslo a pre istotu dal povraždiť množstvo nevinných detí, lebo za fóbie mocných vždy trpia nevinní.

Sviatok Troch kráľov sa zvykne nazývať aj sviatok Zjavenia Krista pohanom. Tí traja králi sú totiž pohania, dokonca možno pohanskí mágovia. Sú to patróni všetkých, ktorí poctivo hľadajú, ktorí si kladú znepokojujúce otázky, ktorých nepokoj pudí z pohodlia a neustále ich navádza na nevyšliapané cesty. Všetkých, ktorí majú radi život aj svet, v ktorom žijú, ale nikdy sa v ňom necítia úplne doma. Takýmto ľuďom sa Kristus nezjavuje v kostoloch a ani im priveľmi nezáleží na tom, či na stene visí kríž.

Na vianočnom večierku .týždňa sme jedného z hostí, Roberta Bezáka (ináč arcibiskupa trnavského), požiadali o vianočný vinš. Povedal v ňom, že najdôležitejšie je poctivo hľadať pravdu a snažiť sa žiť v láske. "Kostoly, prežehnávanie a ďalšie rituály nie sú podstatné," hovoril otec arcibiskup. Traja králi by mu rozumeli.

Štvrtý kráľ - Herodes - je klamár a zbabelec. Tvári sa zbožne, ale bojí sa len o svoj trón. Má na rukách krv a v srdci strach. Nehľadá. Myslí si, že našiel.

Piaty kráľ nepovie v trojkráľovom príbehu ani jedno slovo a pritom je jeho ústrednou postavou. Vyzerá najzraniteľnejší a čaká ho pomerne krátky život. Traja králi a s nimi všetci hľadajúci však vedia svoje. Preto tá radosť, tá úcta a tie dary.

Strašne by som chcel, aby sme ani tento rok neprestali hľadať a dúfam, že nás ten, ktorého hľadáme nenechá tápať vo tme, ale hviezdou nám posvieti na cestu.

Prajem vám aj nám rok plný hľadania a nachádzania.