Islandskú hudbu pozná väčšina ľudí cez Björk či Sigur Rós, viacerí poznajú múm, Emilianu Torrini, či GusGus (kde Emiliana ako tínedžerka spievala). Pozorným fanúšikom neunikli Lay Low, Seabear, Hjaltalín, Valgeir Sigurdsson či Amiina, objavom posledných rokov je speváčka Ólöf Arnalds. Zvláštnosti islandskej scény sa však málokde tak výrazne koncentrujú ako v Ólöfinom bratrancovi Ólafurovi.

Ólafur, podobne ako mnoho ďalších hudobne zdatných Islanďanov začínal robiť hudbu ako stredoškolák. Hoci chodil do hudobnej školy, poznal noty a počúval klasiku, vo voľnom čase bubnoval v HC kapele Fighting Shit. "Ja mám stále rád punk a tvrdú muziku," hovorí mi o nejakých sedem rokov neskôr pred bratislavským koncertom. 

Tvrdú tínedžerskú kapelu brali na škandinávske a európske turné veľké islandské metalové kapely. V tvorbe akustickej, v podstate "klasickej" hudby ho podporil istý metalový gitarista, následne sa spriatelil s členmi vtedy už hviezdnych Sigur Rós a tí jeho "akustický projekt" zobrali ako predkapelu na svoje turné. To je ďalšia islandská zvláštnosť: metalisti sa priatelia s elektronikmi, dídžeji s pesničkármi, post-rockeri s punkáčmi, "veľkí" pritom pomáhajú "malým". "Držíme spolu," hovorí mi Óli. "Veď to nie je boj. Ak jeden predá viac platní, neznamená to, že druhí ich predajú menej. Je to presne naopak. My sa na Islande všetci poznáme a pomáhame si ako sa len dá."

Ólafur odvtedy vydal štyri albumy a jeden album s jeho hudbou k tanečnému divadlu. A takmer nonstop koncertuje.

Na platniach pôsobia jeho jemné kompozície pre klavír, sláčikový kvartet a elektronické mašinky melancholicky a vážne. Na koncertoch sú oveľa farebnejšie, vzrušujúcejšie. Pomáhajú citlivé svetlá a jemné, čiernobiele projekcie. "Každá skladba musí mať domov," vysvetľuje mi Óli svoj prístup ku komponovaniu, pričom rukou na stole naznačí rovnú čiaru. "Odtiaľ môže hudba vychádzať všetkými smermi a tam sa stále vracia. Tým domovom je niekedy niekoľko tónov, inokedy harmonický vzorec." Napriek nízkemu veku rozumie tento modrooký mládenec tomu, ako na koncerte neunaviť poslucháča. Setlist preto pomaly ale iste graduje od pomalých, úplne akustických kúskov, k elektronikou obohateným kompozíciám. Ku koncu sa k samplom pridávajú aj bíty, na úplný záver sa vracia k akustickej prostote. 

Priznám sa, že som sa Ólafurovho koncertu v Bratislave trochu obával. Bál som sa, že nepríde dosť ľudí, že nebude dobrý zvuk a že s tými čo prídu, jeho hudba "nezarezonuje". Obavy boli úplne zbytočné. Koncert bol vypredaný, organizátori všetko dobre zabezpečili (Miro Lánik a Jožo Murín: klobúk dole, chlapci!), zvuk bol fajn. Ľudia pozorne počúvali a hlasno aplaudovali. Ólafurova hudba bola liečivá. Keď po poslednej skladbe došlo k "standing ovation" a dvom prídavkom (to sa, mimochodom, na Islande stáva len výnimočne), bolo mi jasné, že všetko dopadlo výborne. "Bolo to fantastické," hovorí mi po koncerte Óli (vyzeral skutočne dojatý) a hovorí o problémoch, ktoré mali deň predtým v Budapešti a predtým v Ríme. 

"Vo februári sa vidíme v Subclube," vravím Janusovi, ktorý v Óliho kapele obsluhuje elektronické mašinky. Janus (pochádza z Faerských ostrovov) je totiž frontmanom skvelej electro-clashovej (to som si práve vymyslel, lebo neviem ako nazvať skupinu, ktorá hrá elektronickú tanečnú muziku, no má aj živé nástroje a éterickú speváčku) kapely Bloodgroup, ktorá začiatkom februára príde do Bratislavy v rámci svojho prvého veľkého európskeho turné. "Fuck!" zrozumiteľne sa vyjadruje Óli. "Keby som to vedel, tak na konci koncertu pozvem ľudí na Bloodgroup!"