Myslím, že existujú zhruba dva typy filmových festivalov. Jeden by som nazval "benátsky" a druhý "hradišťský". Benátsky sa vyznačuje filmovými, módnymi a všelijakými inými celebritami na červenom koberci, smokingami a večernými šatami. Hradišťský (podľa slávnej Filmovej školy v Uherskom Hradišti) charakterizuje množstvo mladých ľudí, neformálnosť a kinofilský fanatizmus. Na obidvoch typoch festivalov sa, samozrejme, premietne obrovské množstvo filmov, čo je nakoniec ich spoločnou podstatou.

MFF Bratislava je zvláštnym spojením Benátok s Hradišťom. Aspoň taký pocit človek získal po slávnostnom otvorení festivalu. V preplnenom divadle sa bezproblémovo miešali tmavé obleky s rifľami a mikinami, "osobnosti kultúrneho a spoločenského života" s filmármi, študentami a filmovými fanúšikmi. A propo: neviem, kto navrhoval hustotu a rozmery sedadiel na balkóne, ale bol to zrejme človek trpaslíčieho vzrastu - sedieť tam dlhšie ako 10 minút je náročnejšie ako v lietadlách Ryanairu.

Pokusom o "Benátky" bol otvárací ceremoniál. Zvučka navodzujúca dojem mimoriadne závažnej udalosti, profesionálna moderátorka pozýva na pódium "vzácnych hostí". Najprv prišiel riaditeľ BKIS Vladimír Grežo, ktorý z nejakého dôvodu hovoril hlavne o Mestskom DPOH, o tom, koľko divadelných projektov sa v ňom udialo a koľko divákov ich zhliadlo. Po ňom vystúpila šéfka oddelenia "identity a firemnej komunikácie" sponzorujúcej banky. Bola vecná a stručná. "Filmy a peniaze patria spolu," povedala. Moderátorka na to nadviazala a pozvala na pódium ministra kultúry Daniela Krajcera (ako keby bol nejakým sponzorom alebo impresáriom). Ten hovoril o Audiovizuálnom fonde a o veľkých plánoch, ktoré jeho ministerstvo s filmom má (žeby Daniel uvažoval o režisérskej, či hereckej kariére?)

K benátkovému, či vlastne už k hollywoodskemu typu festivalu patrí neodmysliteľne "chodník slávy". Ak ste to náhodou nevedeli, od minulého roka ho máme už aj v Bratislave - rovno pred DPOH. No, chodník ako chodník. Hoci prezidentka festivalu Mária Reháková hovorila o "tradícii", zatiaľ len jedna dlaždica nesie meno Ladislava Chudíka. A v lete k nej pribudne dlaždica s menom pani Márie Kráľovičovej. Pani Marína dostala včera zatiaľ len "symbolickú" dlaždicu (bolo to trochu bizarné: keď už, tak sa mala so všetkou pompou odhaliť dlaždica skutočná, ale kto mohol vedieť, že na začiatku novembra bude v Bratislave také príjemné počasie?). Pani Marína bola v každom prípade vtipná a pôvabná. Spomenula si na prvú rolu v DPOH, kde v hre Herodes a Herodias hrala Salomé a vytancovala si Jochananovu hlavu. "Jochanana hral Laco Chudík, takže to bola Lacova hlava," povedala napríklad.  Zožala jeden z dvoch spontánnych potleskov večera.

Ten druhý patril umeleckému riaditeľovi festivalu Matthieu Darrasovi. Práve s ním prišla na pódium "hradišťská" atmosféra. Matthieu bol neformálny, vtipný, "normálny". Bolo jasné, že tento človek miluje filmy a že je na festivalový program patrične hrdý. Keď predstavoval festivalovú sekciu "Zlí chlapi spia dobre", ktorej témou je korupcia, povedal, že rozmýšľal o tom, prečo na Slovensku nevznikajú filmy na túto tému. "Ale načo točiť filmy o korupcii, keď je v tejto sále toľko skorumpovaných ľudí?" rečnícky sa opýtal Matthieu a zožal druhý spontánny potlesk večera (netlieskali, samozrejme, všetci).

Matthieu potom ešte uviedol režiséra Pabla Trapera, ktorý následne uviedol svoj film Carancho. Bol to, pochopiteľne, film o korupcii. Nie na Slovensku, ale v Argentíne.

"Benátske" oficiality sa skončili, začal sa filmový festival. Kráľovnou otváracieho večera bola pani Marína, hrdinom večera bol Matthieu.